Reklama
Reklama

Päsťou na "reakčných" luteránov

Úsilie totalitného režimu ovládnuť a podmaniť si po februári 1948 celú spoločnosť logicky viedlo aj ku konfliktu s cirkvami a náboženskými spoločnosťami, pôsobiacimi na Slovensku.
Počet zobrazení: 658

Úsilie totalitného režimu ovládnuť a podmaniť si po februári 1948 celú spoločnosť logicky viedlo aj ku konfliktu s cirkvami a náboženskými spoločnosťami, pôsobiacimi na Slovensku.

Najdramatickejšiu podobu mala konfrontácia s katolíckou cirkvou (rímskeho i gréckeho rítu) ako najväčšou a najvplyvnejšou. Ostrie totalitnej moci však smerovalo aj proti druhej najväčšej cirkvi na Slovensku, evanjelickej cirkvi a.v. Podľa sčítania obyvateľstva k 1. marcu 1950 sa k nej hlásilo 443 251 obyvateľov (12,88 %) a mala takmer 400 duchovných. Akoby v tieni procesov s katolíckymi duchovnými zostáva súdna i mimosúdna perzekúcia luteránov. Profesionálnymi historikmi je takmer nespracovaná a veľa nie je ani prác spomienkového charakteru. Evanjelická cirkev a.v. a najmä jej vedenie si priniesli do pofebruárových pomerov biľag "spolupráce s Demokratickou stranou" ; vládnúce štruktúry označili vedenie za "nespoľahlivé" až "reakčné" a rozhodli sa ho odstrániť. Využili na to skutočnosť, že v protestantských cirkvách sa duchovní i laickí funkcionári volia a orientovali sa preto na "personálnu prestavbu" vedenia cirkvi i nižších organizačných stupňov. To, čo nebolo možné urobiť u katolíckej cirkvi (t.j. inštalovať do funkcií biskupov "spoľahlivé" osoby), sa na začiatku 50. rokov bez väčších problémov podarilo presadiť v evanjelickej cirkvi a. v. Na čele cirkvi tak stálo "spoľahlivé vedenie", avšak bez dostatočnej autority medzi duchovnými a veriacimi, s tým, že sa proti nemu od začiatku formovala silná vnútrocirkevná opozícia.

Postih evanjelickej cirkvi a.v.

Predstavitelia režimu tlačili na vedenie cirkvi, aby si "urobilo poriadok" a zasiahlo proti "reakčným a nedisciplinovaným duchovným". Mocenské orgány súčasne priamo zasahovali tam, kde to pokladali za "vhodné a potrebné". Pred súdom sa ocitol P. Neckár, bývalý generálny tajomník cirkvi, na začiatku 50. rokov vo väzení skončil P. Uhorskai (po roku 1989 generálny biskup cirkvi), niekoľkí bohoslovci a ďalší, iným odobrali štátny súhlas na výkon duchovnej funkcie. Štátna bezpečnosť sa intenzívne zaujímala o misijného farára Jozefa Juráša, zatkla ho a tvrdo vyšetrovala; v roku 1953 ho síce bez súdneho postihu prepustili, naďalej ho však sledovali. Najtvrdší úder proti cirkvi však prišiel až neskôr, keď sa už zdalo, že najbrutálnejšie excesy zo začiatku 50. rokov sú i pre samotný režim neúnosné. Zintenzívnenie perzekúcií luteránov súviselo s "pritvrdeným kurzom" koncom 50. rokov a zintenzívnením "boja proti náboženským prežitkom". Začiatkom 60. rokov prišla najväčšia vlna súdnych postihov; bola taká veľká, že počet postihnutých evanjelických duchovných bol (v percentuálnom meradle) vyšší ako katolíckych, hoci aj tých bolo v tom čase dosť.

Procesy s evanjelickými duchovnými

Najprv prišla na rad "nepriateľská skupina štyroch evanjelických farárov", ktorá vraj pri svojom pôsobení používala krycie pomenovanie KVAP. Išlo o farárov Bedricha Kasanického, Samuela Velebného, Jána Antala a Jána Paulova (prvé písmená ich priezvísk vytvárali skratku KVAP) z východného Slovenska. Pred Krajským súdom v Košiciach prebehol v júli 1962 aj proces s Jozefom Jurášom, Jánom Agnetom, Ladislavom Jurkovičom a Júliusom Madarásom. Na základe dlhodobého rozpracovania (Akcia FANATIK) ich obvinili z toho, že "... vo svojich kázňach útočili proti spoločenskému zriadeniu ako aj štátnemu na úseku kultúrnej revolúcie, proti vedeckému svetovému názoru, odsudzovali nedeľné brigády, účasť mládeže na kultúrnych podujatiach s úmyslom vzbudiť u veriacich nepriateľské nálady k nášmu socialistickému zriadeniu". V prípade Juráša však boli obvinenia podstatne tvrdšie. Okrem vyššie uvedeného sa týkali udržiavania stykov s predstaviteľmi Svetového luteránskeho zväzu, prijatia poverenia na tajné vedenie evanjelickej cirkvi a.v. na Slovensku a prípravy na zorganizovanie povstania pre prípad vojny medzi Východom a Západom; za týmto účelom vraj vlastnil vysielačku, tá však pochádzala ešte z čias SNP a celá záležitosť s ňou bola evidentne vykonštruovaná. J. Juráša odsúdili na trinásť rokov väzenia, z ktorého bol prepustený na amnestiu začiatkom mája 1968, na päť rokov zákazu činnosti duchovného, ostatní dostali menšie tresty odňatia slobody na niekoľko rokov a taktiež zákaz duchovnej činnosti.

