Paul Johnson a jednosmerné myslenie
Knihy Paula Johnsona možno nájsť aj na pultoch slovenských kníhkupectiev. Nepochybne, i u nás ho značná časť spoločnosti považuje za svojho guru. Šéfredaktor internetových Britských listov sa pokúša o objektívny na pohľad na tohto autora výborne napísaných kníh o dávnejších i nedávnych dejinách.
Dám vám hádanku: Ktorýže "komunista" napísal tieto riadky o memoároch Deana Achesona, amerického ministra zahraničných vecí v rokoch 1949 až 1953? (citujem skrátene): "Dean Acheson bol najvplyvnejší a najenergickejší pomocník amerického prezidenta Trumana. Možno ho objektívne charakterizovať ako človeka, ktorý inštitucionalizoval hlavné črty diplomacie studenej vojny a vytvoril základné americké postoje, ktoré prežívajú do dnešných dní. Acheson bol ideológ "zadržovania komunizmu", prijal pojem trvalo rozdeleného sveta, na hranice ktorého dozerala americká vojenská moc. Vrcholné schôdzky s Rusmi boli podľa neho zbytočné, dokonca nebezpečné. Acheson bol a je bojovníkom studenej vojny do špiku kostí. Dokázal však jasne rozlišovať medzi hlučným a neúčinným antikomunizmom primitívov, ako ich charakterizoval, a chladnokrvnou a vedecky realizovanou antikomunistickou politikou, ktorú sám neústupne a tvrdošijne uskutočňoval."
Fascinujú ho ľudia s mocou
Autorom je pravicový britský novinár a historik Paul Johnson, ktorého knihy sú dnes v českom preklade hádam v každom kníhkupectve. Jeho novšie diela ako Dějiny dvacátého století, alebo dielo Intelektuálové, sžíravá historie moderních vzdělanců, má na mnohých študentov českých vysokých škôl veľký vplyv. Johnson bol väčšinu svojho života nadšeným stúpencom ľavice. V rokoch 1952 až 1955 pôsobil ako redaktor ľavicového britského týždenníka New Statesman, v rokoch 1965 až 1970 ako jeho šéfredaktor. Vyššie uvedený citát je z Johnsonovho článku, ktorý vyšiel 1. mája 1970.
Na konci 70. rokov uskutočnil Johnson radikálnu konverziu. Z výrečného prívrženca sociálno-demokratickej ideológie sa stal rovnako výrečný a presvedčivý obhajca pravicových postojov, v 80. rokoch dokonca vášnivý obdivovateľ Margaret Thatcherovej. 2. novembra 1998 oslávil sedemdesiatku. Denník Independent mu venoval celostránkový článok. Johnsona charakterizoval ako "vysoko plodného pravicového polemika, pravidelného autora komentárov pre týždenník Spectator, historika, veľkého katolíka, experta na to, ako sa obracať na podpätku o 180 stupňov, a burácajúceho morálneho kazateľa. Pravda, iba dovtedy, než jeho milenka novinárka Gloria Stewartová, ktorú vraj Johnson vydržiaval jedenásť rokov, prezradila denníku The Express, že pri sexe od nej rád dostával bitku na holý zadok."
Independent prichádza k záveru, že Paul Johnson pravdepodobne nie je ani ľavičiar, ani pravičiar, ale ho zrejme fascinujú ľudia, ktorí majú moc. Snaží sa byť v ich blízkosti. Pokiaľ boli pri moci labouristi, Johnson zostával prívržencom ich ideológie a usiloval sa o priazeň štátnikov, ako bol Aneurin Bevan a Harold Wilson. Keď zvíťazila v Británii M. Thatcherová, labouristov opustil a začal chváliť jej ideológiu. Dodnes obdivuje chilského generála Pinocheta. Sympatizoval i s niektorými kontroverznými britskými podnikateľmi, milionármi - Jamesom Goldsmithom a Robertom Maxwellom. Dnes chváli Johnson Tonyho Blaira.
Historici ho nemajú radi
Paul Johnson je literárne a novinársky neobyčajne plodný. Má profesionálne vypracovaný, úderný a živý novinársky štýl. Svoje názory dokáže vyjadriť sugestívnou skratkou. Johnson vystúpil energicky na obranu bývalého chilského diktátora Pinocheta, keď ho zatkli vo Veľkej Británii. Na tlačovej konferencii v Londýne uviedol, že jeho démonizácia je najväčším propagandistickým úspechom 20. storočia - posledný veľký triumf sovietskej mašinérie. Dodal, že neexistujú dôkazy, na ktorých základe by bolo možno spájať generála Pinocheta so zverstvami.
