Sociálna demokracia v jednej krajine

Sociálna demokracia bola vždy národným projektom, obyčajne s glazúrou internacionalistickej rétoriky a nadnárodných sympatií, nikdy sa však nevzdiaľovala od "národného záujmu". Rok 1914 bol v tejto súvislosti rozhodujúcou skúškou. Sociálni demokrati síce nikde vojnu nežiadali, no väčšina z nich spolu s pravicovými silami nasledovala svoje národné vlajky do tej či onej vojenskej aliancie, prípadne do politiky neutrality.
Počet zobrazení: 1153

Sociálna demokracia bola vždy národným projektom, obyčajne s glazúrou internacionalistickej rétoriky a nadnárodných sympatií, nikdy sa však nevzdiaľovala od "národného záujmu". Rok 1914 bol v tejto súvislosti rozhodujúcou skúškou. Sociálni demokrati síce nikde vojnu nežiadali, no väčšina z nich spolu s pravicovými silami nasledovala svoje národné vlajky do tej či onej vojenskej aliancie, prípadne do politiky neutrality.

Sociálno-demokratické reformy boli vždy zamerané na vlastný štát, robiac ho demokratickejším, sociálne zodpovednejším, zasahujúcim do ekonomiky a redistribujúcim bohatstvo. Úspechy, aj keď nie všade rovnaké, boli nepopierateľné, v Škandinávii dokonca pôsobivo veľké a trvalé. Inak povedané, sociálna demokracia v jednej krajine je možná, ba v skutočnosti je to jej jediná existujúca forma.

Škandinávia je vskutku špecifickým periférnym subarktickým regiónom. Jej odborové hnutia sú historicky prepojené, jej sociálnodemokratické strany udržiavajú blízke kontakty, značné prepojenie je i na medzivládnej úrovni a aj v oblasti výmeny ideí. Napriek tomu žiaden škandinávsky sociálnodemokratický program nikdo nikdy nevytvoril. Vládnuce sociálne demokracie v tridsiatych, štyridsiatych, päťdesiatych, či šesťdesiatych rokoch v skutočnosti zaostali za škandinávskymi právnymi komisiami z konca 19. a začiatku 20. storočia, ktorých výsledkom boli návrhy v rodinnom a obchodnom práve.

Švédski sociálni demokrati dali peniaze svojim fínskym súdruhom, ktorí bojovali s komunistami v odborových voľbách, ale na inštitucionálnej, vládnej úrovni im nikto žiadnu pomoc neposkytol. Každá krajina konala za seba. Po Druhej svetovej vojne sa švédski sociálni demokrati snažili rozšíriť svoju vlastnú neutralitu úspešnú počas vojny a vytvoriť škandinávske obranné spoločenstvo. Vládnuci nórski sociálni demokrati však dali prednosť americkej armáde a Severoatlantickej aliancii (NATO).

Paradoxy amerikanizovanej Európy

Európsku úniu dnes vedú najmä sociálnodemokratické vlády. Po prvýkrát v povojnovej histórii majú štyri hlavné európske krajiny (Británia, Francúzsko, Nemecko, Taliansko) sociálnodemokratické vlády a sociálni demokrati vládnu alebo sú súčasťou vlády v deviatich z ostatných jedenástich členov. Viedlo to k spoločnej sociálnodemokratickej Európe? Žiaden takýto projekt nie je v agende. Sociálna demokracia neviedla - ako to ukázalo nadšené zapojenie sa Británie a Nemecka do operácií v Kosove, či rozhodnutie Británie pokračovať v intenzívnej ekonomickej i bojovej vojne proti Iraku - k pokojnejšej Európe. Rovnako žiaden obnovený záväzok dosiahnuť v Európe rovnosť nie je základnou súčasťou ľavicovej a centristicko-ľavicovej politiky.

