Cesta do Šangri-la
Lietadlo sa predralo cez oblaky a pod nami sa objavili vysoké hory. Pilot si to namieril priamo do úzkeho údolia, takže o chvíľu sme už mali vrchy, pokryté sviežou zeleňou pripomínajúcou mach, vo výške okien. Zelené vrchy kontrastovali s pestrofarebnosťou údolia, ktoré vyzerá ako posteľná prikrývka pozošívaná z malých rôznofarebných kúskov látky.
Také prikrývky vyrábajú kdesi v americkej Pennsylvánii príslušníčky náboženskej sekty menonitov a amišov. Lenže, toto je Čína a pestrofarebná prikrývka v údolí sú malé terasovité polia ryže a rozličných poľnohospodárskych plodín krátko pred jesenným zberom úrody. Na niektorých poliach sa už objavila aj svojrázna čipka - zožaté obilniny ostali v riadkoch a vlnovkách, aby ich slnko lepšie vysušilo, čím na zelenom podklade vznikajú zaujímavé geometrické tvary viditeľné iba z lietadla.
Let do neznáma
S kolegom Jurajom Alnerom vieme iba toľko, že letíme do mesta Li-ťiang nachádzajúceho sa vysoko v horách, v blízkosti Tibetu. Nič viac. Program tejto cesty absolvovanej v októbri 1999 sme sa dozvedeli až po príchode do Číny. To nám znemožnilo vopred sa na ňu pripraviť a naštudovať si všetku dostupnú literatúru o mestách a regiónoch zaradených do nášho programu. Malo to aj určitú výhodu. Novinár nie je ovplyvnený názormi turistických príručiek a iných novinárov, takže všetko, čo vidí a počuje, môže posudzovať na základe svojich vlastných vnemov a poznatkov.
Náš čínsky sprievodca Čou Žu-laj sa snaží poskytnúť nám počas tohto letu do neznáma aspoň základné informácie o meste Li-ťiang. Nachádza sa vo výške 2400 metrov nad morom a vzdušnou čiarou je vzdialené od Kun-mingu, hlavného mesta provincie Jün-an, asi 360 kilometrov. Cesta z Kun-mingu do Li-ťiangu v minulosti trvala po zemi tri dni a aj neskôr, do roku 1992, bolo treba 16 hodín, kým sa autá dostali po kľukatých cestách úbočiami hôr do tejto odľahlej a izolovanej časti provincie. V súčasnosti, po modernizácii ciest, sa vzdialenosť dá stihnúť za sedem a pol hodiny. Práve táto stáročná izolovanosť od ostatného sveta je dôvodom našej cesty. Zachovala sa tu svojrázna civilizácia nazvaná tung-pa. Jej uchovávateľmi sú príslušníci malého národa Na-si. Mesto Li-ťiang v roku 1997 UNESCO zaradilo na zoznam svetového kultúrneho dedičstva. Na tomto zozname je celkovo 21 prírodných krás a kultúrnych pamiatok Číny, ale iba dve mestá: Ping-jao v provincii Šan-si a Li-ťiang v provincii Jün-an. Dôvod, prečo aj Li-ťiang, je nám ešte stále neznámy. Vtedy sprievodca Čou povie slová, ktoré sme neskôr počuli veľakrát. "Poznáte knihu Stratený horizont? Bájna ríša Šangri-la sa nachádzala tam, kam práve ideme."