Už v prípade procesu s J. Jurášom a spol. bolo zjavné smerovanie pozornosti proti bývalému vedeniu evanjelickej cirkvi a.v. Celkom zreteľne sa to prejavilo v súdnom procese pred Krajským súdom v Banskej Bystrici o niekoľko dní neskôr, ešte v júli 1962. Na základe "dôkazov", zhromaždených ŠtB v akcii IDEOLÓGOVIA, bolo z protištátnej činnosti obvinených viac ako 40 "reakčných" evanjelických duchovných a.v., najmä zo Stredoslovenského kraja. Zatkli a na lavicu obžalovaných posadili tých "najdôležitejších", bývalých biskupov V. P. Čobrdu a F. F. Ruppeldta a ďalších 4 evanjelických kňazov (L. Vajdičku, O. Víznera, D. Bancíkovú a J. Struhárika). Obvinenia, tiahnúce sa hlboko do minulosti (až k roku 1948, resp. dokonca k roku 1945) a vyšetrovanie vraj potvrdilo, že obžalovaní "...ako prívrženci bývalých buržoáznych politických strán, z nepriateľstva od oslobodenia až do ich zatknutia sústavne prevádzali podvratnú činnosť, zameranú proti nášmu zriadeniu v ČSSR".

Išlo o politiku

Príprava i vlastný priebeh procesu s V. P. Čobrdom a spol. názorne ukázal, že jednoznačne ide o politickú záležitosť. V určitom zmysle je možno proces dokonca chápať ako "pomoc" štátnych orgánov vtedajšiemu vedeniu cirkvi proti jeho oponentom, hoci to rozhodne nebol moment primárny a rozhodujúci. Vyšetrovacie orgány kládli obžalovaným za vinu okrem iného aj to, že boli v opozícii proti vedeniu; napr. O.Vízner neskôr uvádzal, že "... sa nás pri vyšetrovaní priamo pýtali, prečo sme proti vedeniu cirkvi" a D. Bancíková spomínala slová vyšetrovateľov, že "Chabada má dôveru štátu a ak ho niekto kritizuje, tak je proti štátu. Pre vedenie cirkvi bolo takáto "pomoc" viac ako nepríjemná, doslova dehonestujúca, a preto dávalo (muselo dávať, aby si zachovalo tvár) najavo svoj nesúhlas. Na žiadosť štátnych orgánov predložilo viac menej priaznivé posudky na obžalovaných a určitým spôsobom aj intervenovalo v prospech niektorých, najmä Čobrdu a Ruppeldta. Zrejme to čiastočne prispelo k uloženiu pomerne nízkych trestov, najmä v porovnaní s charakterom obžaloby. Krajský súd odsúdil obžalovaných k trestom odňatia slobody od 12 do 18 mesiacov, v prípade V. P. Čobrdu podmienečne. Najvyšší súd v decembri 1962 v odvolacom konaní rozsudok v prípade Čobrdu zrušil a u niektorých odsúdených tresty znížil; bolo až priveľmi zjavné, že obvinenia sú vykonštruované a niektoré kauzy výhradne náboženského rázu nie je únosné kriminalizovať ani za totalitného režimu. Zostalo však zásadné politické odmietnutie "reakčnej skupiny" okolo bývalého vedenia evanjelickej cirkvi a.v. a tomu zodpovedajúci prístup štátnej moci k cirkvi ako takej.

Na vlnu procesov s evanjelickými duchovnými nadväzovala, respektíve prelínala sa s nimi, veľká kampaň vnútri evanjelickej cirkvi a.v. s cieľom "presvedčiť" duchovných i veriacich o tom, že odsúdení skutočne páchali "protištátnu činnosť". Orgány štátnej moci tlačili na vedenie cirkvi, aby takúto kampaň samo organizovalo; najzjavnejšie to bolo v prípade J. Juráša a spol. Vedúci funkcionári cirkví o to pochopiteľne veľký záujem neprejavovali, hoci tlaku moci čeliť nedokázali a niekedy aj z určitého alibizmu sa s odsudzovaním "protištátnej činnosti" de facto stotožnili. Reakciou na to boli hlasy o tom, že "cirkev vydala Juráša" a nebránila tých, ktorí sa snažili pracovať v jej prospech; v danej dobe zaznievali pochopiteľne len neverejne, o to hlasnejšie však neskôr, najmä roku 1968. Pokus o rehabilitáciu odsúdených vo vykonštruovaných procesoch však zastavil nástup normalizácie.

Autor je pracovník Historického ústavu SAV

Zatiaľ nehodnotené
     
Reklama
Reklama
Reklama
Počúvanie je nové čítanie

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama