Ceny na hojdačke trhovej ekonomiky
Už sme si akosi zvykli prežívať "cenové šoky", ktoré sme v rámci transformačného procesu zažili od nástupu liberalizácie cien v roku 1991. Väčšina cien sa liberalizovala už na začiatku reformy, teda v čase, keď v zásade neexistovalo trhové prostredie. Jeho vytváranie sa uskutočňovalo postupne prostredníctvom malej a veľkej privatizácie, ktorá doposiaľ nie je ukončená.
Privatizáciou vznikali a vznikajú nové vlastnícke vzťahy a s nimi nové podnikateľské subjekty. Prispôsobovanie cien rodiacemu sa systému trhovej ekonomiky najviac pociťujú radoví občania a je tomu tak od začiatku ekonomickej reformy, kedy sa z cien vylúčili dotácie (predliberalizačná etapa), neskôr pri uvoľnení cien, daňovej reforme a pri "ekonomických balíčkoch", na základe ktorých sa zvyšovali a zvyšujú ceny zo strany štátu. V zásade ide o zvyšovanie regulovaných cien. Na ich vývoj tak nepôsobí len samotné trhové prostredie, ale aj opatrenia vlády, pričom zvýšenie cien navrhujú rezortné orgány.
Vládne balíčky
Koncom minulého roka vláda opäť schválila na návrh štátnych orgánov zvýšenie cien. Realizovalo sa iba sčasti od 1. januára 2001 (teplo), k súhrnnému zvýšeniu došlo až od 1. februára 2001. Ide teda o ďalší ekonomický balíček. Najviac "radosti" priniesol navrhovateľom, ktorí svoj zámer dosiahli. Menej však potešil podnikateľov, pretože nesporne ovplyvní vstupy vo výrobe a pri poskytovaní služieb. Ak sa nepodarí zvýšenie cien utlmiť v nákladoch, prejaví sa v tvorbe zisku. Ten v mnohých firmách nie je najlepší a nestačí pokryť holú existenciu zamestnancov a už vôbec nie finančne kryť rozvoj firmy. Bremeno zvýšenia cien má tak opäť uniesť občan, a to bez rozdielu, či je bohatý alebo chudobný. Akoby sa zabudlo, že fungujúca trhová ekonomika objektívne produkuje sociálne veľmi rozvrstvenú spoločnosť s rozdielnou životnou úrovňou, škálou hodnôt, morálkou či kultúrnymi záujmami. Posledné zvýšenie cien je príležitosťou hlbšie a komplexnejšie sa zamýšľať nad týmito opatreniami a hľadať východisko k tomu, aby sme neprežívali sústavné "cenové šoky" v podobe zásahov štátu do cien. Naopak, mali by sme vytvoriť taký priestor na ich určovanie, ktorý by bol konformný voči pôsobeniu náročného trhového prostredia.
Opätovný balíček zvýšenia regulovaných cien bol aj pri skromnom posúdení dosť štedrý a z vyjadrení navrhovateľov sa dá usúdiť, že nie posledný. Od 1. januára 2001 platíme o 20 percent viac za teplo pre domácnosti. Najväčšia nádielka zdraženia však platí od 1. februára 2001. Od tohto obdobia sa zvýšilo nájomné u obecných bytov o 45 percent, zemný plyn pre podnikateľov (veľkoodber) zdražel o 25 percent, vodné a stočné o 20,3 percenta, zemný plyn pre domácnosti o 20 percent. A to nie je všetko. O 20 percent viac platíme aj na autobusovú dopravu, na elektrickú energiu pre podnikateľov o 12 percent a poštové výkony o 9,9 percenta. Železničná a autobusová doprava sa dotýka azda najväčšieho počtu občanov. Je pozoruhodné, že všetky doterajšie sociálne zľavy pre žiakov, študentov, dôchodcov a zdravotne ťažko postihnutých na železnici zostali nezmenené. Dôchodcovia nad 70 rokov budú naďalej cestovať za 1.- Sk za každých načatých 50 km. Pre cestujúcich, ktorí denne dochádzajú do zamestnania, sa zľavy zvýšili. Rovnako sa zvýšili študentom na železnici z 20 na 30 percent a obmedzili sa len na druhú triedu. Žiakom, ktorí využívajú skôr autobusovú dopravu, stúpnu náklady mesačne o 120.- Sk.
