"Nech žije základňa - preč s nadstavbou!"
Moderné, úspešné európske sociálne demokracie nielenže uzavreli s kapitalizmom mier, ale - keď vezmeme do úvahy povedzme politiku a rétoriku Tony Blaira, ale aj Gerharda Schrödera - uzavreli s kapitalizmom "druhý historický kompromis". Tentoraz nie na báze "organizovaného kapitalizmu", ale na základe, ktorý bol položený neo-liberalizmom v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch.
Britský historik Donald Sasson v knihe Sto rokov socializmu hovorí o skutočnom revizionizme, ktorý uznal, že trh nemôže byť riadený štátom priamo, povedzme plánovaným hospodárstvom alebo dokonca prostredníctvom silného znárodneného sektoru, ale výlučne prostredníctvom zákonov; že teda štát nie je veličinou mimo kapitalizmus, ale je jeho sluhom; že toto mimo vôbec ani nejestvuje - či fakticky alebo v možnosti stelesnené v robotníckej triede - že jestvujú len záujmy vo vnútri tohto uznaného poriadku a že tieto záujmy, keď ich niekto obhajuje, povedzme odbory, sú síce legitímne, ale sú to vlastne egoistické záujmy, nie viac a nie menej zdôvodnené ako iné "na trhu" sa presadzujúce záujmy.
Dokonca môžeme ísť tak ďaleko, že budeme tvrdiť, že historický materializmus, ktorý videl v štáte len znetvorený odraz ekonomickej štruktúry a Engels, ktorý prišiel s tézou o "odumieraní štátu", vniesli do sociálnej demokracie istý antipolitický afekt, istú základnú mentalitu, na ktorú môže moderná sociálna demokracia nadviazať i v období neoliberálneho štátu nepriateľského ducha doby. Veď dnes heslo nadnárodných investičných fondov znie: "Nech žije základňa - preč s nadstavbou!"
"Modifikujúce okolnosti"
Lež i tak boj o dereguláciu a o liberalizáciu sa odohráva na javisku politiky. Dokonca aj najhlasnejší agitátori primátu ekonómie, si ako svojho adresáta volia politiku a štát. Keď David Ricardo tvrdil, že zdanenie je "nepríjemným javom" a len zabraňuje tomu, aby sa "vo svete existujúci kapitál čo najlepšie rozmiestnil", tak svoju tézu o slobodnom obchode smeroval priamo na zákonodarcu. Slobodný obchod a deregulácia, keď sa majú stať dejinnou silou, musia, stručne povedané, byť zavedené zákonom. Boj o "odpolitizovanie" a "odštátnenie" sa odohráva na rovine štátu a politiky. Už Antonio Gramsci zdôrazňoval, že slobodný obchod nie je automatickým výrazom hospodárskych faktov. Toto tvrdenie neberie hnutiu za slobodný obchod jeho historickú váhu, predsa tento druh ekonomizmu len formuluje základnú logiku kapitalistickej ekonómie najradikálnejším spôsobom. Veď už z princípu súkromného vlastníctva vyplýva, že na tejto rovine sa štát neprejavuje. Aspoň z teoretického hľadiska sú dane, clá, presuny dôchodkov, štátne modernizačné programy a podobne kapitalizmu niečím cudzím. Skutočnosť však nikdy nie je "čistá", trh nie je trhom vôbec, ale "určitým trhom" (Gramsci) a tak sú nástroje štátneho zasahovania práve tými "modifikujúcimi okolnosťami", o ktorých hovorí Marx v Kapitáli. Avšak už sám pojem "modifikujúcich okolností" naznačuje, akoby išlo o niečo vedľajšie. Vedľajšie veci má síce sociálna demokracia vždy veľmi rada, ľavicová teória ich však pripúšťa len s nevôľou.
Národný štát a politická vôľa
Gramsci, ktorý v talianskom fašistickom väzení uvažoval o komplexnej štruktúre štátnej moci, prišiel ešte na jednu vec: "Isté pochopenie štátu majú nielen tí, ktorí ho obraňujú, ale aj tí, ktorí naň útočia". A tak nielen štátotvorní pravičiari, ale aj ľavicoví nepriatelia štátu si veľmi dobre uvedomovali, čo štát je. A medzi tieto dva extrémy sa situovali sociálni demokrati, ktorí konvertovali k revizionizmu: spočiatku sa síce považovali za nepriateľov štátu, postupne však sa dali integrovať do štátneho spravovania kapitalizmu. Sociálnodemokratická teória však len veľmi zriedka držala krok s praktickým revizionizmom, predsa však v Hilferdingovej teórii "organizovaného kapitalizmu" a v myšlienkach Otta Bauera o "rovnováhe triednych síl" v postrevolučnom štáte, sa začína črtať nové sociálnodemokratické pochopenie štátu, ten etatizmus, ktorý mal určovať sociálnodemokratickú politiku od tridsiatych až do osemdesiatych rokov a ktorému liberálny ekonóm John Maynard Keynes poskytol nástroje ekonomickej politiky, ktorá predpokladala národný štát ako základný rámec ekonomického života.
