Reklama
Reklama

Za tú našu slovenčinu

Bol to smutný príbeh - sledovať kríženie kordov v slovenskom parlamente, keď sa akože bojovalo za veci posvätné, nedotknuteľné veci národa a cti, teda novelu ústavy. Nejeden rytier slovenčiny s plným nasadením vyťahoval srdcervúce argumenty, čo nás čaká a neminie, ak sa ten "poškavil" prijme, mal však pritom vážny problém popasovať sa s vlastným jazykom.
Počet zobrazení: 566

Bol to smutný príbeh - sledovať kríženie kordov v slovenskom parlamente, keď sa akože bojovalo za veci posvätné, nedotknuteľné veci národa a cti, teda novelu ústavy. Nejeden rytier slovenčiny s plným nasadením vyťahoval srdcervúce argumenty, čo nás čaká a neminie, ak sa ten "poškavil" prijme, mal však pritom vážny problém popasovať sa s vlastným jazykom. Nielen anakolúty, genitívne spojenia a prekrížené väzby boli nezvládnuteľnými problémami, i veci napohľad jednoduché - napríklad také naše typické slovenské dĺžne. Vkrádali sa, potvory, na miesta, kde ich nikto nečakal, aby potom chýbali tam, kde sú pravopisne žiadané. A tie neučesané vety bez podmetov a prísudkov, rozkošatené tak, že na konci súvetia ich stvoriteľ pozabudol, ktorá bola hlavná veta a ktoré vedľajšie... No, nebola to veru ukážka Hviezdoslavovej krasoty.

Ale dobre, možno všetko spôsobil stres a tréma, hľaďme na obsah, nie na formu. Priznám sa, i ja premýšľam o osude slovenčiny a nás všetkých, ktorým je Slovensko domovinou. Neráči sa mi byť druhotriednym obyvateľom Európy, ani "butatótom". No neviem, či si celkom dobre rozumiem so zmienenými parlamentnými rytiermi. Mnohí z nich sú pritom i veľmi rozhľadení, scestovaní, ovládajú cudzie jazyky, ba poznajú i moderné trendy. Prečo teda neponúkajú víziu príťažlivého Slovenska, zdroja hrdosti pre ľudí tu žijúcich, hoci malého, ale prirodzene vážneho a váženého? Možno pozdvihovať tým, že sa ponižujeme upodozrievaním, zlosťou, neovládaním vlastných pocitov? Koho nadchne, ak vidí hašterivú ženu alebo nafúkaného chlapa, ako nadáva svojmu blížnemu? Všimnime si uhladené a elegantné vystupovanie tých, ktorým hromžia, a pochopíme, prečo za nimi ako jeden muž stoja pravdepodobne všetci občania ich národnosti.

Mala som práve v dňoch, keď sa preberala v parlamente novela ústavy, zaujímavú skúsenosť. Na pôde slovenskej kultúrnej inštitúcie sa stretli významní kultúrni a vedeckí činovníci. Bol medzi nimi i jeden muž, žijúci a pôsobiaci na Slovensku, ale neovládajúci slovenčinu. A tak sa celé podujatie odohralo v angličtine. V tej chvíli som pochopila, o čom to bolo kedysi, kým sa ešte nekonštituovala slovenčina. Slovenskí vedomci do jedného nadobúdali vzdelanie v zahraničí. Viedeň, Halle, Paríž, Budapešť - to boli ich univerzity. Reč slovenská bola rečou nižších vrstiev. Vo vzdelaných kruhoch sa hovorilo po latinsky, neskôr po nemecky, maďarsky, česky... Mladý Hviezdoslav tiež začal ako básnik po maďarsky, svoju materinskú reč rehabilitoval, až keď pochopil jej kultúrny a kultúrotvorný rozmer. Čo by to boli za vzťahy, keby zároveň so vzdelaním strácal človek cit voči vlastnej matke (domovu, hoci aj chudobnému v porovnaní so "svetom")?

Otvorili sme sa svetu, a tým aj poznaniu, že bez znalosti predovšetkým angličtiny nemáme šancu byť rovnocennými občanmi sveta. So slovenčinou zájdeme iba po najbližší chotár. A predsa na ňu nesmieme zabudnúť, nebodaj sa za ňu hanbiť. Viaže nás predsa s koreňmi, z ktorých sme spletení, je spôsobom nášho myslenia, našou krvotvorbou. Lenže ako dosiahnuť, aby sa nám stala nenahraditeľnou? Brýzganím, zlobou? Trestami, vyhrážkami? Všimnime si, ako rady a priam ostentatívne odmietajú používať slovenské prechyľovanie v priezviskách mladé slovenské umelkyne. Spomenieme si ešte na krásnu Olinku Schoberovú z kultového filmu Limonádový Joe? Keď sa vtedy, v šesťdesiatych rokoch, vrátila z Ameriky už so zmeneným priezviskom Berová, vypytovali sa jej, prečo si ponechala v angličtine nezvyklú koncovku -ová. A ona odpovedala: "I keď sa Američanom to meno ťažko vyslovuje, pripadá im to také milé a malebné, že si nesiem kus krajiny, z ktorej pochádzam." Lenže tá krajina vtedy čosi znamenala - filmovou tvorbou sa postavila na špičkovú úroveň! Čím sme my dnes zaujímaví? Koho nadchnú naše sváry?

Nás neohrozí maďarčina, ako sa to rado opakuje, ohrozíme sa sami, pretože nepresvedčíme predovšetkým mladých ľudí o tom, čo musel bolestne precítiť spomínaný Hviezdoslav, že "reč mojej matky je krasota, milota, láska svätá". Je takou práve preto, že nie je iba nejakým esperantom, teda dorozumievadlom, ale reprezentantom istého vkusu, cítenia, videnia sveta. Kým sa mladí stretávajú so súbojmi, ktoré predvádzajú bojovníci "za tú našu slovenčinu", budeme im skôr smiešni ako posvätní. Svet budúcnosti bude multikultúrny a multinárodný. Stratíme sa v ňom, ak si nevypestujeme cit pre väzby, súnáležitosť, ak nepocítime hrdosť na vlastné činy. Lenže tie tu najprv musia byť. Napríklad na začiatok by stačilo naučiť sa dobre po slovensky hovoriť, myslieť, štylizovať - a správať sa. Do korienkov vlasov som sa začervenala za poslanca "národniara", ktorý vulgárne a hrubo šplechol svojej kolegyni, že jej nerozumel, lebo má maďarský prízvuk. Božemôj, pomyslela som si, a on sa počuje?

Ani Maďarsko nie je veľmi veľké, aj Maďari budú musieť v európskom mori zdatne plávať, ale vďaka premyslenej príprave majú omnoho väčšiu šancu nestratiť sa, neutopiť. Mali by sme sa práve od nich učiť ako pozdvihovať kultúrotvorbu. Počuli ste, že by si navzájom brýzgali, osočovali sa, hádali sa a hanbili za to, že sú Maďari? Alebo že by si začali písať najprv meno a potom priezvisko, ako sa to nosí v inom ako maďarskom svete?

Autorka (1951) je šéfredaktorka Rádia Devín Sro

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama