János Esterházy bez emócií
Už pri zhromažďovaní materiálov pre tento článok sme natrafili na množstvo protirečení. Slovenský biografický slovník vo svojom druhom zväzku má o tomto politikovi pomerne rozsiahle heslo, ktoré jeho meno uvádza v slovenskom prepise ako Ján Esterházi.
V každom prípade je nesporné, že János Esterházy bol významným politikom medzivojnového a vojnového obdobia reprezentujúceho záujmy maďarskej menšiny v rámci Československej republiky a potom aj Slovenskej republiky v rokoch 1939 - 1945. Narodil sa 14. marca 1901 vo Veľkom Záluží (okr. Nitra). Ako príslušníkovi šľachtickej rodiny sa mu dostalo primeraného vzdelania na gymnáziu a obchodnej akadémii, neskôr začal hospodáriť na rodinnom veľkostatku.
Napojený na Budapešť
Lákala ho politika a patril k tým zástupcom maďarskej menšiny na Slovensku, ktorý sa neuspokojili s usporiadaním Európy po 1. svetovej vojne. Cez rodinné i stavovské prepojenia si čoskoro našiel cestičky k najvyšším politickým kruhom v Budapešti. To ho už v roku 1931 priviedlo na čelo Czehszlovákiai Magyár Népközöség Liga - Ligy maďarskej spolupatričnosti v Československu, ktorá pôsobila pri Spoločnosti národov, predchodcovi dnešnej Organizácie Spojených národov. O rok neskôr sa stal predsedom Krajinskej kresťanskosocialistickej strany v ČSR. Roku 1935 sa dostal ako poslanec za Košice do parlamentu v Prahe.
Nasledujúci rok, najmä na naliehanie budapeštianskej politickej špičky došlo na Slovensku k zjednoteniu Esterházyho Krajinskej kresťanskosociálnej strany a Maďarskej národnej strany Andora Jarossa. Vznikla Zjednotená maďarská národná strana, ktorej predsedom sa stal Jaross a výkonným predsedom Esterházy. Praktický výkon politiky bol teda v jeho rukách. Už rok predtým, hlavne vďaka Esterházymu, podporovali maďarskí poslanci v prezidentských voľbách Edvarda Beneša. Ako uvádza maďarský publicista Pál E. Fehér, ktorý píše aj pre slovenskú tlač, "po zvolení ponúkol Beneš Esterházymu spoluprácu (podľa niektorých prameňov aj ministerské kreslo), čo však gróf odmietol". Tento jeho postoj je celkom prirodzený, pretože Esterházy mal oveľa bližšie k politickým kruhom v Budapešti, ako v Prahe a koniec koncov podobné ponuky odmietali aj slovenskí ľudáci.
Spojenectvo s Hlinkovými ľudákmi
Druhá polovica 30. rokov bola pre politickú špičku na Slovensku prelomovým obdobím. Bolo nevyhnutné rozhodnúť sa, či politicky inklinovať k vízii "novej Európy", ktorú prezentoval nemecký nacizmus a taliansky fašizmus, alebo sa s takýmito politickými praktikami rozísť aj cenu dočasnej straty politického vplyvu. Tak sa paradoxne rozchádza ešte v roku 1935 Slovenská ľudová strana v čele s Andrejom Hlinkom so Slovenskou národnou stranou vedenou Martinom Rázusom. Ten sklamaný ľudáckym postojom po spoločných voľbách pochopil, že "slovenský národ nemá nič spoločné" s týmito novými politickými teóriami. Naopak, maďarské strany na Slovensku sa spojili a prijali túto novú hru, aby nakoniec našli paradoxne spojenca nielen v Konrádovi Henleinovi a jeho Sudetonemeckej strane, ale aj v Andrejovi Hlinkovi. Esterházymu separatistický vývoj v rámci ČSR vyhovoval a on sám pravidelne o všetkých iniciatívach republiky smerom k Maďarsku vládu v Budapešti aj informoval.
