Divadlá by mali hrať, nie štrajkovať

Do najvyššej funkcie v činohre SND ste sa vrátili po siedmich rokoch. Mali ste pri tom pocit zadosťučinenia? - Nie, nepotreboval som žiadne zadosťučinenie, ja som z tej funkcie neodchádzal tak, že by som musel, ale pretože som dvadsaťpäť rokov bol v KSS a pokladal som za morálne v novej politickej situácii z funkcie odstúpiť.
Počet zobrazení: 1502

Juraj Slezáček

Narodil sa 14. januára 1943 vo Zvolene. V roku 1964 ukončil štúdium herectva na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) a nastúpil do činohry SND. V rokoch 1979 až 1990 bol umeleckým šéfom činohry, v 70. rokoch aj predsedom ZO KSS v SND. Od roku 1968 pôsobí na VŠMU, od roku 1988 ako docent a pred dvoma rokmi ho zvolili do funkcie dekana Činohernej a bábkarskej fakulty VŠMU. V roku 1990 odstúpil z funkcie umeleckého šéfa činohry a venoval sa pedagogickej a hereckej práci. Jeho herectvo charakterizuje analytický prístup k tvorbe charakterov, v ktorých prevažujú tragikomické polohy. Známy je aj z televíznych inscenácií, rozhlasovej práce a dabingu. V roku 1997 bol po dramatickom súboji činoherného súboru s vtedajším ministrom kultúry Ivanom Hudecom po konkurze vymenovaný do funkcie riaditeľa Činohry SND.

Do najvyššej funkcie v činohre SND ste sa vrátili po siedmich rokoch. Mali ste pri tom pocit zadosťučinenia?

- Nie, nepotreboval som žiadne zadosťučinenie, ja som z tej funkcie neodchádzal tak, že by som musel, ale pretože som dvadsaťpäť rokov bol v KSS a pokladal som za morálne v novej politickej situácii z funkcie odstúpiť. Hoci som mal pocit, a nechcem vyzerať neskromne, že dôvera súboru stále existovala. Myslím si, že otázka charakteru nie je v tom, či človek v nejakej partaji je alebo nie. To musia posúdiť tí, čo sú človeku najbližšie, napríklad aj najbližší spolupracovníci.

Aký bol váš návrat na šéfovský post s odstupom času a v novej spoločensko-politickej situácii?

- Je také porekadlo, že do tej istej mláky sa nemá vstúpiť dvakrát a ja som ho asi porušil. Niekedy to ľutujem, niekedy nie. Ak si na sebe niečo cením, tak to, že som schopný prevziať zodpovednosť. Niekedy sú také situácie, že sa treba rozhodnúť, že treba "helfnúť". Preto som sa do tejto funkcie vrátil a robím ju, ako najlepšie viem.

Činohre SND bolo treba pomôcť?

- Videl som, že situácia okolo konkurzu a menovania riaditeľa činohry bola veľmi napätá a vyzerala neriešiteľná. Ukázalo sa, že som bol prijateľný kandidát pre všetkých, že to bolo možné riešenie. Nikdy som sa nevzdal myšlienky, že vždy treba hľadať riešenia.

V čom vidíte rozdiely v riadení súboru v predchádzajúcom režime a teraz?

- Niekedy sa zdá, že kedysi to bolo jednoduchšie. Isté veci boli dané. Nebolo treba veľmi rozmýšľať o peniazoch - to bolo ľahšie ako teraz. Ťažšie to bolo v tom, že človek sa prerábal na inú funkciu, vypracovával možno na diplomata, pretože bolo treba presadzovať niektoré umelecké zámery a takticky konať tak, aby prešli. Veci, ktoré boli objektívne dobré, ale vtedajšej moci nejako nekonvenovali. Teraz je ťažká práca v tom, že v inej ekonomickej situácii, neviem, či to je trhové hospodárstvo, treba zasa hľadať finančné zdroje a prostriedky. Môžeme hrať, čo chceme, ale sme pod oveľa silnejšou paľbou rôznorodých názorov kritiky aj obecenstva.

Dá sa nejako porovnať tvorivá atmosféra alebo miera umeleckých ambícií v činohre v predchádzajúcom režime a teraz?

