Za mantinelmi slušnosti
Televízne programy sú z existenčných dôvodov priam prešpikované reklamami. Niektoré sú vtipné, nápadité, iné nudné až otravné. Nuž, majú kolísavú úroveň, rovnako ako výrobky či služby, ktoré v masmédiách propagujú. Reklama síce nemá ľudí vychovávať, ale predsa len by mala dodržať určité mantinely slušnosti.
Dva reklamné hity mi v poslednom čase doslova idú na nervy. V jednom nevinne vyzerajúce kučeravé dievčatko prechádza cez ulicu, zrazu uvidí, ako dajaká žena v aute začne vybaľovať čokoládovú napolitánku. Nato decko tresne svoju bábiku o kapotu, bezpečnostné balóny sa nafúknu a dámu pritisnú o sedadlo tak, že jej trčí iba ruka s fidorkou. Dievčatko ju schmatne a potom si už iba spokojne pochutnáva na sladkej lahôdke. Takže naše ratolesti na televíznej obrazovke priam navádzame, ako majú nečestným a agresívnym spôsobom dosiahnuť to, čo si raz zaumienia.
S iným šotom zaútočila na divákov Slovenská poisťovňa. Po skateboardistoch a narkomanoch sa národná kultúrna pamiatka Slavín v Bratislave stala terčom reklamných mágov. Už som to videl viackrát, no pointa a celý zmysel mi stále uniká. Dajaký pán chce silou-mocou v areáli pamiatky takmer 7000 padlých vojakov Sovietskej armády vyštverať svojho psa schodišťom až na pietnu plošinu. Jeho štvornohý miláčik je zrejme uvedomelejší, akosi sa mu tam hore nechce. Možno dobre vie, že hociktorý cintorín - keď už tento problém odideologizujeme - nie je vhodný na prechádzky pomedzi hroby so psami. Oni sa totiž nielen prechádzajú. V štátnom peňažnom ústave a verejnoprávnej televízii to zrejme nevedia.