Johnson napísal rozsiahle diela na závažné témy - o histórii židov a kresťanstva. Mnohí recenzenti považujú tieto práce za dobre napísané. Iné knihy charakterizuje Independent ako "do istej miery šialené". K nim patria Intelektuáli - súbor životopisných esejí, v ktorom Johnson prezrádza, že Rousseau bol "pyšný, egoistický a hašterivý" a "páčilo sa mu, keď dostal výprask na holý zadok", Karol Marx mal "na penise vredy" a Tolstoj "holdoval sexu až do osemdesiatky". Na otázku, čo malo byť účelom tejto knihy, vysvetlil: "Chcel som ukázať, aký je život tých, čo dávajú prednosť myšlienkam pred ľuďmi, strašný. Sám som presvedčený, že ľudia sú dôležitejší ako myšlienky." Asi pätnástim historikom, ktorí sa na britských univerzitách zaoberajú modernou históriou, som poslal e-mail s otázkou, čo si myslia o P. Johnsonovi. Ich odpovede boli skôr vyhýbavé. Nelichotivé.
Začal som sa na univerzitách pýtať, či podľa ich názoru existuje medzi súčasnými britskými historikmi vôbec niekto, komu je Paul Johnson sympatický. Prišli asi takéto odpovede: "Ak mám byť úprimný, veľmi o tom pochybujem. Je to čiastočne preto, že v dôsledku profesionálnej výlučnosti sú univerzitní vedci podozrievaví voči každému neuniverzitnému autorovi, ktorý pracuje v ich odbore. Možno to považovať za nespravodlivé. Problém je tiež v tom, že univerzitní historici sú zväčša liberáli a Paul Johnson sa obrátil na podpätku. Býval ironickým, ostro kritickým ľavicovým komentátorom. Tento postoj však opustil a prijal postoj pravicového populizmu."
Potreba kritickosti
Ako sa dostalo Johnsonovo dielo tak výrazne do povedomia českej spoločnosti? Mal som na tom sám istý podiel. Chcel som jej ho predložiť ešte pred pádom komunizmu, ako jeden z mnohých možných alternatívnych spôsobov uvažovania. Nemal som v úmysle spôsobiť, aby sa pre čitateľov v ČR stalo bibliou, alebo takmer maoistickou Červenou knižkou.
V roku 1987 uvažoval o českom preklade Johnsonovej knihy A History of the Modern World from 1917 to the 1980s (História moderného sveta od roku 1917 do osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia, vyšlo po česky ako Dějiny dvacátého století) a o jej vydaní vo svojom exilovom nakladateľstve Rozmluvy v Londýne A. Tomský. Sprostredkoval som spoluprácu medzi mojím otcom dr. Jánom Čulíkom, autorom, filozofom a prekladateľom z angličtiny, ktorý žil v Prahe. Otec (zomrel v roku 1995) tu potom prekladal celých asi 1400 strán strojopisu tohto rozsiahleho diela od konca roku 1987, priamo pod nosom komunistickej tajnej polície.
Prečo sme sa rozhodli Tomského projekt podporiť? V druhej polovici 80. rokov sa nám zdalo, že by Johnsonova majstrovským jazykom napísaná kniha mohla pôsobiť ako efektívna protilátka nielen proti monolitnej komunistickej propagande, ale aj proti drevenému, komunikácii vlastne zabraňujúcemu jazyku totalitnej éry.
Na český knižný trh však mala prísť s varovaním. V žiadnom prípade nemala komunistickú interpretáciu histórie 20. storočia stopercentne nahradiť iba táto kniha. Neexistuje jediné správne vnímanie skutočnosti. Ak komunistická propaganda predstierala, že iba jej pohľad je autentický, bolo by nerozumné nahradiť ho iným, jediným, monolitným názorom. V pluralitnom kontexte západnej kultúry a literatúry pôsobia Johnsonove názory na históriu iba ako jedny z mnohých. Od začiatku sme zdôrazňovali, že komunistický názor je nevyhnutné nahradiť škálou najrôznejších názorov. Vedeli sme, že pokiaľ českí čitatelia príjmu dielo Paula Johnsona nekriticky, ako nové "jediné správne riešenie", kniha českej spoločnosti skôr uškodí.
Človek musí byť voči stereotypne zjednodušujúcim záverom v neprestajnej pozornosti. Všetky predkladané názory sú totiž iba hypotézy a treba ich hodnotiť vždy kriticky.
Autor je šéfredaktor internetového časopisu Britské listy