- Zatiaľ som nezistil, chvála pánu bohu, až na nejaké výnimky, že by ľudia, ktorí robia divadlo v činohre SND, čosi podcenili. Zatiaľ mám stále pocit, že je tam rovnaké nasadenie. Divadlo je posledná bašta feudalizmu, aby som citoval sám seba. Divadlo musí pracovať, od deviatej či desiatej, keď sa začína skúška a o siedmej sa hrá, aj keby rotačky padali. Preto som bol osobne veľmi nešťastný z toho, keď sme nehrali kvôli štrajku, a vôbec, keď nehráme. Nechcem tieto udalosti rekriminovať, ale divadlo by nemalo štrajkovať. Malo by si to vyriešiť inak, iným spôsobom presadzovať svoje oprávnené požiadavky. Povinnosťou herca je hrať, lebo inak táto profesia stráca zmysel.

Ako sa teda šéfuje súboru, ktorý je plný nielen umeleckých individualít, ale aj rozličných rozporných, protichodných politických aktivít a ambícií?

- Každý občan má ústavou i Chartou ľudských práv zaručené právo na svoj názor. Vo chvíli, keď som v divadle, je pre mňa najzaujímavejší umelecký výkon, nasadenie. S politickými názormi ľudí môžem súhlasiť alebo nie, ale najdôležitejší je pre mňa výkon. Tu, chvalabohu, problém nemám.

Mnohých ľudí dráždi, keď herci vstupujú do politiky.

- Často som počul: Keď si herec, čo sa trepeš do nejakej politiky?! Ale neviem, prečo sa ekonóm či právnik tam môže trepať a prečo by mal byť herec diskriminovaný. Len si myslím, že keď už sa rozhodne pre politiku, musí sa k tomu aj vzdelávať, musí sa to učiť. Ešte nikomu to tak nenadelili, aby mal všetko hneď v hlave. No nemyslím si, že by umelci mali byť diskriminovaní. Náš priateľ Ronald Reagan bol tiež herec.

Ako vnímate v tejto dobe plnej politiky poslanie Činohry SND?

- Takáto inštitúcia má byť nadstranícka, má prinášať vrcholné diela slovenskej i svetovej dramatickej literatúry. Ale táto inštitúcia žije v istých politických súradniciach. Divadlo je súčasťou tohto života a je dôležité, aby si predsa len vedelo zachovať základnú prioritu - prinášať poučenie i zábavu na vrcholnej úrovni.

To vyplýva už zo zákona o SND...

- Áno, ale je aj vnútorný zákon, to je povinnosť moja, to je vec každého člena divadla. To musí byť jasné každému, keď sa rozhodol tu byť, lebo nik ho nenútil. Môže kedykoľvek slobodne rozviazať pracovný pomer, keď mu to tu nevyhovuje.

Je to v činohre tak?

- Podľa mňa je. Nemôžem to povedať generálne, každý je iný. Ale mám tento pocit. Činohru stále obviňujú, že to tu má každý doživotne, no to nie je pravda. Tu už má iba pätnásť ľudí zmluvy na dobu neurčitú, to už nechceme meniť. Všetci ostatní sú na ročnú, dvojročnú zmluvu, alebo hosťovanie. A každého, ktorému sa zmluva končí, sa opýtam: Chcete tu ešte byť?

Vráťme sa ale k umeniu, k tvorbe. Ako chcete naplniť to, čo hovorí zákon o SND?

- Čo je národné divadlo? Hovoril to tuším už Mikuláš Huba a bol to aj môj sen, že by bol najšťastnejší, keby bolo na repertoári osem hier a všetky by boli slovenské, domáce. Také niečo si môže celkom pokojne dovoliť Commedie Franôaise. Ale nemám pocit, že my si to môžeme dovoliť. Bol by veľký luxus rezignovať povedzme na Shakespeara, Molliera, Dürrenmatta, Schillera, Wilda, Shawa, pretože sme menší národ, ktorý by sa mal i na týchto veciach učiť. Aj herectvo tu môže byť iné a môže byť inšpirujúce aj pre autorov. Dôležité je, aby naši dramatici, noví i starší, spolupracovali, nemysleli si, že keď hocičo napíšu, je to hneď pre národné divadlo. Aj súčasný dramatik musí o to viac bojovať, bez dialógu to nejde.

Ide vám teda o divadlo, ktoré v primeraných proporciách prinesie akúsi reprezentatívnu vzorku domácej i svetovej dramatiky...