Prievan v peňaženkách
Po schválení zvýšenia regulovaných cien sa prezentovalo, že život na Slovensku bude na jednu domácnosť drahší v priemere o 500.- Sk mesačne. Zdôrazňovalo sa, že zvýšenie je ekonomicky nevyhnutné. Analytici tvrdili, že takéto zvýšenie spoločnosť ešte unesie. Argumentom bolo, že ak sa ceny dlhodobo udržiavajú pod úrovňou nákladov, skôr či neskôr sa to musí niekde prejaviť, alebo že z cien neodzrkadľujúcich náklady mali prospech najmä bohaté firmy. Je bezo sporu, že pri otvorenej ekonomike sa ceny nedajú dlhodobo udržiavať pod úrovňou nákladov. U energetických zdrojov je nevyhnutné rešpektovať svetový vývoj cien ropy a plynu ako aj vývoj kurzu amerického dolára. Avšak je iluzórne prezentovať, že takáto "cenová nádielka" má iba taký smiešny priemerný dopad na mesačné výdavky jednej domácnosti. Najmä ak zoberieme do úvahy ďalšie dopady pri nákupe tovarov dennej potreby a poskytovaných služieb. Nemálo domácností pri vyúčtovaní napríklad elektrickej energie a plynu pocíti v peňaženke oveľa väčší prievan. Spoločnosť ako celok môže zvýšenie cien uniesť, ale takýto zásah je už na hrane.
Pri zásadných rozhodnutiach v oblasti cien treba myslieť aj na domácnosti s minimálnym príjmom, nezamestnané rodiny, ktoré sa dostanú do ešte väčšej sociálnej núdze. Výška a rozdelenie dosahov zdražovania podľa sociálnej úrovne jednotlivých skupín obyvateľstva je veľmi boľavou stránkou kategórie ľudí, ktorí sa nie z vlastnej viny dostali do takejto situácie. Sústavné zdražovanie liekov najviac postihuje chronicky chorých a dôchodcov. Vo vládnom programe síce deklarujeme úsilie o vytvorenie podmienok pre sociálnu trhovú ekonomiku, to sociálne sa však akosi vytratilo. Mlčí sa o tom, ako by sa mala takáto situácia riešiť (napríklad kompenzáciou celkových dosahov u týchto sociálnych skupín obyvateľstva) a spomína sa iba kompenzácia nájomného u obecných bytov. Otázky tohto druhu úzko súvisia so sociálnou politikou nášho štátu. Máme však ujasnenú celkovú jej filozofiu? Ak by tomu tak bolo, každé závažnejšie rozhodnutia s dosahom do sociálnej siete by sme posudzovali komplexnejšie.
Hľadať rezervy úspor
V súvislosti so zvýšením cien zemného plynu a elektrickej energie je namieste pripomenúť, že pred ich schválením síce dochádzalo k "cenovej vojne" medzi navrhovateľmi, Asociáciou zamestnávateľských zväzov a združení a kompetentnými štátnymi orgánmi. Skončila sa však len s minimálnym výsledkom. Čomu poslúžila, keď efekt nebol adekvátny? Rezorty predkladajúce návrhy sa v podstate stotožnili s navrhovanou výškou cien. Podniky navrhujúce ceny sa usilovali o to, aby po svojom zdôvodnili, prečo ich treba zvyšovať. Verejnosť sa ani po schválení cien a miernejších korekciách zo strany vlády prakticky nedozvedela, na akých ekonomicky oprávnených nákladoch a primeranom zisku sa regulované ceny vykalkulovali tak, ako to požaduje zákon Národnej rady SR č. 18/1996 Z.z. o cenách v znení zákona č. 196/2000 Z.z. v § 2 odsek 3 písm. a, b, teda čo sa do ekonomicky oprávnených nákladov započítalo a čo sa z nich vylúčilo.