Na druhej strane posun od kresťanskej ku sociálnej demokracii je v dnešnej európskej politike evidentný. V symbolickej rovine bojkotom Rakúska a otvoreným náručím Turecku (vďaka tlaku Billa Clintona), oveľa konkrétnejšie prijatím cieľov v oblasti politiky zamestnanosti na Lisabonskom summite v marci 2000. Ako symbolická, tak i konkrétna politika však majú aj svoju druhú stranu. Bojkot Rakúska bol právne pochybný a prekonanie antimoslimských predsudkov voči Turecku znamená prijatie americkej vládnej logiky studenej vojny, že Srbi majú byť potieraní, pretože sa usilujú potierať Albáncov, zatiaľ čo Turci potierajúci Kurdov musia mať podporu, lebo sú protiruskí a proizraelskí.

Úplná zamestnanosť bola kedysi hlavným heslom i politickým cieľom sociálnej demokracie. To znamenalo, že štát je zodpovedný za udržanie takého stavu hospodárstva, kde všetci, čo chcú pracovať, pracovať môžu. Aj keď ortodoxní neoliberáli odmietli akceptovať akékoľvek ciele, ktoré by sa týkali zamestnanosti, rast nízko platených miest v Amerike viedol k tomu, že mnohí ľudia v Európe začali tvrdiť, že hlavnou úlohou politiky zamestnanosti je vytvárať tlak na nezamestnaných. V príprave na Lisabonský summit britský premiér Tony Blair zostavil spolu s postkomunistickým premiérom Talianska Massimom D´Alemom spoločný dokument, v ktorom žiadali vyvinúť väčší tlak a poskytnúť menšie výhody pre nezamestnaných. Švédsky premiér, ktorý je tak či onak sociálny demokrat v pravom slova zmysle, bol podľa svojho vyjadrenia týmto skokom na pôdu liberalizmu šokovaný.

Výzva globalizácie

Môže tento pôvodný projekt národnej sociálnodemokratickej reformy prežiť útok globalizácie? Anthony Giddens, ktorý sa stal hovorcom blairizmu/clintonizmu s ľudskou tvárou a intelektuálnym figovým listom, tvrdí, že jednou z charakteristík sociálnej demokracie tretej cesty je, že "berie globalizáciu vážne". Zmysel tohto - ako všetkého spojeného s pánmi Blairom, Clintonom a spol. - je trochu vatovitý. Ale formulujme problém z pohľadu tradičnej sociálnej demokracie. Do akej miery je sociálnodemokratická politika "zmravňujúca" kapitalizmus naraz len v jednej krajine možná pri terajšom tlaku globalizácie?

Globalizmus sa často stával zdrojom difúzie hegemonistických ideí a modelov. Pri konfrontácii s nimi musí byť kritická myseľ v strehu - s opačným argumentom národnej "autenticity" je totiž často spojený závoj výsad a predsudkov.

Najlepšie by bolo, keby sme definovali globalizáciu chladným, analytickým spôsobom, ako niečo samo osebe ani zlé, ani dobré. Znamená to hovoriť o tendenciách celosvetového dosahu a dopadu na sociálne fenomény. Zahŕňa to satelitnú televíziu a rovnako i medzinárodnú hybridizáciu populárnej hudby, konferencie OSN o životnom prostredí a ženách, takisto ako celosvetové menové špekulácie, nové vlny migrácie a tiež pohyby kapitálu. Akokoľvek multidimenzionálna sila globalizácie je nesymetrická. Oveľa viac zdrojov a príležitostí vytvára pre kapitál, než pre ľudí. Znamená to, že posilnená globálna pozícia kapitalizmu robí národnú sociálnodemokratickú politiku neživotaschopnou?

Empirická odpoveď na túto otázku je nie. Národné rozdiely sú ešte stále veľmi dôležité a ešte vždy existuje priestor pre národnú sociálnoekonomickú politiku. Problémom tradičnej sociálnej demokracie nie sú ani tak tlaky globalizácie, ako vnútorná sociálna diferenciácia a ideologická demoralizácia. Priestor pre národnú sociálnodemokratickú politiku môžeme kalibrovať tým, že si všimneme tri mimoriadne dôležité oblasti: sociálnu ochranu, redistribúciu a inštitucionálne usporiadanie.

Je sociálna ochrana mŕtva?

