Politické kyjačisko

Tak ako to bolo od počiatku, tak je to aj teraz: kauza Nafta Gbely slúžila a slúži ako poriadna politická palica, ktorú si nájde, kto chce psa biť. A s tým kyja-, kyja- kyjačiskom sa oháňala bývalá opozícia pred parlamentnými voľbami a oháňa sa ním aj dnes až tak, že si môže ublížiť.
Počet zobrazení: 1705

Tak ako to bolo od počiatku, tak je to aj teraz: kauza Nafta Gbely slúžila a slúži ako poriadna politická palica, ktorú si nájde, kto chce psa biť. A s tým kyja-, kyja- kyjačiskom sa oháňala bývalá opozícia pred parlamentnými voľbami a oháňa sa ním aj dnes až tak, že si môže ublížiť.

Príznačné je, že v médiách s ňou vtedy nezačínali ekonomickí, ale politickí komentátori - až priveľmi blízki SDK či jej materským stranám, ktorí inak o ekonomickú problematiku ani nezavadili. Skôr verejne radili chudobnej SDK podľa hesla Dnes ty mne, zajtra ja tebe. Teraz zrazu už redaktori Domina Fóra i Slobodnej Európy tvrdia, že zďaleka nešlo o lúpež storočia, lebo boli iné väčšie krádeže. Vzápätí po pamätnom rozhodovaní Prezídia FNM SR z 1. augusta 1996 (teda ešte gavorníkovského, tam sú korene súčasného škandálu), si z niekoľko desiatok schválených privatizačných káuz však ktosi vybral práve Naftu, hoci v ten istý deň tam rozhodli napr. aj o predaji Danubiaprintu, Hydrostavu, Považských chemických závodov, Slovenskej grafie, značnej časti akcií Juhoslovenských celulózok a papierní, či Bažantice v Nitre.

Dobre vybraná kauza Nafty

Na tomto modelovom prípade sa dali demonštrovať hádam všetky výhrady, ktoré mala opozícia voči postupom a praktikám slovenskej cesty privatizácie. Ba, keby niekto chcel, mohol ho prirovnať aj k niektorými krikľavým rozhodnutiam predchádzajúcich vlád. Tak sa vryl do predvolebného podvedomia, že v prieskumoch verejnej mienky až 49 percent opýtaných tvrdilo, že ich najviac znepokojila privatizácia Nafty Gbely. Kľúčovým bola malá alebo žiadna transparentnosť výberu nadobúdateľa majetku, ignorovanie niektorých právnych postupov, silné podozrenie z klientelizmu. Orgány činné v trestnom konaní však dlho ignorovali podania, v ktorých politici ako Jaroslav Volf poukazovali aj na prekročenie platných zákonov.

Kauza Nafty vytipovaná ako exemplárny príklad zlej privatizácie sa mala sa stať aj exemplárnym príkladom jej sľubovanej nápravy. Stala sa - v negatívnom zmysle. Pokračuje tam, kde sa začala: v politike. Opäť trčí, hoci zostávajú nenapravené aj horšie prípady.

Najväčšou chybou bolo, že ak už zvolila SDK pred voľbami ako jednu z hlavných tém práve nápravu privatizácie - pred ktorej právnou i ekonomickou zložitosťou ju varovali i vlastní experti - bolo jej povinnosťou sa na ňu dôkladne pripraviť. No vláda v tomto smere neurobila nič, alebo takmer nič. Stále ešte nenovelizovala zákon o veľkej privatizácii, ktorým by vytvorila podmienky na prehodnotenie privatizácie i odstránenie toho, čo najviac kritizovala: nekontrolovateľnosti FNM, návratu rozhodovania o privatizátoroch do rúk vlády, ako sa toho domáhala a domohla v opozícii na Ústavnom súde. V koalícii sa totiž rozpútal boj o to, kto bude navrhovať, vyberať a rozhodovať o nových majiteľoch ešte nevráteného majetku.

Samovražedný princíp

Niekdajšia opozícia ustavične zdôrazňovala, že keď bude vládnuť, rozhodovať o zákonnosti či nezákonnosti privatizácie nebudú politici ani politické orgány, ale nezávislé súdy na podnet prokuratúry. Zatiaľ sa však nenarodilo ani jedno právoplatné rozhodnutie súdu, ktorým by sa bolo napravilo privatizačné rozhodnutie predchádzajúceho vedenia FNM. Nečudo, že si potom v tomto bahne zababrali paprče politici, najmä vo fonde, lebo aj to je orgán politický.

Navyše si tu zvolili až samovražedne riskantný princíp nápravy "z prípadu na prípad". Takže s jedným privatizátorom (Nafty Gbely) vyjednávajú mesiace, pristupujú na jeho podmienky, hoci tvrdia, že zmluva s ním je neplatná od samého začiatku, ba majú vážne pochybnosti, či spoločnosť, ktorú zastupuje, vôbec právoplatne existuje. Zatiaľčo druhému bez akejkoľvek výstrahy, napriek tomu, že riadne za majetok platil, vezmú po ôsmich mesiacoch hľadania zámienky z majetkového účtu všetky akcie (Istrochemu), lebo ešte v roku 1996 "do 15 dní neohlásil údajnú koncentráciu Protimonopolnému úradu". Ten však takúto povinnosť nepotvrdil a neohlásenú údajnú koncentráciu ani nikdy nezakázal.

Jedným z dôvodov na vyhlásenie neplatnosti privatizácie 45,9 percent Nafty v prospech Poórovej Druhej obchodnej je porušenie zákona, ktorý však stále ešte určuje, že 40-percentný podiel v Nafte má byť trvalou účasťou štátu či Fondu národného majetku. To však chcel FNM obísť a bez toho, aby ho tým niekto poveril, začal vyberať najvhodnejšieho zahraničného partnera. Úlohou fondu však bolo dosiahnuť vrátenie akcií Nafty od privatizátorov. A keď sa už nikým neposvätené rokovanie medzi americkou firmou Cinergy a FNM dostalo do fázy "tvorby a posudzovania zmlúv" a bolo jasné, že po rozhodnutí vlády by sa k tomuto majetku hneď nedostala, ale asi by sa oň musela spolu s inými opäť uchádzať v tendri. Napokon jej deň pred rozhodnutím vlády Poór predal spoločnosť Arad, ktorá cez Druhú obchodnú stále vlastní Naftu. Už to nemusel nik z FNM odobrovať. Vyskúšal si na predaji podielu v Izomate, že pri predaji zahraničnému záujemcovi sa fond - napriek tomu, že aj túto privatizáciu označoval za protizákonnú - stiahne.

Autor je komentátor dnníka Práca

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984