Pre verejnosť by bola zaujímavá aj skutočnosť, ako sa do cien započítal primeraný zisk a či sa rešpektovali ustanovenia zákona o cenách a vyhláška MF SR č. 87/ 1996 Z.z. v znení vyhlášky č. 375/1999 Z.z., ktorou sa zákon o cenách vykonáva, a to najmä z hľadiska, či sa rešpektovali ustanovenia § 3 odst. 2 písm. a až c, teda o tom, čo by nemalo ovplyvňovať rozsah primeraného zisku v prípadoch regulovaných cien. Ekonomicky oprávnené náklady a tvorba primeraného zisku sú v oblasti regulovaných cien legislatívne definované. Ich výšku ovplyvňuje množstvo objektívnych a subjektívnych faktorov, hospodárnosť, ba aj plytvanie. Neodôvodnené zvyšovanie nákladov nežiadúco ovplyvňuje ceny, čo je v trhovom prostredí neúnosné. Akosi často sa zabúda na efektívnejšie využívanie zdrojov zisku. Nikto z aktérov zvýšenia regulovaných cien sa ani slovkom nezmieňoval o rezervách úspor v nákladoch. Bolo by na mieste, keby sa napríklad SPP okrem navrhovaného zvyšovania prezentoval programom, kde hľadať rezervy úspor spojených s nákupom a distribúciou plynu. To platí aj pre Slovenské elektrárne a ďalšie podniky uberajúce sa iba cestou zvyšovania cien.
Vyššia úroveň v nedohľadne
V podnikateľskej sfére zdražovanie energie zrejme prispeje k zakonzervovaniu až k zníženiu konkurenčnej schopnosti produkcie, a to najmä v malých a stredných podnikoch. Zvýšenie cien na jednej strane odľahčí výdavkovú časť štátneho rozpočtu (ŠR), na druhej strane sa tým zvýšia náklady organizácií z neho priamo financovaných. Zdraženie bude mať vplyv aj na vstupy priemyselných výrobných podnikov, do poľnohospodárstva a podnikov poskytujúcich služby, čo sa môže prejaviť v zvýšení cien ich produkcie a služieb. (Náznaky zvyšovania cien potravín sú už tu, cenové akcie hypermarketov sa zmierňujú.) Ťahúňom rastu HDP je predovšetkým zahraničný obchod. Vzhľadom na konjunktúru západných ekonomík sa vývoz nášho tovaru úspešne realizoval, čo je pozitívne. Nie je však možné uspokojovať sa len týmto a nechať bez povšimnutia pomerne nízky rast dopytu, ktorý tvorí spotreba vlády, domácností a súkromné investície. Hoci sme mieru inflácie mali pod kontrolou, je otázne, či sa nám po tomto zvýšení podarí udržať jej 7-percentnú mieru, ktorá je v štátnom rozpočte predpokladaná na tento rok.
Ešte sa teda nedá očakávať zvýšenie stagnujúcej životnej úrovne. Pritom ako úspech sa pred verejnosťou prezentuje zabezpečenie stability ekonomiky a zmena pohľadu zahraničia na situáciu v SR. Pri pomerne zložitých vonkajších a vnútorných vzťahoch je to pozitívny jav. Radikálne sa znížili úrokové sadzby, ale o úvery sa stále treba biť. Reštrukturalizoval sa bankový sektor, znížili sa dane fyzických a právnických osôb. Znížil sa zahraničný a fiškálny deficit, zlepšil sa aj bežný účet platobnej bilancie. Pravdou však ostáva, že zníženie vonkajšej a vnútornej nerovnováhy sa dosiahlo za cenu prudkého nárastu spotrebiteľských cien a zvýšenia nezamestnanosti.
Hranice sociálneho zmieru
Akokoľvek optimistické môžu byť vízie nášho ekonomicko-spoločenského napredovania, k spokojnosti máme ďaleko. Sociálny zmier má svoje hranice. Konfliktom sa dá predísť len na základe rozvojovej hospodárskej politiky. Je nevyhnutné sústrediť pozornosť na ďalšie zabezpečenie hospodárskeho rastu v SR efektívnou dynamikou, racionálnymi zahraničnými a vnútornými kapitálovými vkladmi, zabezpečením zahraničného dopytu a neustálym rastom domácej spotreby. Ten sa dá zabezpečiť iba za predpokladu, že ľudia budú mať prácu a nezamestnanosť sa bude znižovať vytváraním pracovných miest, oživením výroby. Na čelo firiem sa musia dostať schopní manažéri, ktorí dokážu viesť podniky k prosperite a nie k bankrotu. Len tak sa môže zlepšiť dôchodková situácia a kúpyschopnosť domácností.
