Tretia cesta ako nová politická viera
Keď britský premiér Tony Blair a nemecký kancelár Gerhard Schröder zverejnili 15. júna tohto roku v Londýne spoločný manifest pod názvom Cesta vpred pre európskych sociálnych demokratov, jeho obsah vyvolal prudký odpor v ľavom krídle SPD a Labour Party, vzbudil zdesenie v odboroch, no našiel podporu medzi podnikateľmi. Tento dokument patrí v súčasnosti medzi najdiskutovanejšie témy v Nemecku. Slovenská ľavica tieto témy dosiaľ hlbšie nerozoberala. Aj preto treba nasledujúci príspevok chápať ako úvod do diskusie o základných otázkach smerovania sociálnej demokracie, ku ktorej pozývame širokú odbornú verejnosť.
Termín Tretia cesta sa používa minimálne od čias pápeža Pia XII., ktorý vyzval na hľadanie alternatívy medzi klasickým kapitalizmom a socializmom. Niektorí autori (Harold Macmillan) v tejto súvislosti hovoria o "strednej ceste", iní rozvíjali teóriu konvergencie dvoch sociálno-ekonomických systémov. V každom prípade, s ideológiou Tretej cesty, ako ju chápeme dnes a ako sa o nej vedú polemiky, vystúpil ako prvý Tony Blair. Neskôr tento pojem začal používať aj terajší americký prezident, hoci v skutočnosti je to naopak: Blairova Tretia cesta je inšpirovaná sociálnou politikou Billa Clintona.
Sloboda pre firmy
Podľa spomínaného dokumentu by mali sociálni demokrati zabezpečiť väčšiu slobodu pre firmy, nižšie dane a flexibilitu na trhu práce. Veľká Británia a Nemecko sa chcú zasadiť o zoštíhlenie systému sociálneho zabezpečenia, pričom obaja lídri týchto štátov hovoria o väčšej orientácii na podnikateľskú sféru.
Základnou filozofiou Blairovho a Schröderovho manifestu je myšlienka, že štát by nemal "veslovať", ale "kormidlovať". Obaja lídri avizujú, že verejné výdavky pre nich dosiahli limity prijateľnosti. Systémy sociálnych istôt sa musia prispôsobiť zmenám, ktoré sa odrazili v priemernej dĺžke života, štruktúre rodín a úlohe žien v spoločnosti. Tony Blair a Gerhard Schröder deklarovali záujem pokračovať v takom dialógu so sociálnymi partnermi, ktorý nebrzdí potrebné hospodárske zmeny, ale ich naopak podporuje. Ťažkopádne intervencie štátu v štýle sedemdesiatych rokov označili obaja za nesprávny smer a vyslovili sa za postupné znižovanie daní. Podľa nich treba zjednodušiť najmä zdaňovanie firiem a znížiť dane z príjmov právnických osôb.
Dobehnúť USA
Za cieľ modernej ekonomickej politiky označili zvýšenie príjmov pracovníkov po zdanení a zároveň zníženie nákladov zamestnávateľov na pracovné miesta. Moderným sociálnodemokratickým cieľom je podľa týchto predstaviteľov vytváranie pružných trhov. Preto sa prihovárajú za to, aby mali firmy dostatok priestoru na manévrovanie, aby mohli v dostatočnej miere využívať dokonalejšie hospodárske podmienky a hľadať nové príležitosti - nesmú ich vraj ovládať pravidlá a smernice. Táto radikálna ekonomická zmena podľa nich ponúka Európe šancu na dobehnutie USA.
Základné požiadavky pre hospodársky úspech sa zmenili, hovoria Tony Blair a Gerhard Schröder. Strnulosť a prílišná regulácia bránia úspechu v ekonomike založenej na vzdelanosti a službách. Hlavnou prioritou je pre oboch lídrov investovanie do ľudského kapitálu. Celoživotný prístup k vzdelávaniu predstavuje najdôležitejšiu istotu v modernom svete. Zvýšenie kvalifikácie zamestnancov sa musí stať hlavnou sociálnodemokratickou prioritou. Musíme zreformovať vzdelávanie a zvýšiť jeho kvalitu. Moderní sociálni demokrati by podľa britského premiéra a nemeckého kancelára mali zohrávať vedúcu úlohu v podporovaní malých a stredných podnikov.
Otvoriť kapitálové trhy
Dokument ďalej požaduje otvorenie európskych kapitálových trhov, aby rastúce firmy a podnikatelia mali priamy prístup k financiám. Zároveň sa vyslovuje za zníženie záťaže regulácie a nemzdových pracovných nákladov pre podnikateľov. Obaja lídri pritom zdôrazňujú, že nevylučujú deficit v štátnom rozpočte. Deficit však podľa nich nemožno využívať na prekonanie štrukturálnych nedostatkov v hospodárstve, ktoré znemožňujú rýchlejší rast a vyššiu zamestnanosť. Pritom prostriedky určené na financovanie verejného sektoru nemožno míňať na iné priority, ako je školstvo alebo dopravná infraštruktúra.
