Rozhovor s vnučkou
K zobraniu papiera a pera do rúk ma priviedol zhrozený výraz v tvári mojej dvadsaťročnej vnučky Zuzanky. Je poslucháčkou druhého ročníka architektúry a po každej skúške sa zastaví u mňa na kus reči. Väčšinou ma nájde zahrabanú v nejakej knihe.
V poslednom čase, pretože sa venujem predovšetkým obdobiu holokaustu, som mala pred sebou rozložené diela Ivana Kamenca, Simona Wiesenthala a dokumentačné materiály Národného archívu SR.
Zuzke sa skúška podarila, dali sme si kávičku a išla som jej prichystať nejakú dobrotu pod zuby. Sadnem si k stolu s poznámkou "Zuzana, ochutnaj, je to špeciálne pre teba." Ani sa neobzrela, v ruke mala dokumenty Národného archívu SR a s poznámkou: "To je strašné," začala čítať:
"1941, 28. augusta. Bratislava. Obežník Prezídia Ministerstva vnútra a Ústredne štátnej bezpečnosti podriadeným úradom o podpore Hlinkovej gardy pri vykonávaní protižidovských opatrení.
Protižidovské opatrenia, ako aj boj proti židoboľševizmu a marxizmu, prichádzajú do štádia prevládania a uskutočňovania. Preto titulované úrady a bezpečnostné orgány musia byť HG vo všetkom nápomocné. Prácu HG treba všetkými prostriedkami podporovať. Trestné predpisy netreba vysvetľovať dľa litery ako boli chápané za čechoslováctva a marxizmu. Predpisy treba vysvetľovať v duchu novej doby a v duchu boja proti Židom a židoboľševizmu v duchu zásad Hlinkových a podľa smerníc daných p. prezidentom republiky Dr. Jozefom Tisom a prevádzať ich podľa národnosocialistických myšlienok, hlásaných pánom predsedom vlády Dr. Tukom.
Pán minister vnútra na základe úpravy, danej predsedom vlády, vo veci prevádzania protižidovských opatrení, ako aj riešenia židovskej otázky poveril HG. HG je povinná starať sa o kontrolu všetkých protižidovsých opatrení prísne a presne. Z HG boli určení dozorcovia pre strediská práce a pracovné tábory. Velitelia HG majú presné inštrukcie ako kontrolovať protižidovské opatrenia a kto by sa z HG spreneveril, bude potrestaný podľa disciplinárnych predpisov HG.
Titl. úrady a bezpečnostné orgány nech sú úzkostlivé, pokiaľ ide o ponosy a žaloby židov a nech neprijímajú žiadne intervencie židov. Boj proti židom a komunistom treba viesť nekompromisne a preto nech sú si vedomí patriční činitelia tohoto opatrenia a podľa toho nech práce v HG v každom smere podporujú.
Na stráž! Starinský prednosta ÚŠB SNA, NS, 49/45, Cyklostyl."
Zuzka sa na mňa zúrivo pozrela a povedala: "Čo ste to zač? Ako môžete mlčať o tých svinstvách? Veď ani v škole a vôbec teraz po prvý raz sa ja, tvoja vnučka, niečo také dozvedám, aj to náhodou. Čo potom tí ostatní? Nečudo, že naletia na Ausschwitzlüge, že uveria aj tvrdeniam, že nijaké plynové komory neexistovali!"
So slzami v očiach číta ďalej správu Ministerstva zahraničných vecí adresovanú predsedníctvu vlády a UHU v záležitostiach opatrení proti slovenským židom žijúcim v Reichu a Protektoráte, napísanú dňa 14. 2. 1942: "všetci židia príslušní na Slovensko budú z Nemecka evakuovaní do východných Ghett, ich majetok však bude zaistený. Či tento majetok bude vydaný slovenskému štátu, bude predmetom rokovaní oboch vlád. Je však možné, a v tomto ohľade povedal p. Regierungsrat Suhr, že za pár dní bude môcť viac povedať, že nemecká vláda navrhne, aby každý štát si ponechal majetok židov na jeho území sa nachádzajúci, ale musí prispieť k útratám evakuácie svojich židov na východ...
Na stráž! Za ministra Ing. Ján Országh."
Zuza sa na mňa ani nepozrie, smrká, rukou si utiera nos a číta ďalej: 27. marca 1942, Bratislava. Telegram Ministerstva zahraničných vecí Slovenskému veľvyslanectvu v Berlíne vo veci vysťahovania židov. Miroslav, Berlín: "Zmocňujem Ťa na základe dohody medzi Mračnom a Ringelmanom vymôcť u ríšskej vlády, aby iba taký slovenský žid bol sťahovaný, ktorého jeho nemovitý, tak i movitý majetok je zaistený a inventarizovaný. Žiadaj každopádne súčinnosť vyslanectva a konzulátov pri zaistení a sťahovaní a oznám, že si vyhradzujeme rokovanie, o výsledku podaj správu, nemecký vyslanec neodcestuje. Polyak."
