Nezmenšujme úlohu štátu
Aké sú prioritné úlohy makroekonomickej politiky v oblasti verejných financií, fiškálnej politiky, menovej politiky, bankovníctva a vytvárania priaznivého podnikateľského prostredia, ak chceme pritom brať do úvahy ľavicovo orientovaný prístup? Aj na túto otázku hľadal odpoveď nedávny seminár s názvom Ľavicové prístupy k finančnej politike.
V oblasti návrhu reformy daní a daňovej správy je podľa ministerky financií SR Brigity Schmögnerovej najväčším nedostatkom hospodárskej politiky vlády skutočnosť, že chýbajú ucelenejšie predstavy o cenovej politike (problém tzv. regulovaných cien), najmä vo vzťahu k prirodzeným monopolom. Tam existuje reálna hrozba tzv. nákladových cien. Sféra výdavkovej politiky v súčasnosti podstupuje náročný proces prechodu od štátneho (vládneho) rozpočtu k verejnému - ten má byť komplexnejším ukazovateľom efektívnosti hospodárenia celej krajiny. Aby sa zvýšila efektívnosť využívania prostriedkov, kľúčovými prvkami novej rozpočtovej stratégie sú reforma fiškálneho manažmentu, prechod k strednodobému výhľadu štátneho rozpočtu a zavedenie štátnej pokladnice. Zásadná redukcia štátnych účelových fondov má zvýšiť efektívnosť a transparentnosť výdavkovej politiky.
Rozdeľovať rozumne
K úspechom vládnej koalície patrí napríklad väčší súlad medzi rozpočtovou politikou a stabilitou meny (menovou politikou), ktorý sa dosiahol v poslednom roku. Nemožno však ignorovať tzv. maastrichtské kritériá a požiadavky EÚ. Sú atribútmi zdravej fiškálnej a menovej politiky a mala by ich uplatňovať každá krajina bez ohľadu na to, či vstupuje do EÚ, alebo ostáva mimo. Takto sa treba pozerať aj na tzv. predvstupový fiškálny dohľad spočívajúci v tom, že SR musí dvakrát za rok poskytovať prehľad o vývoji deficitu štátneho rozpočtu a verejnom dlhu. Nestačí mať dobré výsledky (blížiace sa maastrichtským kritériám) v jednom roku, nevyhnutný je dlhodobejší pozitívny výsledok ako predpoklad udržateľného ekonomického rastu.
Pri hodnotení úlohy štátu v ekonomike ministerka financií rozhodne odmietla pravicovokonzervatívnu koncepciu minimálneho štátu, nadobúdaúcu niekedy takmer grotesknú podobu (v USA sa napríklad do súkromných rúk dostala dokonca časť väzenstva). Závažnou otázkou je tu stupeň prerozdeľovania HDP, ktorý od 60. rokov prekonal vo vyspelých krajinách zaujímavý vývoj: rast a neskôr obmedzenie štátu blahobytu. Podľa Brigity Schmögnerovej je naliehavou úlohu vlády ustrážiť "rozumný" stupeň prerozdeľovania, ku ktorému sa však nemožno dostať skokom, lebo by to takisto mohlo ohroziť krehkú makroekonomickú rovnováhu. Takéto nereálne predstavy má niekedy časť pravicových ekonómov a politikov požadujúcich ďalšie rozsiahle zníženie daní a podstatné obmedzenie rozpočtového deficitu.
Zachovať funkčný štát
Podľa Štefana Košnára pôsobí nový daňový systém v SR siedmy rok, ale jeho systémová analýza, korektúry a naladenie na vývoj slovenskej ekonomiky a jej smerovanie do EÚ sa zatiaľ nerealizovali. Smerovanie daňovej politiky SR by sa malo orientovať najmä na štruktúrnu optimalizáciu jednotlivých daní a celkového daňového zaťaženia, racionalizáciu a zefektívnenie správy daní, stabilizáciu daňového prostredia a uplatňovania princípu daňovej spravodlivosti.
Je prirodzené, že obsah ľavicovej hospodárskej politiky nevyhnutne determinuje stav a charakter objektívnych vonkajších i vnútorných podmienok fungovania ekonomiky. Tie majú spravidla dlhodobú pôsobnosť a nemožno ich meniť jednorázovo. Napríklad dlhodobý zásadný obrat v politike zamestnanosti, ktorá má v ľavicovej hospodárskej politike vždy kľúčové miesto, nemožno dosiahnuť vo fáze hlbokého narušenia makroekonomickej rovnováhy, ale až po realizácii série stabilizačných opatrení.