- Áno, keď hráme Shakespeara, je to národné, pretože to hrajú slovenskí herci, pripravil to slovenský režisér. Je to prezentácia národnej kultúry na tomto texte. Keď nehráme práve slovenskú hru, neznamená to, že nie sme národní.

Takáto predstava je však veľmi všeobecná. Má činohra nejakým spôsobom konkretizovanú túto predstavu? Nejaký dlhodobý dramaturgický projekt alebo výhľadovú koncepciu?

- Bolo by to nefér, keby som tvrdil, že máme nejakú generálnu predstavu. Nemyslím si, že sa to v umení dá. Tieto veci sa robia ad hoc, ale základná línia tu je. Napríklad dvere pre pôvodnú tvorbu sú objektívne otvorené. Bol som napríklad nadšený Uličianskeho Alergiou. Tri roky mu pílim hlavu, aby doniesol ďalšiu hru. Čakám. Aj Osvalda Zahradníka som oslovil. Lenže autori nosia staré, prepísané texty. Nechcem sa vracať k afére s Kočanovou hrou Diabol. Nebol som pri tom, ale aj tú hru som poznal už pred pätnástimi rokmi. Ja som si myslel, že po deväťdesiatom roku vyberú všetky tie hry zo šuflíkov. Ale aj v rozhlase som zistil, že sú tam mnohé staré veci. Spisovatelia divadlu v tomto čase nepomohli. Stále potom vychádzame z osvedčených domácich alebo svetových titulov, bez aktuálnych zeitstückov, hier pre danú chvíľu. Bez pôvodnej dramatickej tvorby slovenské divadlo nie je kompletné.

O ucelenom projekte sa teda hovoriť nedá. Pozrime sa, ako to vyzerá v praxi. Ako sa prax zhoduje s tou pociťovanou predstavou napríklad o repertoári činohry SND?

- Musíme porovnať, čo máme v repertoári v Divadle P. O. Hviezdoslava, čo na Malej scéne, čo tam je z anglickej literatúry, svetovej, nemeckej, ruskej, slovenskej, čo chýba, čo treba nahradiť. Keď v budúcej sezóne uvedieme plánované tituly, štruktúra repertoáru sa vyrovná a podľa mňa dosiahne tie kritériá, ktoré si predstavujem. Bude tam proporčne komédia i dráma, bude tam aj slovenská dramatika. Napríklad na jednej scéne bude Palárikovo Inkognito, na druhej Ballekov Pomocník.

Bude činohra pokračovať v trende hudobno-zábavného divadla?

- Nie, o tom budeme trošku vážnejšie rozmýšľať. Činohra si môže dovoliť niekedy urobiť aj niečo takéto. Stáva sa však, že vznikne istý boom, a to nie je dobre. Na to je iné divadlo, my by sme to mali urobiť len ako bonbónik. Mnohí herci činohry perfektne spievajú, hosťujú v iných divadlách v muzikáloch, niekedy mali pocit, že keď to chodia robiť inde, prečo by si to neurobili aj doma.

Naozaj sú takí výborní?

- Súhlasím s tým, že niekedy sa tak sústredia na hudbu, kde vyčerpajú všetky svoje sily, že trpí trošku herectvo. Opakujem, nebude to smerovanie činohry.

Martin Porubjak, ktorý je dramaturgom činohry od roku 1990, sa v tlači viackrát vyjadril o stagnácii činohry SND. Nie je to žiadne sprisahanie divadelných kritikov. Je to kritika od človeka, ktorý do značnej miery ovplyvňoval tvorbu činohry.

- Každý má právo na svoj názor. Predpokladám a dúfam, že jeho kritika zvnútra je predovšetkým kritika seba samého a najmä, že bola myslená bona fide, aby to išlo lepšie. Iste, otázky oživenia repertoáru, obmeny režisérskych osobností a ďalšie sú aktuálne. Je to taká zvláštna vec, s ktorou som sa nikdy nevedel vysporiadať - do akej miery má zamestnanec verejne kritizovať svoju firmu. Je to iste možné, ale človeka to zarazí, zamrzí. Pevne verím, že berie za to zodpovednosť aj on, ide zasa o otázku hľadania riešenia. Keď budem považovať za krízu, že tento súbor zahrá na dvoch scénach 472 predstavení za sezónu s 95-percentnou návštevnosťou, tak ja tú krízu beriem.

To však ešte nie je kritérium.

- Je, jedno z najdôležitejších.