Všetky sociálne tlaky sú o ochrane, predovšetkým pred zneužívaním sily. Robotnícke hnutie a sociálna demokracia sa zaujímali najmä o zneužívanie sily kapitálu a ľudskými rizikami a nešťastiami zapríčinenými trhom. Regulácie v oblasti bezpečnosti práce, práva zamestnancov, a sociálne programy nezávislé od trhu, ako sú podpory v nezamestnanosti, nemocenská dovolenka, dôchodky a prístup k zdravotnej starostlivosti, patria medzi hlavné mechanizmy sociálnej ochrany dosiahnuté na konci dvadsiateho storočia.

V dnešnej hegemonistickej kultúre sa "ochrana" veľmi necenení - v protiklade k "súťaži", "podstupovaniu rizika" a "podnikavosti". Ak máme veriť veštcom (či zvestovateľom hrozby) globalizácie, je idea ochrany mŕtva, umierajúca, či každopádne beznádejne spiatočnícka. Realita je však o niečo komplexnejšia než ideológia, v určitých prípadoch je dokonca jej opakom. Po prvé, tie najštedrejšie, v zmysle sociálnom najviac ochranárske štáty blahobytu sa vytvorili v malých a otvorených ekonomikách, závislých na predaji svojich výrobkov na svetových trhoch. Tak je to aj dnes.

Historické spojenie otvorenosti a závislosti svetového trhu na jednej strane a štedrosťou štátov blahobytu na strane druhej je dodnes pevné. Medzi nimi existuje nie zanedbateľná štatistická korelácia. Spojenie však nie je kauzálne. Príčina tkvie skôr v tom, že domáca konštelácia síl určuje sociálny vývoj a svetový trh sám osebe nie je dôležitým tlakom. To sa môže v budúcnosti zmeniť, no tak ďaleko ešte nie sme. A ako vidno nižšie, národné inštitúcie a postupy si udržiavajú veľa zo svojich obmien.

V kríze sedemdesiatych a začiatku osemdesiatych rokov pomohol pracovnú silu ochrániť od masívnej nezamestnanosti inštitucializovaný záväzok k plnej zamestnanosti. Ale deväťdesiate roky boli v tejto oblasti svedkom dvoch okázalých zlyhaní Fínska a Švédska, s mierou nezamestnanosti v rokoch 1990 - 1997 12,1%, resp. 7,1%. Vysporiadala sa konečne globalizácia so záväzkom tradičnej sociálnej demokracie k úplnej zamestnanosti?

Kladná odpoveď by bola prenáhleným úsudkom. Čo sa v skutočnosti stalo, bolo to, že obe krajiny sa začiatkom deväťdesiatych rokov dostali do hlbokej finančnej krízy, zruinujúc prakticky celý svoj bankový systém, čo sa muselo kryť verejnými financiami. Táto kríza bola zas zapríčinená prasknutím špekulatívnej bubliny, vytvorenej cenami nehnuteľností v inflačnej ekonomike a zrušením kapitálových kontrol. Švédska sociálna demokracia sa v tom čase obracala smerom, ktorý začal byť neskôr známy ako tretia cesta, koncentrujúc sa na zníženie inflácie, dereguláciu a zníženie daní z príjmu. Keď sa zhromaždili búrkové mraky, pohľad sociálnej demokracie bol inde, než na trhu práce. Všeobecná frustrácia z ľahostajnosti vlády viedla v roku 1991 k víťazstvu buržoáznej koalície, ktorá mala takisto iné priority, než úplnú zamestnanosť. Takže trh práce sa mohol v rokoch 1992 -1993 zrútiť. Vo Fínsku finančnú krízu zhoršil kolaps Sovietskeho zväzu a jeho hospodárstva, čo bol predtým hlavný exportný partner Fínska.

Rozličné podoby nezamestnanosti

No miera nezamestnanosti nie je ešte koncom príbehu. Čo sa stalo s nezamestnanými? Tu je kapacita sociálnej ochrany vždy vitálna. V polovici deväťdesiatych rokov byť nezamestnaným v Británii či v Taliansku často znamenalo byť aj chudobným. Dvaja z piatich mužov alebo žien mali polovicu priemerného disponibilného príjmu. V severských krajinách bol chudobným v tomto zmysle len jeden z piatich.

