Neamerické pudy

Správa vyvolala šok - ani nie tak u obyvateľov nekonečných predmestí, kde sú záhradné múriky biele a bazény azúrové, ale u amerických politikov, pre ktorých je biela majorita najvýznamnejším elektorátom.
Počet zobrazení: 963

Správa vyvolala šok - ani nie tak u obyvateľov nekonečných predmestí, kde sú záhradné múriky biele a bazény azúrové, ale u amerických politikov, pre ktorých je biela majorita najvýznamnejším elektorátom. Správa totiž presviedčala, že Latínci z New Yorku - Mexikánci, Kubánci, Ekvádorčania, Portorikánci - svojím počtom predbehli tunajšiu dominantnú minoritu - čiernych. Ďalej sa v nej konštatovalo, že Kalifornia je po Novom Mexiku už akýmsi druhým "latino-štátom".

Etnicita kalifornskej populácie sa dramaticky zmenila: kým v roku 1970 tvorili belosi až 80-percentnú väčšinu, dnes sú len ostrovčekom v ,,hispánskom mori". Podobná situácia je aj vo veľkomestách Houston či San Antonio. Štatistiky navyše napovedajú, že latinskoamerické obyvateľstvo narastá disproporcionálne rýchlo a bude sa takto rozrastať najmenej ďalšie polstoročie. Novorodenci z Texasu či Kalifornie dostávajú celkom bežne prvé meno José, a v Los Angeles žije momentálne viac Salvádorčanov, ako v samotnom San Salvadore.

Dve tretiny hispanofónnej populácie nie sú oprávnené voliť. Ak by to bolo naopak, politická obec by vyzerala úplne ináč. Demokratický politik Al Gore jazdieval na západ a predvádzal tamojším Latíncom s volebným právom svoje tanečné umenie. Zvŕtajúc sa v rytme salsy pôsobil ako priateľ latinskoamerickej kultúry. Postavil sa tiež proti vydaniu kubánskeho chlapca Eliana, čím pomastil brucho množstvu exilových Kubáncov a získal aj sympatizantov anticastrovského hnutia.

Šanca amerických miest

Urbanista Mike Davis napáda vo svojej poslednej knihe Magical Urbanism - Latinos reinvent the big US-City šíriaci sa strach o nacionálnu identitu, ba dokonca v nej považuje prisťahovalcov za novú šancu amerických miest. Hovorí o renesancii starých amerických kvalít, ktoré zo snobských predmestí a štvrtí dávno vymizli. Latinoameričania si totiž prinášajú svojráznu kultúru a zvyklosti, v zmiešaných mestských častiach vládne jazykový pluralizmus a na škodu nie je ani južanský temperament.

Latínci sa derú priamo do centier veľkomiest, kým biele obyvateľstvo uprednostňuje prímestské, menej rušné zóny. To by mohlo mať podľa Davisa ekonomické dôvody. Tento stav totiž prináša nové rozdelenie práce na etnickej báze, ako aj radikálnu zmenu celkového obrazu mesta. Napríklad v Los Angeles pracuje najviac bielych v manažmente a zábavnom priemysle, čierni sú poväčšine v nižšom úradníctve. Latínci vykonávajú robotnícke práce. Obývajú husto zastavané priemyselné centrá a vytvárajú z týchto pochmúrnych a strohých sídlisk nefalšovanú atmosféru typického, husto osídleného a "prepchatého", amerického veľkomesta 19. storočia.

Magické mestečko možno zase uvidieť pri návšteve Central Vernon, ktoré tu vzniklo kultiváciou priestoru ošumelých a zanedbaných ulíc. V dávno spustnutých záhradkách vysadili prisťahovalci azalky a kaktusy, poopravovali a pestro ponatierali rozpadajúce sa domčeky a budovy. 75 000 Mexikáncov a Salvádorčanov založilo neoficiálny "sanačný oddiel", ktorý sa usiluje o opravu poškodených ciest a stavieb, nostalgicky v štýle typických latinskoamerických mestečiek.

Optický teror či oživenie?