Lenže pre národné divadlo určite nie jediné a ani najdôležitejšie...

- Stále si myslím, že diváka nemôžeme podceňovať. Je to zle, keď urobím veľmi slušný priemer? Nie je. Niekedy je to aj tak - skupina ľudí sa dohodne, že napríklad hra Ako sa vám páči je tou bombou. Mne sa tá inscenácia páči, ale nemyslím si, že je to bomba. Teraz napríklad podľa ohlasov i podľa toho, ako mi stále telefonujú pre vstupenky, sa asi tou bombou stal Prelet nad kukučkiným hniezdom. Ono je to často veľmi relatívne.

Porubjak upozornil na vysoký vekový priemer režisérov činohry.

- Pre mňa vek nerozhoduje. Ak režisér dobre robí, tak ma to nezaujíma. Tu je dôležitá istá kontinuita, a o to sa dosť pravidelne usilujem. Veď tu režíroval Štefan Korenči, Jozef Gombár, Michal Spišák...

Kontinuita sa však nevytvorí iba jedným hosťovaním režiséra. A zdá sa, že z mladých režisérov sa zatiaľ nik nečrtá.

- Ale podľa mňa hej. Kontinuita sa vytvorí tým, že keď sa uchytí, keď bude mať projekty, bude pokračovať. Tí mladí režiséri sú vlastne ich žiaci, už od školy je tam zakódovaná kontinuita. Mladší režiséri by však svoju trampolínu nemali skúšať v národnom divadle. Ten odraz by mali urobiť niekde inde. To nemusí byť stále iba v činohre SND. V zásade však budeme smerovať k tomu, aj z ekonomických dôvodov, že v divadle by mal byť stabilný režisér. I z pedagogických dôvodov.

Herci činohry SND svoju popularitu využívajú angažovaním sa nielen v charitatívnej a podobnej činnosti, ale predovšetkým komerčnej i v politickej reklame. Ponúkajú všetko - od áut či syrov až po prezidentských kandidátov. Myslíte, že by ste sa v divadle mohli zhodnúť na istých morálnych princípoch, na akomsi kódexe pravidiel pre takéto verejné vystupovanie?

- Na to sa ťažko odpovedá v dobe, ktorú žijeme. Taký predpis nemôže vydať nik, ani riaditeľ divadla, lebo tu ide o isté občianske práva, ľudské práva. Dá sa iba veriť, spoľahnúť sa, že si každý z nich urobí tú korekciu sám, zhodnotí, či je to až také ekonomicky zaujímavé. Pritom každý musí vystupovať ako občan. Nesmie to spájať s tým, že to robí ako člen činohry SND.

Lenže ich hlasy sú spravidla nezameniteľné, sú veľmi ľahko identifikovateľní. Hneď je jasné, že konkrétny produkt ponúka konkrétny člen SND, aj keď vystupuje "anonymne", aj keď sa k tomu nepriznáva. Pritom niektoré reklamy skutočne nie sú dôstojné hercov SND.

- Viac by mali zvažovať. Možno to hovorím zo závisti, lebo mňa do toho nik nezavolal. Neviem, ako by som sa zachoval, keby mi ponúkli okrúhlu sumu... My už sme na Slovensku takí, že si všetko vieme zdôvodniť. Niekto napríklad povie, že to robil preto, lebo potreboval peniaze na lieky pre príbuzných. Je to aj otázku vkusu, že isté veci jednoducho robiť nebudem.

Funkciu riaditeľa činohry vykonávate súčasne s funkciou dekana Činohernej a bábkarskej fakulty VŠMU. Je to trvalé riešenie?

- To je zhoda okolností. Ani tam vtedy nebol nik ochotný prevziať zodpovednosť. To je paradox našej školy. Na rozdiel od iných, kde sa aj za funkciou prodekana a vedúceho katedry idú potrhať, my prosíme na kolenách, aby to ktosi robil. Začína to byť napodiv analogické aj v divadle, hoci stále mám pocit, že by to už mal robiť nejaký štyridsiatnik. Overená skúsenosť hovorí, že by to mal byť ktosi zo súboru. Táto moja funkcia je k dispozícii už od októbra minulého roka.

Nie je záujem?