Hudba dynastie Tchang
Organizátori pokračujú v tradícii a po príchode do hotela nám oznamujú, že máme dvadsať minút na ubytovanie a potom odchádzame na koncert. Nič viac. Nebolo to po prvýkrát, čo sme mali deň vyplnený programom do poslednej minúty a opäť sme nevedeli podrobnosti. Navyše, každému, kto prišiel aspoň raz do kontaktu s tradičnou čínskou hudbou a osobitne s operou, je jasné, že pri slove "koncert" sa treba obrniť značnou dávkou trpezlivosti. Preto v pochybnostiach kráčame úzkou tmavou uličkou, po jej ľavej strane sú výklady malých obchodíkov, po pravej strane, bez akéhokoľvek upozornenia prudký potok. Zabočíme do inej uličky a o chvíľu narazíme na ďalší potok. Voda nás sprevádzala doslova na každom kroku, až kým sme nedorazili do starej drevenej budovy, ktorej vnútro natoľko páchlo petrolejom, že sa hrozím predstavy, čo sa stane, ak si niekto zmyslí zapáliť cigaretu. Nakoniec usúdim, že petrolej je starý, osvedčený prostriedok proti dotieravému hmyzu...
Posadili sme sa na drevené lavice a na pódium sa začali trúsiť dôchodcovia v tradičných čínskych odevoch, v rukách hudobné nástroje, ktoré iba pri veľkej fantázii pripomínali európske. Ako sa blížil začiatok koncertu, prichádzali na pódium starší a starší hudobníci s tvárami ako zažltnutý pergamen. Vtedy som začal tušiť, prečo organizátori považovali za potrebné zaradiť do programu aj tento koncert. Iba tu, v odľahlej časti Číny, sa mohla zachovať stará hudba neovplyvnená cudzími vzormi. Stará hudba, ktorú na starých nástrojoch produkujú starí hudobníci. Ako sme sa neskôr dozvedeli, najstarší hudobník, Sün Ci-min mal vtedy 89 rokov, ďalší siedmi mali nad 80 a deviati nad 70 rokov.
Vedúci súboru, 69-ročný bývalý učiteľ Suan Ke nás vycibrenou angličtinou zaúča do tajov starej hudby. Najstaršie diela, ktoré tento "gerontoorchester" realizuje, pochádzajú z čias dynastie Tchang. Na ilustráciu, táto dynastia vládla v Číne v čase, keď sa v strednej Európe istý franský kupec zvaný Samo snažil zjednotiť niektoré slovanské kmene do prvej ríše. Bola to hudba, ktorá konfuciánom slúžila na dosiahnutie vnútorného pokoja a taoisti ju používali pri duchovných a telesných cvičeniach. Táto hudba, neskôr veľmi populárna medzi čínskou elitou, sa v 16. storočí dostala aj do provincie Jün-an. Neskôr, keď sa hudba v hlavných centrách cisárstva ocitla pod vplyvom Európy, pôvodná čínska hudba sa zachovala tu, vysoko v horách, formou svojského notového záznamu. Zásluhu na tom mala tradične vysoká vzdelanosť obyvateľov mesta a izolovanosť od ostatného sveta. Nie náhodou aj šéf súboru Suan Ke spomenie, že bájne kráľovstvo Šangri-la, bolo tu.
V súlade s prírodou
Podľa starej báje Na-siov, ľudstvo a príroda boli kedysi bratia, ktorí mali toho istého otca, ale rozličné matky. Spočiatku sa obaja bratia navzájom rešpektovali a žili spolu v mieri. Lenže, potom sa prejavila pravá ľudská chamtivosť a snaha prisvojiť si násilím to, čo patrilo prírode. Ľudia začali stínať stromy, zabíjať divé zvieratá a znečisťovať vodu. To prírodu natoľko rozzúrilo, že sa začala mstiť ľuďom povodňami a chorobami. Ľudstvo sa v panike obrátilo na bohov a prosilo o uzmierenie s prírodou. Božstvá vydali súhrn pravidiel, ktoré mali ľudia dodržiavať. Odvtedy ľudstvo a príroda opäť spolunažívajú v mieri.
Táto stará bájka je dôležitá pre pochopenie života Na-siov a ich filozofie. Stará civilizácia tung-pa bola zmesou budhizmu, taoizmu a tibetského lámaizmu. Najvyšší boh Santuo obýval neďalekú, večne zasneženú Horu nefritového draka, vysokú 5596 metrov a boh prírody žil v prameňoch vody. Preto Na-siovia nikdy nevytínali stromy v okolí prameňov, ani nahlas nehovorili v ich blízkosti, v potokoch nechytali ryby a mali zakázané zabíjať zvieratá pred chrámom alebo na brehu riek. Povery a predpisy sa prejavili aj v živote samotných obyvateľov Li-ťiangu a pomáhajú pochopiť ich vzťah k prírode a predovšetkým k vode.
Ráno počas prehliadky mesta sme konečne zistili, prečo sme večer naďabili na toľké potoky a kanály. Li-ťiang je v podstate niečo ako Benátky na úpätí Himalájí, kde existuje veľmi dômyselný systém, ako využívať vodu. Hlavnou zásobárňou vody je malé Jazero čierneho draka severne od mesta. Rieka Jü, ktorá z neho vyteká, sa pred mestom rozdeľuje na tri ramená a tie sa ďalej rozvetvujú na veľké množstvo menších potokov, kanálov a jarkov, z ktorých sa voda dostáva cez otvory v múroch v podstate do každého domu. Ide teda o svojský vodovod. Na rozdiel od ostatnej Číny, Li-ťiang nevznikol podľa presných a symetrických línií architekta odvodených z filozofie, ale domy sledujú skôr brehy potokov a kanálov. Výškový rozdiel medzi ramenami rieky umožňuje využívať vodu aj na čistenie ulíc jednoducho tým, že na západnom ramene sa otvoria stavidlá, voda pretečie vydláždenými ulicami a poniže mesta vtečie do južného, najnižšie položeného ramena. Po každom takomto kúpeli sa dlaždice z otesaných riečnych kameňov červenej farby, vyhladené nohami chodcov, lesknú novosťou.
Na pitie sa v súčasnosti používa voda z Dračieho jazierka bieleho koňa na úpätí hory, odkiaľ vteká do troch bazénov. Používanie vody sa riadi prísnymi pravidlami. Voda v prvom, najvyššie položenom bazéne, slúži výlučne na pitie, v strednom bazéne sa umýva zelenina a v najnižšom sa perie bielizeň. V minulosti ľudia brali vodu na pitie priamo z potoka alebo kanála, ktorý im tiekol pred domom. Bolo ale prísne zakázané umývať zeleninu a prať bielizeň pred desiatou hodinou predpoludním. Tento zvyk zrejme pretrváva dodnes, lebo počas prechádzky ulicami mesta som videl, ako žena umývala zeleninu v prudkom potoku priamo pred reštauráciou. Predpokladám, že to bola tá istá zelenina, ktorú sme potom mali na obed...
Okenice ako suveníry
Tak, ako náboženstvo Na-siov je zmesou rozličných vplyvov z minulosti, aj architektúra mesta nesie znaky čínskeho a tibetského stavebníctva. Domy postavené z kameňa a dreva sú zásadne jednoposchodové a majú dvojitú, prehýbanú strechu. Pozdĺž hlavnej siene domu sú v pravom uhle dve vedľajšie krídla zakončené múrom nachádzajúcim sa oproti hlavnej sieni. Takto vzniknutý uzavretý priestor vytvára malú okrasnú záhradu, v ktorej je miesto aj pre malé jazierko s červenými kaprami. Vysoký múr oproti hlavnej sieni je ozdobený kaligrafickým písmom, prípadne kresbami. Mesto je preslávené mnohými zachovanými freskami, ktorých obsah sa spája s vplyvom budhizmu. Drevené dvere a okenice sú bohato zdobené vyrezávanými kvetmi a zvieratmi. Okenice z Li-ťiangu patria medzi vyhľadávané suveníry turistov.