V súvislosti so zhoršením konjunktúry v USA sa často diskutuje o možnosti zhoršenia svetovej konjunktúry. Zatiaľ nie je jasné, ako sa tieto tendencie prejavia v Európe. Je však určité nebezpečenstvo, že sa vytvoria negatívne očakávania, ktoré môžu zhoršiť aj vyhliadky slovenskej ekonomiky. Ešte naliehavejšie tak vzniká potreba urýchlenia reštrukturalizácie a konsolidácie našej podnikovej sféry, ktorá môže fungovať v menej priaznivom ekonomickom prostredí.
Je náročné aplikovať princípy ľavicovej politiky na riešenie úloh fiškálnej politiky. Na jednej strane je nevyhnutné naďalej obmedzovať fiškálnu expanziu v záujme udržania vývoja makroekonomickej rovnováhy v medziach, ktoré neohrozia ďalší priebeh transformácie a dôveryhodnosť vývoja slovenskej ekonomiky ako predpoklad zachovania prijateľných podmienok pri získavaní zahraničných rozvojových zdrojov. Na strane druhej sa však treba usilovať o zachovanie sociálnej únosnosti transformačných opatrení a funkčného štátu, prostredníctvom ktorého sa to predovšetkým dosahuje. V stretnutí oboch uvedených kritérií sa vytvára istý kompromis.
Pohľady na hospodársku politiku
Čo je to ľavicová hospodárska politika? Existuje nejaká jej všeobecná podoba, ktorú možno uplatňovať v rôznych historických podmienkach a v rôznych krajinách? O týchto otázkach sa diskutuje medzi politikmi, vo vnútri strán a hnutí. Často sa stretávame s pravicovou vulgárnou karikatúrou ľavicovej politiky, podľa ktorej ľavica vytvorené hodnoty iba míňa, spotrebúva, zatiaľ čo pravicová politika je zameraná na vytváranie hodnôt. Ľavicovosť podľa tejto karikatúry je synonymum populizmu, sľubov, plytvania a neefektívnosti. Pravicovým politikom pritom spravidla neprekáža, že v povojnovom období nájdeme len málo príkladov podobnej "ľavicovosti". Naopak - niektoré uvedené črty, najmä populizmus, sprevádzali činnosť mnohých pravicových vlád nielen vo vyspelých krajinách, ale i v tranzitívnych ekonomikách (Maďarsko, Poľsko a ďalšie). Stačí napríklad pripomenúť, že o plnenie maastrichtských kritérií v EÚ, zameraných na efektívnosť, úspory a makroekonomickú rovnováhu, sa v 90. rokoch najviac zaslúžili práve ľavicové sociálnodemokratické strany.
Ľavicová hospodárska politika v skutočnosti nie je raz navždy daná, mení sa v závislosti od zmeny ekonomických podmienok. Inú hospodársku politiku presadzovali ľavicové strany napríklad v 30. rokoch, iné priority akcentovali v 40. a 50. rokoch, veľmi špecifické podmienky boli v 70. rokoch, a súčasné ekonomické podmienky si zasa vyžadujú nové riešenia. V súčasnosti možno v Európe rozlišovať najmenej dve skupiny krajín s rôznymi ekonomickými podmienkami: vyspelé európske štáty (Európska únia) a na druhej strane tranzitívne krajiny strednej a východnej Európy, medzi ktorými sú veľké rozdiely - stačí napríklad porovnať Slovinsko a Bulharsko, resp. Albánsko. Ľavica by sa mala rozhodne dištancovať od populistických sľubov typu "Ukrajina a stotisíc pracovných príležitostí", resp. "dvojnásobné zvýšenie miezd" (voľby 1998) a od predstáv o všemocnom štáte, ktorý má k dispozícii neobmedzené zdroje (politika typu "poručíme vetru a dažďu"). Je prirodzené, že ľavicová hospodárska politika má vždy svoju sociálnu dimenziu ako princíp solidarity, politika zamestnanosti, ale tým sa nevyčerpáva. Aj ona napríklad uznáva poznatky modernej ekonómie a neuzatvára sa pred novými procesmi, ako je globalizácia, informačná revolúcia a "nová ekonomika". Práve naopak: tieto nové tendencie musí presadzovať, no tak, aby to pomohlo pri riešení naliehavých sociálno-ekonomických problémov Slovenskej republiky a pri približovaní k Európskej únii.
Autor (1949) je vysokoškolský pedagóg