Slušné zaobchádzanie s nezamestnanými vôbec neznamená udržiavanie celkovej miery zamestnanosti na nízkej úrovni, či udržiavanie vysokej nezamestnanosti. Podiel Fínov vo veku 15 až 64 rokov, ktorí mali zamestnanie, bol počas celých deväťdesiatych rokov vyšší, než priemer v EÚ. Švédska miera zamestnanosti bola počas rokov 1990 - 1997 vyššia než v USA, 74% oproti 72,9%. Od konca roku 1997 do konca roku 1999 sa miera nezamestnanosti vo Fínsku znížila z 11,9% na 9,9% a vo Švédsku z 8,9% na 6,6%. V marci 2000 bola švédska miera nezamestnanosti 5,5% a koncom roka spadla na 4%.

Možnosti ochrany

Ochranu pred chudobou môžeme brať ako kritérium správne rozvinutej spoločnosti. Medzi bohatými krajinami sú v tejto súvislosti Spojené štáty prípadom samým osebe. Byť chudobným v Spojených štátoch znamená, vyjadrené v dolároch, byť omnoho chudobnejší, než chudobný v západnej Európe. Ak ste mali na začiatku deväťdesiatych rokov disponibilný príjem menší než 90% vašich spoluobčanov, patrili ste teda do skupiny štatistikmi nazvanej "desaťpercentní". V Spojených štátoch ste mali 36 percent priemerného príjmu, avšak oveľa vyššie percento priemerného príjmu v Taliansku (42%), Fínsku (44%), Belgicku a Švédsku (49%). Riziko, že sa stanete alebo ostanete chudobným, je oveľa väčšie v anglosaských krajinách, než v štátoch blahobytu kontinentálnej Európy, utváraných sociálnou či kresťanskou demokraciou.

Redistribúcia a miera nerovnosti

Rovnosť bola vždy kľúčovou hodnotou ľavice. Pramení to z jej sociálnych koreňov, ktoré boli medzi vylúčenými, pošliapanými a neprivilegovanými vrstvami a z principiálne demokratickej koncepcie komunity slobodných a rovných jedincov. Aj keď na ňu zo zálohy často strieľali starí stalinisti, ako aj dnešní prívrženci tretej cesty, rovnosť je základnou hodnotou sociálnej demokracie. Dnes, vezmúc do úvahy mieru ľudskej diverzity (ktorú sociálni demokrati vždy pokladali za indikátor bohatého potenciálu ľudského života), rovnosť zdrojov a šancí je, v protiklade k jasnejšie definovanej rovnosti práv, skôr princípom a cieľom, než podmienkou. Hranica medzi nespravodlivou nerovnosťou a právoplatnou odmenou či nutnou motiváciou je nejasná a náhodná.

To však neznamená, že k nerovnosti nemožno pristupovať kriticky a konkrétne. Aj keď môže byť zložité vykolíkovať nerovnosť samu inak, než abstraktnými filozofickými termínmi, mali by sme použiť všeobecne prijímané pragmatické kritérium "najlepšieho zaobchádzania". Takže nazvime nespravodlivými všetky nerovnosti v krajine, ktoré presahujú tie, čo sú v krajinách s najnižšou mierou nerovnosti. Pri tom sa berie do úvahy podobná miera rozvoja a za podmienok politickej demokracie a sebarealizácie indivídua.

Ak vezmeme za mierku vo vyššie spomenutom zmysle Škandináviu 80. rokov, potom akákoľvek nerovnosť presahujúca podľa Giniho indexu hodnotu 0,2 je nadmerná a nespravodlivá. Britská a americká nerovnosť príjmov boli v 90. rokoch nadmerné o 60 až 65%. Na konci 90. rokov tretina britskej a takmer polovica americkej nerovnosti disponibilných príjmov bola v tomto zmysle nadmerná.