Neexistujú presné údaje o veku Li-ťiangu, ale sú záznamy, že v dávnych časoch slúžil ako križovatka karaván medzi Tibetom a vnútrozemím. Najväčší rozkvet dosiahol Li-ťiang počas dynastie Ming, keď sa v roku 1387 mesto stalo vojenským a administratívnym centrom cisárstva v tomto regióne. Z daného obdobia pochádza aj palác rodiny Mu, dedičných správcov regiónu, ktorí sa zaslúžili o kultúrny rozvoj mesta tým, že v ňom dokázali prijímať a uplatňovať rozličné civilizácie. Napokon, konkrétnym príkladom je samotný palác ovplyvnený čínskym, tibetským i miestnym staviteľstvom. Palác bol známy bohato zdobeným priečelím z bieleho mramoru, ale počas "kultúrnej revolúcie" sa vstupná časť stala terčom útoku "červených gardistov", ktorí sa dostali až sem a v priečelí videli symbol feudálnej epochy. V súčasnosti možno vidieť jeho zrekonštruovanú podobu.
3. februára 1996 postihlo mesto zemetrasenie dosahujúce silu 7 stupňov Richterovej stupnice. Nešťastie pomohlo mestu tým, že upriamilo pozornosť sveta na tento historický skvost a uľahčilo zaradiť ho na zoznam svetového kultúrneho dedičstva. S prispením Svetovej banky a ústrednej čínskej vlády sa do konca marca 1999 podarilo opraviť asi 2000 domov, mnoho historických pamiatok, ako aj dômyselný zavodňovací systém.
Živé hieroglyfy
Medzi najväčšie záhady Li-ťiangu patrilo donedávna obrázkové písmo Na-siov. Jeho vek sa odhaduje na tritisíc rokov a existuje v ňom asi 20 tisíc diel zaznamenaných pôvodne na veľkých drevených tabuliach, neskôr aj na papierových zvitkoch dlhých až 10 metrov. Dielka obsahujú nielen náboženský rituál, ale aj filozofiu, históriu, staré piesne a tance, klasickú medicínu. Skrátka, dohromady predstavujú encyklopédiu starej civilizácie tung-pa. Písanie ovládali šamani a túto znalosť si odovzdávali z generácie na generáciu. Hovorí sa, že je to vlastne jediné živé piktografické písmo v súčasnom svete. V uplynulom roku agentúry priniesli správu, že sa podarilo úspešne preložiť celkovo sto základných diel napísaných v tomto obrázkovom písme do čínštiny a angličtiny. Dvadsať kníh už bolo aj vytlačených, každá z nich má cenu asi šesťtisíc dolárov. Dôvod, prečo sa vedci tak ponáhľali s prekladom, je jednoduchý. V súčasnosti žijú v Li-ťiangu už iba traja šamani schopní prečítať toto písmo pozostávajúce z 2100 znakov.
Súčasní obyvatelia mesta majú jednoduchú odpoveď, prečo tu, vysoko v horách a ďaleko od iných kultúrnych centier, mohla vzniknúť takáto svojská civilizácia. Všetky domáce práce, ako aj aktivity súvisiace s obchodovaním, mali na starosti ženy. Mužom tým zostalo dostatok času, aby sa venovali svojim záľubám, medzi ktorými dominovala hudba, literatúra a umelecké remeslá. Je celkom pravdepodobné, že takáto "vedúca úloha žien v rodine a spoločnosti" je pozostatkom matriarchátu, ktorý sa podarilo doteraz zachovať malému etniku Mo-suov žijúcemu pri neďalekom jazere Lu-ku.
Cestovatelia, ktorým sa v minulosti podarilo preniknúť do Li-ťiangu, písali o ňom ako o "zabudnutom kráľovstve". Možno práve takáto zmienka sa pre spisovateľa Jamesa Hiltona stala podkladom pre knihu Stratené horizonty o ideálnej ríši Šangri-la. Táto kniha bola v prvej polovici 20. storočia taká populárna, že vtedajší americký prezident Franklin D. Roosevelt pomenoval svoje víkendové sídlo Šangri-la. Tento názov pretrval aj po jeho smrti a zachoval sa, až kým do Bieleho domu nenastúpil generál Dwight Eisenhower. Ten víkendové sídlo prezidentov premenoval po svojom vnukovi na súčasný Camp David. Aj to o niečom svedčí.
Autor (1944) je publicista