Rozbitie Československa bolo pre Esterházyho šancou na rozparcelovanie Slovenska, a aj keď k nemu nakoniec nedošlo, pôsobenie politickej špičky maďarskej menšiny vo vojnovej Slovenskej republike sa posilnilo. Maďarsko ako jeden z významných spojencov nacistického Nemecka mohlo uskutočniť svoje ciele aspoň čiastočne. Na ich realizácii sa podieľal aj János Esterházy. V krízovom roku 1938 bol jedným z tých, ktorí rokovali s lordom W. Runcimanom pri jeho neslávnej misii. Mníchovský diktát bol ďalším krôčikom, ktorý ho priviedol ako súkromnú osobu na rokovania Jozefa Tisa s maďarským ministrom zahraničia K. Kányom, na ktorých sa rozhodovalo o odstúpení južných území Slovenska v prospech Maďarska. V podobnej úlohe potom vystupoval v rámci Viedenskej arbitráže. To, že vítal Miklós Horthyho prichádzajúceho do Košíc po uskutočnení rozhodnutí Viedenskej arbitráže, bolo len následným krokom v reťazci rýchlo sa rútiacich politických udalostí.
Tragédia židovských deportácií
Nemožno sa preto čudovať, že vznik slovenského štátu 14. marca 1939 Esterházy privítal aj prostredníctvom rozhlasového prejavu. V období vojnovej Slovenskej republiky plnil niekoľko úloh. Pál E. Fehér o ňom tvrdí, že "po prvé, riadil kultúrne aktivity sedemdesiattisíc Maďarov žijúcich vo vtedajšom vojnovom slovenskom štáte a staral sa o ochranu ich menšinových práv. Po druhé, pôsobil ako neformálny sprostredkovateľ medzi Bratislavou a Budapešťou, ktorý sa nepopierateľne usiloval mierniť surový a netolerantný postup horthyovských vlád voči slovenskej menšine v Maďarsku". Takto to vyzerá priam idylicky. Treba poznamenať, že J. Esterházy bol jediným maďarským poslancom v slovenskom sneme a po celý čas hájil nielen záujmy maďarskej menšiny na Slovensku, ale aj Maďarska ako takého.
Hodnotenie hlasovania Jánosa Esterházyho o ústavnom zákone č. 68/1942, keď ako jediný poslanec slovenského snemu, verejne nehlasoval za tento zákon, ktorý dodatočne právne požehnával deportáciám vtedy už väčšiny židovského obyvateľstva z územia Slovenska, je tiež rozličné.
Pál E. Fehér: "V tejto etape jeho životnej púte bolo nepochybne významným a úctyhodným činom, že 15. mája 1945, keď slovenský parlament odhlasoval ústavný zákon 68/1942, ako jediný z poslancov hlasoval proti deportácii Židov."
Ivan Kamenec: "Hlasovaniu o zákone sa vyhli aj iní poslanci, ale J. Esterházy prejavil jediný osobnú odvahu hlasovať verejne proti zákonu, čo malo prinajmenšom veľký mravný význam." Ako protiklad uvádzame aj Kamencovo hodnotenie predsedu snemu Martina Sokola: "Aj on však volil cestu »menšieho zla«, keď snem pod jeho vedením prijal »zmiernený« ústavný zákon o vysťahovaní Židov a zbavení ich štátneho občianstva. Pritom je typické, že sám predseda snemu (spolu s niekoľkými ďalšími poslancami) sa alibisticky vyhol hlasovaniu tým, že počas vlastného aktu hlasovania opustil rokovaciu sieň parlamentu."
Humanista či antisemita?
Anton Hrnko: "Jediné, čo je známe, je to, že v roku 1942 hlasoval proti ústavnému zákonu o vysťahovaní Židov. Nie je pravda, ako sa občas tvrdí, že hlasoval proti Židovskému kódexu... Postoj J. Esterházyho k ústavnému zákonu o vysťahovaní Židov z mája 1942 však nemôže byť jeho exculpáciou (zbavenie viny) ani z morálneho, ani z vecného hľadiska. Z morálneho preto nie, že nebol motivovaný humanistickým postojom, ale čisto maďarsko-šovinistickým, o čom svedčí jeho list, v ktorom vysvetľuje dôvody svojho hlasovania. A tie vôbec neboli humanistické, a už vôbec nie filosemitské. Z vecného hľadiska nie preto, lebo mnohí poslanci slovenského snemu hlasovaním za tento zákon nechceli dosiahnuť deportácie židovského obyvateľstva zo Slovenska, ale ich zastaviť, a to zrušením Židovského kódexu, na základe ktorého ustanovení organizoval Tuka deportácie Židov (do prijatia ústavného zákona zhruba 45 tisíc). O skutočnom obsahu zákona svedčí najmä to, že hlavný jeho iniciátor - Vojtech Tuka - v záverečnej fáze jeho prijímania stratil oň úplne záujem... Faktom zostáva aj to, že na základe tohto v skutočnosti nehumánneho zákona, sa výrazne zmiernili viaceré ustanovenia Židovského kódexu a v konečnom dôsledku i zastavené deportácie."