Obdobie nezamestnanosti odporúčajú Tony Blair a Gerhard Schröder využiť na získanie vyššej kvalifikácie. Dôležitou súčasťou aktívnej ľavicovej politiky zamestnanosti je pritom racionálny a modernizovaný daňový a príspevkový systém. Obaja lídri navrhujú prehodnotiť výšku sociálnych dávok (čiže znížiť ju) a podporovať podniky a zakladanie nových firiem. Súčasný sociálny systém vraj obmedzuje schopnosť jednotlivca nájsť si prácu, a preto ho treba zreformovať.
Radosť liberálov
Hoci sa tento manifest poistil povinnou ľavicovou rétorickou výbavou a na mnohých miestach uisťuje, že jeho autori nie sú neoliberáli a že nikdy neobetujú hodnoty sociálnej spravodlivosti, slobody, rovnosti príležitostí, solidarity a zodpovednosti pred ostatnými, je jasné, že dokument je o niečom inom. Generálny tajomník nemeckých liberálov Guido Westerwelle ho nazval "neoliberálnym manifestom turbosocialistov" a ironicky vyzval oboch ministerských predsedov, aby vstúpili do jeho FDP. Dokument totiž obsahuje kroky, ktoré sa nemeckí liberáli snažia presadiť už dlhé roky. G. Westerwelle však nezabudol zdôrazniť politické riziká, ktoré z tohto programu vyplývajú najmä pre Gerharda Schrödera: to, čo je v Británii "treťou cestou", je v Nemecku cestou liberálov.
Politológ Wendy Wheeler z Oxfordskej univerzity označil Tretiu cestu za trochu mystickú a vyčíta jej najmä nejasnosť skutočného cieľa. Skutočne, aj sám Tony Blair a Gerhard Schröder vidia svoj plán predovšetkým ako "novú vieru Európy".
Koniec ideológie
Mnoho vedcov sa dosť skepticky pozerá na možnosť nejakého manévrovania medzi severoamerickým modelom voľnej ekonomiky s nízkou nezamestnanosťou, ale vysokou spoločenskou nerovnosťou a tradičnou európskou ekonomikou s nízkou nerovnosťou, ale vysokou nezamestnanosťou. Sociológ Julian Le Grand z London School of Economic and Political Science otvorene zapochyboval, či autori tohto manifestu vôbec majú nejakú ucelenú teóriu. John Courouble z Oxfordu však tento istý nedostatok považuje za pozitívum. Tvrdí, že konečne Európa dostala štátnikov, ktorí dovidia za ideológiu a dogmatizmus. To do istej miery korešponduje s názorom poľského novinára Adama Michnika, ktorý hovorí, že dnes sa už politická scéna nedelí na ľavicu a pravicu, ale na zástancov otvorenej a uzavretej spoločnosti, respektíve na eurooptimistov a europesimistov.
Falošná ľavica
Najtvrdším odporcom Tretej cesty sa však dnes ukazuje byť Socialistická internacionála. Na nedávnom zasadnutí Rady SI jej generálny tajomník Pierre Mauroy vyzval socialistov na zreteľný odstup od návrhov Tonyho Blaira a Gerharda Schrödera. Vo svojom prejave odhalil, že v praxi znamená Tretia cesta zníženie významu sociálnych programov. Tretiu cestu odmietol aj francúzsky premiér Lionel Jospin, bývalý predseda španielskej vlády Felipe Gonzáles a ďalšie autority medzinárodného socialistického hnutia. Čosi o podstate sporov napovedal aj protestný pochod, ktorý sa konal v uliciach Buenos Aires počas tohto zasadnutia. Jeho účastníci obvinili socialistov, že pred voľbami sa vyhlasujú za ľavičiarov, ale po vstupe do vlády "sa opierajú o ten najsurovejší kapitalizmus, ktorý vedie tretí svet k hladu a chudobe".
Kontroverzný manifest dvoch najvýraznejších postáv súčasnej západoeurópskej politiky vyvoláva množstvo otáznikov, ktoré nás nútia vrátiť sa k znovudefinovaniu a vyjasneniu si postojov k základným otázkam ľavicovej politiky. Jedno je isté: hoci britský premiér a nemecký kancelár nemajú odvahu povedať priamo, že ich politický štýl už nemožno nazvať ľavicovým, ústup týchto dvoch mužov od historických cieľov ľavice je nespochybniteľný. Nie je to však iba ústup od klasických dogmatických predstáv o úlohe štátu, ale aj od morálneho chápania ľavicovej politiky ako obrany záujmov slabších. Tretia cesta teda otriasa ľavicou v základoch. Primárnou otázkou ostáva, či je to jej pozitívom alebo negatívom.