Podmienkou napredovania ekonomického rastu je aj výraznejšie oživenie kapitálového trhu a zabezpečenie rovnováhy verejných financií. Vo verejných financiách starosti vyvoláva najmä zahraničná zadlženosť. Každý obyvateľ je v priemere dlžný 2 050,- USD. Výkonnosť ekonomiky je bytostne závislá na produktivite a cene pracovnej sily a jej treba venovať sústavnú pozornosť. Je nevyhnutné vysporiadať sa s deformáciami na trhu práce, zvyšovať počty pracovných miest. Na to potrebujeme transparentné mechanizmy tvorby ceny práce a kapitálu. Naša nízka cena práce, nie je dostatočne motivujúca, aby sa udiali zásadné technologické zmeny nevyhnutné na zvýšenie konkurencieschopnosti produkcie alebo na zvýšenie diferenciácie medzi sociálnymi podporami a cenou práce. Produktivita práce má rásť rýchlejšie ako reálna mzda a prirážka k mzde. Hoci sme sa v niektorých komoditách presadili na západných trhoch, v produktivite a kvalite práce sme ešte stále chudobní príbuzní. Zvýšenie ceny práce sa musí odraziť aj v zvyšovaní jej efektivity.
Pochopiť význam cien
Rozvinutím pracovného trhu treba zabezpečiť objektivizáciu ceny práce, ktorá by sa nemala znehodnocovať nekontrolovateľným pohybom cien a zásahmi štátu, ba ani neustálym zvyšovaním regulovaných cien do takej miery, že dochádza k poklesu reálnych miezd. V minulom roku spotreba obyvateľstva medziročne klesala, ľudia mali menej peňazí na výdavky. To je nezdravý jav, s ktorým sa musíme neodkladne vysporiadať. A zasa sme pri tom, že problémom, ktorý tento stav vyvoláva, sú ceny, ich ďalší vývoj ale najmä zabezpečenie cenovej úrovne potenciálnymi príjmami obyvateľstva. Aby sa tak stalo, musíme pochopiť význam cien v trhovej ekonomike a nepostupovať zjednodušene a bez rešpektovania trhových pravidiel. Cena je jediným prvkom marketingového mixu, ktorý produkuje príjmy, ostatné prvky produkujú len náklady. Cena je ale tiež jedným z najpružnejších prvkov, pretože ju - na rozdiel od vlastností a užitočnosti výrobku či služby - môžeme rýchlo meniť. Majme teda na pamäti, že pri tvorbe cien by sme sa nemali priveľmi orientovať na náklady. Ceny sa nerevidujú včas, čím sa nevyužívajú výhody plynúce zo zmien trhu, často sa určujú bez ohľadu na ostatné prvky marketingu. Ďalej, ceny pri umiestňovaní výrobkov na trhu nepredstavujú vnútorný prvok v marketingovej stratégii a nemenia sa natoľko, aby od seba odlíšili jednotlivé druhy výrobkov, diferencovali trhy a možnosti predaja.
Pri fungujúcej trhovej ekonomike treba mať na zreteli, že bude dochádzať k tlaku na znižovanie cien. Ten vyúsťuje do situácie, že ak sa ceny uberajú nežiadúcim smerom, zákazníci nakupujú opatrnejšie a vzniká tlak na zníženie cien obchodníkov. Ten sa zasa prenáša na výrobcov, aby vyrábali a predávali za nižšie ceny. Táto modelová situácia je v našich podmienkach veľmi aktuálna aj v spojení s posledným zvýšením regulovaných cien za stavu, keď nám podstatne klesá domáci dopyt. Finančná tieseň firmy by sa preto nemala riešiť iba cenami, ale na základe znalosti príčin takejto situácie. Cesty riešenia finančnej tiesne podnikov sú v rukách manažérov a práve preto je dôležité ich vlastné poznanie. V čom tieto cesty spočívajú? Predovšetkým v predvídavosti, obratnosti pri zabezpečovaní tvorby finančných zdrojov a ich efektívneho využitia v prospech firmy a motivácie jej zamestnancov. Tiež v hľadaní kompromisov medzi ziskom a rizikom podnikania ako aj pozornosti k tomu, ako firmu vnímajú na finančnom trhu. Odberateľským podnikom by nemalo byť ľahostajné, že zo strany dodávateľských podnikov dochádza k mechanickému kopírovaniu zvýšených regulovaných cien. Mali by skúmať príčiny tohto stavu, hľadať okamžité spôsoby riešenia a prijímať opatrenia aj v rámci prevencie. To sú cesty, ktoré môžu zamedziť nežiadúcim vplyvom na tvorbu zisku, prípadne na prehĺbenie straty vo firmách z dôvodu zvýšenia regulovaných cien.
Autor (1931) je vysokoškolský pedagóg