Aj tieto v mnohom si protirečiace tvrdenia o niečom svedčia. Bolo teda Esterházyho hlasovanie hrdinstvom, alebo len politickým gestom? Esterházy celkom určite nebol v rovnakej pozícii ako Sokol či niektorí ďalší členovia HSĽS, ktorí sa vyhli hlasovaniu. Dá sa tu, samozrejme, aj v ich prípade uvažovať, čo ich k takémuto kroku viedlo. Zo spomienok významného národohospodára a jediného aktívneho účastníka SNP spomedzi poslancov slovenského snemu Petra Zaťka vyplýva, že sa usilovali do zákona vpašovať mnohé zmierňujúce paragrafy a nakoniec sa to aj podarilo. To bol jeden z významných dôvodov, ktoré zavážili pri jeho predkladaní a prijímaní u ľudí, ktorí s deportáciami vnútorne nesúhlasili a snažili sa dosiahnuť optimum v rámci možného. Nakoniec sa teda v sneme rozhodovalo o výrazne zmenenom zákone. Esterházy hlasoval proti, niekoľko poslancov okolo Sokola sa hlasovaniu vyhlo. To je nesporný fakt. V každom prípade možno absolútne súhlasiť s Hrnkovým tvrdením, "že Esterházy bol aktívnym dejateľom všetkého, čo sa na Slovensku udialo v rokoch 2. svetovej vojny a nesie za to plnú zodpovednosť".
Zločin a trest
Podľa toho, čo uvádza Pál E. Fehér, po vojne sa Esterházy dostal do rúk Sovietov priamo z pracovne Gustáva Husáka. Sem sa gróf dostavil, aby protestoval proti niektorým bodom Košického vládneho programu, týkajúcich sa najmä i kolektívnej viny Maďarov. V jeho dokumente sa znovu hovorilo o revízii Trianonskej mierovej zmluvy, čo bolo, samozrejme, absolútne neprijateľné. Sovieti ho odsúdili na desať rokov a umiestnili v neslávne známych gulagoch. Medzitým ho retribučný súd odsúdil na trest smrti aj na Slovensku. V roku 1949 ho Sovieti vrátili do Bratislavy, kde už riadny súd v podstate potvrdil predchádzajúci rozsudok. V roku 1950 mu rozsudok smrti zmenili na doživotné väzenie. Zomrel 8. marca 1957 vo väznici v Mírove. Napriek tomu, že sa jeho dcéra Alica Malfattiová po novembri 1989 usilovala o jeho rehabilitáciu, dodnes k nej nedošlo a nie je predpoklad, že by sa tak mohlo stať.
János Esterházy bol v medzivojnovom období typickým predstaviteľom panskej politiky. Veril v revíziu mierových zmlúv po 1. svetovej vojne a týmto smerom aj zameriaval svoju politiku. Z jeho vystúpení je zrejmé, že bol antisemitom, podľa všetkého však nie stúpencom radikálneho riešenia židovskej otázky v nacistickom duchu. Napriek tomu, že fašizmus mu bol cudzí, politická strana, ktorú viedol, mala jasné fašistické kontúry. Celý čas svojho politického pôsobenia v rokoch 1939 - 1945 sa pohyboval v takomto politickom prostredí, a to bez rozdielu, či na Slovensku alebo v Maďarsku. Len ťažko sa môže vyhnúť politickej zodpovednosti za udalosti v tomto období. Pál E. Fehér o ňom napísal, že "bol iba gróf". Možno tu niekde treba hľadať korienky jeho politických postojov úzko spätých s nostalgiou za starými časmi, obhajovaním maďarských záujmov v stredoeurópskom priestore, nevyhnutnou dávkou rakúsko-uhorského antisemitizmu a s tým všetkým spojených chybných krokov, ktoré mali ďalekosiahle následky. Nad výškou trestu za tieto chybné kroky sa dá uvažovať, zodpovednosť však zostáva.
Autor (1957) je historik