Všeobecný trend distribúcie príjmov smeruje k väčšej nerovnosti ako medzi krajinami, tak aj v ich vnútri. Hlavné svetové trendy v prvej polovici 90. rokov boli rozširujúca sa priepasť medzi ľudnatými oblasťami vidieckej Ázie a svetom krajín Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD), narastajúci mestsko-vidiecky rozdiel vo veľkých krajinách Ázie (medzi mestskou Čínou na jednej strane a vidieckou Indiou, Bangladéšom a Čínou na strane druhej), vnútorná polarizácia postkomunistickej Európy. Avšak medzi členskými krajinami OECD západnej Európy, severnej Ameriky a Oceánie nie je viditeľný žiadny spoločný trend. Krivka nerovnosti v rokoch 1966 - 1994 je mierne konkávna, s najnižšími hodnotami na začiatku 80. rokov, ale jej hlavná všeobecná línia svedčí o pretrvávajúcich národných rozdieloch.

Redistribúcia v národných štátoch sa v poslednom čase zmenila. V Spojených štátoch a Veľkej Británii jednoznačne klesá, ale možnosti štátu sa nezmenšili. Preto záznam disponibilného príjmu po započítaní daní a transferov v krajinách OECD je v 80. a v prvej polovici 90. rokov nerovnaký. Aj napriek kríze a nezamestnanosti si Fínsko počas 90. rokov udržalo nízku mieru nerovnosti. Nemecko ostalo v 80. rokoch stabilné, ale na začiatku 90. rokov sa pohlo smerom k o niečo vyššej miere nerovnosti. Disponibilné príjmy vo Francúzsku sa vyrovnali, zatiaľ čo v Taliansku sa pohybovali hore-dolu a od 1990 späť nahor, na úroveň roku 1980. Rovnosť vo Švédsku počas 90. rokov klesala, ostala však v dolnej časti rozmedzia OECD. Štruktúra daní v rozvinutom svete ostala takisto veľmi rozdielna.

Je to cena za rovnostárstvo? V hraniciach, v ktorých sa tu teraz bavíme, nemôže žiaden úprimný človek tvrdiť, že ide o cenu z hľadiska inovácií. Fínsko a Švédsko sú dnes, pokiaľ ide o internetové pripojenie per capita a elektronický obchod, pravdepodobne dve najvyvinutejšie krajiny v Európe a ak sa vezmeme do úvahy ich veľkosť, pravdepodobne aj na svete. Pozadím je silná tradícia telefónnych spoločností v Škandinávii, ktorá v prípade Ericssonu siaha sto rokov do minulosti, široko rozvinuté technické vzdelávanie, či nové formy podnikania (ako vo fínskej Nokii). Manažéri verejných financií boli pomerne skoro otvorení tomu, aby nechali národných šampiónov navzájom súťažiť.

Dve koncepcie rovnosti

Tradičných sociálnych demokratov iritujú anglosaskí prívrženci tretej cesty, ktorí - žijúc v najnerovnejších z bohatých krajín - tvrdia, že väčšia miera rovnosti nie je možná. Aby to urobili stráviteľnejším, vyhlasujú, že sú za rovnosť šancí. Nuž, rovnosť šancí je patinou liberalizmu 19. storočia. Ale obrovské množstvo výskumov sociálnej mobility a možností vzdelania poukazuje na silnú reprodukciu medzigeneračných triednych a etnických privilégií. Čo sa týka pohlaví, v nedávnom období sa, z dôvodov ešte stále nie celkom pochopených, dosiahlo viac výsledkov. Výskumy potvrdili to, čo už mnohí aj tak tušili: ak sú zdroje a obzory rodičov skôr podobné, než podstatne rozdielne, ich deti budú mať vyrovnanejšie možnosti. Čiže menej nerovností prispieva k väčšej mobilite.

Inými slovami - oponovať rovnosti podmienok rovnosťou možností a predstavovať tú druhú ako menej intervencionistickú v logike privilégií a trhu je znakom toho, že sa rovnosť neberie vážne.