Ekonomika a politika
Regulovaná ekonomika zlatého veku kapitalizmu (1945 - 1975) predpokladala národný štát ako svoj základný rámec. Štátna regulácia ekonómie nebola zdôvodnená len praktickými úspechmi, ale aj istou koncepciou politiky: korporativizmom, ktorý sa presadil (dnes by sme povedali, že bujnel) v západoeurópskych sociálnych štátoch a tak reprezentácia záujmov bola vlastne vyňatá spod kompetencie "slobodných" trhov. Tu sa nepresadzoval zákon silnejšieho, veľmi často sa stávalo, že vláda a odbory dohodli nižšie mzdy výmenou za štátne programy modernizácie a rastu. Okrem toho sa tento korporativizmus mohol javiť ako uznanie komplexnosti moderného štátu, ktorá sa v rámci klasických foriem parlamentárnej demokracie dala len veľmi ťažko kontrolovať a sotva sa dala reprezentovať. Sociálnodemokratický sociálny štát bol závislý od úspechu kapitalizmu a naopak, sociálni demokrati sa cítili voči svojmu "národnému štátu" o to zaviazanejší, čím silnejšie boli integrovaní do jeho politického utvárania. Reči o "odumieraní" štátu nadlho prestali. V takýchto silných štátoch nikto nepochyboval o primáte politiky.
Zvýšiť schopnosť konkurovať
To, na čom spočíval úspech takejto aktívnej štátnosti, nikde nebolo vyslovené zreteľnejšie ako v povojnovom manifeste Labour Party. V tomto manifeste sme sa mohli dočítať, že ak chceme zabezpečiť sociálny štát, tak "potrebujeme kompletnú slobodu a moc, aby sme mohli plánovať a kontrolovať výrobu, investície, ceny a rozdeľovanie statkov. Všetko toto znamená, že obrana socialistickej demokracie predpokladá uzavreté hospodárstvo."
Sama dynamika kapitalizmu, rastúce vzájomné závislosti na svetovom trhu, stále sťažovali možnosti takejto politiky a európska integrácia ju úplne znemožnila. Na medzinárodných trhoch sa príkaz rentability, ktorý bol doteraz vlastný kapitalistickému hospodárstvu, začína orientovať aj na štát. Veď do nákladov, v ktorými musia počítať podnikatelia pôsobiaci na svetovom trhu, sa rátajú aj všetky mysliteľné "nevýhody miesta". Štáty začínajú uvažovať o svojej schopnosti konkurovať. O "efektívnosti" štátnej správy začínajú aj sociálni demokrati uvažovať z hľadiska "konkurenčnej schopnosti" štátu. Až teraz, čo je dosť paradoxné, sa štát stáva skutočným "ideálnym súhrnným kapitalistom", stáva sa sluhom trhov. A tak, ako v zlatom veku kapitalizmu sociálnodemokratický konsenzus určoval aj politiku konzervativizmu, tak dnes, v ére globálneho kapitalizmu, sa sociálna demokracia dostáva do vleku liberálov. Veľmi výstižne to vyjadril Tony Blair: "Teraz sme všetci globalistami."
Štát ešte nie je celkom mŕtvy
Avšak aj sociálni demokrati druhého revizionizmu si musia dať pozor na to, aby sa ich nová ideologická pozícia nestala čoskoro anachronizmom. Postupne sa totiž začína presadzovať názor, že práve preto, že existujú globálne trhy, potrebujeme čo najaktívnejší štát. Britsko-americký historik Tony Judt napísal vo Foreign Affairs, čo je dvorný časopis americkej diplomacie: "Práve preto, že slobodný pohyb kapitálu ohrozuje suverénnu autoritu demokratických štátov, potrebujeme posilniť štát."
Regulácia trhov, aspoň taká, ktorá by si toto označenie naozaj zaslúžila, si bude samozrejme vyžadovať novú nadnárodnú štátnosť. Diktát trhov, ktorý oslavujeme tézami o "primáte ekonomického" bude zrejme prelomený nejakým druhom neokeynesovstva na európskej rovine. Skepsa, či dokonca kritika mnohých ľavičiarov voči európskej integrácii vo všeobecnosti a maastrichtskej zmluve zvlášť, neberie do úvahy, že tieto tendencie sú dvojznačné, na jednej strane vychádzajú v ústrety požiadavkám "trhu", na druhej strane sa pokúšajú znovu uviesť do hry politiku a sú pokusom dosiahnuť kvalitatívny prírastok suverenity voči decentralizovaným trhom.
Budúci kapitalizmus s ľudskou tvárou bude európskym kapitalizmom. Bude ho chrániť nadnárodný intervenčný štát. To však neznamená, že v tomto štáte bude politika musieť sama robiť všetko nevyhnutné a želateľné, bude však zodpovedná za to, aby sa to urobilo.
Autor je redaktorom rakúskeho časopisu Profil, publikuje aj v časopise Frankfurter Hefte
