Holokaust bez skreslení
Týždenník SLOVO uverejnil v č. 44/2000 eseje Normana Finkelsteina, Slavoja Žižeka a Petra Salnera zaoberajúce sa tematikou holokaustu. Publikácia amerického spisovateľa Finkelsteina Holokaust sa stáva živnosťou upriami pozornosť čitateľa už svojím kontroverzným titulom - Obchod s utrpením. Je však otázne, či je takto servírovaný holokaust pre našu verejnosť najvhodnejší.
Do dnešného dňa bol a ešte sa podiel Slovenska na perzekúcii, deportáciách a vyvraždení 70 tisíc židovských spoluobčanov tabuizuje, tendenčne podáva, zneužíva a využíva politikmi. Jean Améry vo svojej publikácii Bez viny a trestu okrem iného uvádza: "Ak chceme, aby sa podarilo zvládnuť minulosť, je nutné doteraz neriešený konflikt medzi pokorenými a pokorujúcimi odtajniť, zaktualizovať. Totiž napriek radikálnej protikladnosti je táto časť ich minulosti spoločná".
Ako je to so zvládnutím minulosti u nás na Slovensku? Po porážke Hitlera a ukončení Druhej svetovej vojny, vďaka SNP, obnoveniu ČSR a anulovaniu Mníchovskej dohody vojnový Slovenský štát po právnej stránke neexistoval a nebolo potom koho brať na zodpovednosť.
Dôsledok? Neochota, alebo nedocenenie nutnosti historickej sebareflexie, predovšetkým v súvislosti s tzv. konečným riešením židovskej otázky na Slovensku. Ak sa aj problém verejne pertraktuje, potom sa dotýkame okrajových otázok, vyhýbame sa, skresľujeme špecifiká a iniciatívu Slovenska, popierame, ospravedlňujeme ich voľbou "menšieho zla" a podobne. Ako keby sme nechceli pripustiť morálnu a politickú zodpovednosť za perzekúciu a následné vyvraždenie 70 tisíc nemluvniat, starcov a ich rodinných príslušníkov len preto, že ich porodila židovská matka.
V januári 1993 vznikla Slovenská republika. Formálne nemá tento štát nič spoločné s fašistickým slovenským štátom. Je to však ten istý národ, na tom istom území, na ktorom sa spáchal zločin proti ľudskosti. Zločin, za ktorý, až na niekoľkých súdne trestaných predstaviteľov vojnového slovenského štátu, sa žiadna zodpovednosť nevyvodila. Prežíva to ako traumu nielen generácia vojnového Slovenska, ale traumatizuje to a zostáva dilemou aj pre ich potomkov.
Jedinou možnosťou, ako sa toho zbaviť, je prestať sa brániť argumentmi, ktoré zmenšujú zodpovednosť, keď už za nič iné, tak za skutočnosť, že sa pripustilo, aby sa v mene národa prijímali a realizovali protižidovské zákony. Je najvyšší čas odtajniť doteraz neriešenú konfliktnú minulosť, zaktualizovať a dostať ju do vedomia celej spoločnosti. V tom vidím prvoradú úlohu masmédií.