Národné inštitúcie majú význam

Ochrana proti útlaku nehumánnych síl bola bezprostredným a prvým výsledkom robotníckeho hnutia. Redistribúcia výsledkov rozdelenia bohatstva a trhovej sily bola druhou požiadavkou i úspechom. Ochrana a redistribúcia sa zhmotnili v spoločenských inštitúciách, vynútiteľných právach a vo verejných orgánoch ich sledovania a presadzovania. No sociálna demokracia postavila otázku inštitucionálneho znovuusporiadania aj všeobecnejšie, zamerajúc sa na demokratické občianstvo a pracovné práva. Táto inštitucionálna výzva pracovnej sile bola úspešná do rôznej miery a skonkrétnila sa v rôznych historických formách.

Otázkou je, či tieto historicky vyvinuté inštitúcie majú dodnes zmysel. Majú, pretože inštitucionálna autorita pracovnej sily mení v mnohých konkrétnych veciach životné šance obyčajných ľudí.

Existujú dve kľúčové dimenzie týchto národných inštitúcií vzťahov trhu práce. Jednou je, samozrejme, miera participácie v odboroch (hustoty odborového hnutia, jeho sily). Druhou sú možnosti kolektívneho vyjednávania. Tá prvá sa môže chápať ako indikátor moci pracovnej sily, tá druhá ako indikátor jej legitímnosti, tak ako ju uznajú súdy, zamestnávateľské organizácie a vlády. Často sa o nej diskutuje v súvislosti so systémom vyjednávania, formou reprezentácie záujmov, procesom tvorby sociálnoekonomickej politiky a štruktúrou "korporativizmu". Pre stručný prehľad, ako je tento, hlavné rozdiely medzi štátmi spočívajú v podiele pracovníkov, ktorí sú zahrnutí do kolektívneho vyjednávania.

Odborárstvo a kolektívne vyjednávanie sa v jednotlivých vyspelých štátoch podstatne líšia. Najnápadnejšia je odlišnosť v krytí, a teda v legitimite kolektívneho vyjednávania. Odlišnosť je v jednotlivých krajinách západnej Európy vysoká, bez ohľadu na to, ako silné je odborové členstvo. Ako obyčajne, Britské ostrovy sú skôr v Atlantickom oceáne, než časťou Európy. Všimnime si obrovský rozdiel medzi dvoma najväčšími svetovými vývozcami, Spojenými štátmi a Nemeckom. Väčšinu európskych pracovných zmlúv formuje kolektívne vyjednávanie, aj keď medzi platiacich členov odborov patrí len minoritná časť pracujúcich. Inými slovami, pracovné práva sa inštitucionalizovali ako kolektívne sociálne práva, teda podobným spôsobom, ako demokratické občianske práva. A tie platia i pre ľudí, ktorí nie sú členmi politických strán a nechodia voliť.

Aj pod tlakom svetového trhu sú špecifické národné inštitúcie životaschopné, vrátane tých, ktoré sa rodili priamo vďaka sile kapitálu. Je tiež pozoruhodné, že členstvo v odboroch a ich hustota v Škandinávii v rokoch 1975 až 1995 podstatne vzrástli, zatiaľ čo v Belgicku ostali rovnaké a inde poklesli. Detailnejšia a aktuálna analýza švédskych odborov ukazuje, že svoj historický vrchol zažili v roku 1993, ale členstvo v odboroch medzi súkromnými administratívnymi zamestnancami bolo v roku 1998 tiež 71%.

Sila sociálnej demokracie

Väčšina obrancov globalizácie musela uznať, že národy a národne zakorenené náboženské hnutia sú pretrvávajúce a životaschopné. Ak majú dosť jasnú hlavu, odhalia aj pružnosť a potenciálnu silu národnej reformy. Tradičná sociálna demokracia má vo svete globalizácie vždy manévrovací priestor. Problémom nie je globálna ekonomická súťaž, ale vnútorná súťaž medzi sociálnymi demokratmi o politickú moc a spôsob interpretácie sveta.

Autor je sociológ a spoluriaditeľ Švédskeho kolégia progresívnych štúdií v sociálnych vedách v Uppsale.

Z amerického štvrťročníka Dissent preložil Radovan Geist

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984