Preruším ju: "Zuzka, skôr ako ti ukážem verbálne nóty, v ktorých nemecká strana urguje vyplatenie približne 28 miliónov ríšskych mariek, vlastne už za zavraždených židov, prečítam ti niečo od Hannah Arendtovej, a to k otázke viny: Medzitým v čase Eichmannovho procesu sa začali ozývať hlasy, že kolektívna vina neexistuje a že neexistuje ani kolektívna nevina. Čo ale nesporne existuje, je kolektívne ručenie v politickej oblasti, ktoré závisí na tom, čo kto sám spáchal. Politicky ručí každá vláda určitej krajiny za všetko, čo sa za predošlej vlády právom alebo neprávom udialo. V práve má pokračovať a bezprávie má podľa možnosti naprávať..."
A teraz by som už chcela ozrejmiť nielen Zuzanke, ale každému, kto bude čítať tieto riadky, niektoré skutočnosti, ktoré sa špecificky týkajú len židov zo Slovenska: na základe dohody slovensko-nemeckých vládnych výborov zaplatí slovenská vláda 500 RM Nemecku za každého deportovaného žida zo Slovenska. Má to byť úhrada na zabezpečenie živobytia, odievania, preškolenia atď. dovtedy, kým si sami svojou prácou na seba nezarobia. Nemecko sa súčasne zaručilo, že ani jeden z deportovaných sa nevráti na Slovensko.
V roku 1942 zo Slovenska deportovali 57 800 židov. Z toho 18 000 do Osvienčimu a ostatných, najmä celé rodiny, do Ľublinskej oblasti. Už v januári 1943 ostalo v Osvienčime nažive približne 300 väzňov zo Slovenska a v Ľublinskej oblasti v Treblinke a Majdanku skoro všetkých krátky čas po deportácii vyvraždili. Pritom od apríla 1942 nacistické Nemecko verbálnymi nótami neustále vymáhalo, a to aj v roku 1943, podľa uzavretej dohody pohľadávku za 57 800 židov deportovaných roku 1942, a to 28 miliónov RM.
Snem Slovenskej republiky dňa 5. 11. 1942 prerokoval a schválil správu rozpočtového výboru o nutnosti uhradiť podlžnosti voči Nemecku na základe dohody slovensko-nemeckých vládnych výborov a navrhuje "vzhľadom na chystané speňaženie majetku pripadlého štátu, podľa ustanovenia § ústavného zákona č. 63 júl 1942 Sl. r. Plnenie medzištátnych záväzkov z nášho platobného styku nie je možné odkladať. Preto minister financií bude nútený požičať si peniaze. Poukazuje sa pritom na potrebu skorého speňaženia židovského majetku, ktorý prešiel na štát...".
Ďalej, podľa archívneho materiálu zo dňa 21. 12. 1943, Ministerstvo financií oznamuje Ministerstvu zahraničných vecí, že "sumu dvesto miliónov KS poukázalo na Warenkonto a Slovenská národná banka podľa uvedenej dohody poukázala protihodnotu v ríšskych markách príslušným nemeckým úradným miestam."
Ešte na objasnenie. Od vzniku satelitného Slovenského štátu boli na Slovensku takzvaní "Berateri" Hitlerovho Nemecka - pre deportácie židov Wisliczeny a pre konfiškáciu židovského majetku E. Gebert.
Nesnímajúc veľkú vinu a politickú zodpovednosť slovenskej vlády, Hlinkovej gardy a celej vládnucej mašinérie v súvislosti s perzekúciou a deportáciou židov zo Slovenska, je však nepopierateľné, že nacistické koncentračné tábory riadili priamo Nemci a tí organizovaným, plánovaným fabrickým spôsobom vyvraždili v roku 1942 len zo Slovenska vyše 57 tisíc židov a ešte si dali zaplatiť a vymáhali podlžnosti vlastne už za mŕtvych.
To, či sa úhrada uskutočnila priamo finančným vyrovnaním, alebo clearingovým spôsobom, pri posudzovaní takého hanebného a v dejinách dvadsiateho storočia ojedinelého skutku, je nepodstatné. Ide predovšetkým o to, aby si všetci, a najmä politická reprezentácia NSR, uvedomili, že pri presadzovaní niektorých skutkov, ak chceme vyhovieť právu a spravodlivosti, sa musí prihliadať na morálne pravidlá.
Vláda a politická reprezentácia Slovenskej republiky by sa mala riadiť stanoviskom Hannah Arendtovej: "Politicky ručí každá vláda za všetko, čo sa na ňou spravovanom území právom alebo neprávom v minulosti udialo. V práve má pokračovať a bezprávie má podľa možnosti naprávať..."
Úryvok z knihy Ruka s vytetovaným číslom, Vydavateľstvo PT, Bratislava 1998
Autorka (1924) bola 25. marca 1942 deportovaná prvým transportom zo Slovenska do nacistického koncentračného tábora Osvienčim - Brezinka. V súčasnosti pracuje na založení Dokumentačného centra holokaustu na Slovensku.