"Či už je to v L. A., alebo v newyorskej La Colonia, Latínci všade, kde sa usadia, dokážu premeniť neatraktívnu perifériu a mestské rumoviská na miesta sociálneho spolužitia." V dvojgarážach a predzáhradkách vznikajú improvizované autodielne, kaviarničky, či minimarkety a ďalšie zariadenia poskytujúce služby dlho do noci. Latinizácia amerického mesta sa však stretáva s nevôľou pôvodných obyvateľov. Hektické prejavy nespokojnosti vyvoláva nová estetika susedských vzťahov.

Ako píše Davis, vášnivosť a zmyselnosť Latíncov ostro koliduje so psychosexuálnymi obavami bielych domasedov. Napríklad len bohatá paleta domových farieb - od citrónovozelenej po modrú - vyvoláva doslova optický teror, v kontraste s pastelovými stenami monotónnych príbytkov bielych. V South Gate (L. A.) dokonca vydali nariadenie zakazujúce priveľmi krikľavé fasády budov.

Túžby plné paradoxov

V severoamerickej societe už dlhší čas existuje istá diskrepancia. Na jednej strane zaznamenávame až exaltovaný záujem o latinskoamerickú kultúru, na strane druhej neustále straší fóbia z politickej nestability stredo- a juhoamerických krajín, alebo trauma z nezmyselných vojenských akcií USA na Kube, Grenade a v ďalších "nebezpečných" štátoch. Svoju rolu tu zohrávajú aj ekonomické záujmy, dynamicky sa meniaca korelácia politiky a estetiky, konzumný spôsob života a úsilie o zachovanie si národnej cti na oboch stranách.

Paradoxne pôsobí túžba Američanov a Latinoameričanov po "tom druhom". Latínci napríklad obľubujú Coca-Colu (súčasný mexický prezident bol pôvodne obchodným zástupcom tejto megafirmy), šetria na americké šporťáky a svoje úspešné telenovely prichádzajú nakrúcať do Miami. Americké obyvateľstvo, naopak, sníva o južných pôžitkoch. A práve tieto kontradiktórne ambície rozdeľujú a zároveň spájajú celý americký kontinent.

Obavy bielych Američanov

Odpor k prisťahovalcom možno vysvetliť o. i. strachom z ovládnutia severoamerických miest vášnivými Latíncami, ktorých aktivity, či už pozitívne alebo negatívne, značne narúšajú bazénovú a záhradkovú letargiu pôvodných obyvateľov miest. Mike Davis si v tejto súvislosti všíma, akým spôsobom sa nasadzuje technika v záujme podpory národného záujmu, ktorým je, pochopiteľne, limitovanie počtu prisťahovalcov. Na mexickej hranici sú sústredené vojenské zariadenia umožňujúce viesť futuristickú vojnu. Pohraničiari by mohli napríklad použiť senzory, ktoré zachytia ľudské kroky na vzdialenosť niekoľkých kilometrov, zariadenia, ktoré dokážu na diaľku zhasnúť motor unikajúcemu vozidlu, či počítače dešifrujúce zvuky a ľudský hlas.

Bežní, priemerní Američania, ktorí majú tak radi Rickyho Martina a Christinu Aguilerovú a s dojatím počúvajú melódie z Buena Vista Social Club, dostanú zrazu strach, keď sa začne hovoriť o politickom uvedomovaní sa Latíncov. Podobne bigotne sa postupuje aj s Portorikáncami. Ako akcentuje Davis, ich politické práva sa postupne okresávajú, zatiaľ čo Portoričanky bývajú do neba vychvaľované ako neodolateľné sexbomby. Trefne sa k tomu vyjadril Frances Negron-Muntener v časopise Aztlán: "Jediným uznávaným elementom portorikánskej kultúry v USA je zadok Jennifer Lopezovej". Takýchto rozporuplných príkladov možno nájsť množstvo.

Prítomnosť cudzincov vo vyspelých a predsa dehumanizovaných mestách USA i Európy je napriek určitým negatívnym trendom (najmä rast kriminality) bezpochyby prínosom. Aj v premene spustnutých veľkomiest na magické mestečká vidí M. Davis možnosť ich záchrany a "omladenia."

Zo Süddeutsche Zeitung preložil Peter Vyšný

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984