- Neviem. Boli tu rozličné okolnosti, výmena riaditeľa, tak som nechcel urobiť nejaký imperatívny krok, že od zajtra, či inak, končím. Je to v štádiu riešenia. Nejde o miesta, na ktorých sa dá od radosti skákať. Celkom chápem, ak si to ľudia rozmyslia. Spojenie funkcií má nesmierne výhody, divadlo je v kontakte s vedcami a dramaturgmi na škole. Vytvoril sa, aj keď nie dekrétovaný, veľmi široký poradný zbor, ale to nemusí byť na báze riaditeľa a dekana.

V činohre účinkuje veľa čerstvých absolventov VŠMU i poslucháčov. Ako ich škola pripravuje na ich umeleckú prácu, na prácu v divadle?

- Dúfam, že dobre. Na škole ich pripravujú tí, čo s nimi potom stoja na javisku ako kolegovia. Je to otázka miery talentu, osobnej zanietenosti, miery ich slušnosti, výchovy. Tým, že divadlo je kolektívna záležitosť, ak to nefunguje, vyfaulujú sa sami. U niektorých mám pocit, že sa vyfaulujú tým, že zhrešia na svoj talent a iní si životnými postojmi ten talent likvidujú. Vtedy si povieme dovidenia, lebo nie je možné, aby si niekto, hoci aj veľmi talentovaný, neplnil povinnosti.

V národnom divadle by však mali hrať od začiatku plnohodnotne, na primeranej úrovni.

- Prirodzene, že by mali hrať naplno. Mladý herec však musí dostať príležitosť. Romea ani Júliu nemôžu hrať ostrieľaní skúsení herci, ktorí ako štyridsaťroční prídu k nám z iného divadla. To musia uhrať dvadsaťroční.

Ako vidíte mladých hercov, ktorí bez akéhokoľvek medzistupňa skočili zo školy rovno do národného divadla? Pracujú na sebe, na svojom zdokonaľovaní?

- Niektorí áno, niektorí nie. Na škole vidíme, že predstavenia v malých priestoroch, v kaplnkách, sú jedno lepšie ako druhé. Lenže škola nemá javisko. Mladí herci prídu potom na javisko DPOH a zistia, že to je čosi úplne iné. Zrazu tam prestane fungovať všetko, čo sa učili. Máme problém, aby sme dostali javisko v bratislavskej Redute aspoň pre štvrtý ročník s jednou inscenáciou. A pritom na školských festivaloch vyhrávame.

Bude sa VŠMU sťahovať z terajšej budovy Akadémie Istropolitany?

- Polovicu budovy budeme musieť opustiť v roku 2001. Keď bola Komorná opera zrušená, chceli sme sa vrátiť do Reduty, ale už je prenajatá. Tam sme kedysi mali veľké skúšobne i divadelnú sálu. Na Zochovej ulici má byť prístavba, do ktorej by mala prejsť filmová fakulta. Budeme to musieť riešiť, asi nebude mať každý klavirista svoju miestnosť.

Aké máte zámery v súvislosti s novostavbou SND?

- K tomu nemám komentár. Bol som pri začiatku tejto myšlienky. To bola za komunizmu tajná stavba Slovenskej republiky bez schválenia federálu, nesmelo sa o tom vôbec písať. Možno to bola srdcová záležitosť Lenárta, Colotku a ďalších. Nemyslím si, že toto dvojdivadlo bolo potrebné, my sme to vtedy všetko pripomienkovali. Tento projekt bol chorý od začiatku, asi si chceli postaviť pomník.

Predsa len to budú, ak nie špičkové, tak vynikajúce divadelné priestory.

- Zhodou okolností pre SND by to bolo výhodné, na prechodné obdobie, pretože opera aj činohra skôr alebo neskôr budú zase musieť ísť do rekonštrukcie. Ich technológie nebudú fungovať večne. Obávam sa, že keď raz príde bezpečnostný technik, ktorý bude postupovať striktne podľa predpisov, tak nám to zatvorí, ako kedysi v 80. rokoch, z jedného dňa na druhý. Takú rezervu by bolo dobré mať.

To by bola riadne drahá rezerva...

- Táto budova by mala niečo podobné ako Centrum G. Pompidoua. Priestory pre všetky možné veľké kultúrne projekty, hosťovanie rozličných súborov. Určite by sa to dalo, ale chcelo by to obrovské peniaze. Vôbec si neviem predstaviť, že by budovu malo prevádzkovať SND.

S hosťom SLOVA sa zhováral Ladislav Podmaka

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984