Nepodceňovať chyby minulosti
V dvadsiatom prvom storočí by geopolitika mohla prevziať metafory z geológie, pretože štátny systém medzinárodných vzťahov sa otriasa vo svojich základoch.
Od čias, keď sa skončila studená vojna, sme videli obete genocíd exhumované v stredovýchodnej Európe, videli sme africké rieky plné rozsekaných tiel, ozbrojených teenagerov ovládajúcich mestá tretieho sveta zo zadnej korby dodávok, porazených diktátorov odmietajúcich prijať svoju porážku, ženy donucované vrátiť sa do izolácie v mene náboženstva, emigrantov hlasno sa zriekajúcich starých kultúr pre kultúry nové, ktoré poznajú iba z televízie, teroristické údery so smrtonosnou účinnosťou tam, kde by sme ich najmenej očakávali - v zemepisnom srdci Ameriky.
Dosť na to, aby to vyvolalo určitú nostalgiu po starom svetovom poriadku. V tom novom poriadku je totiž priveľa ľudí pripravených vraždiť sa pre kúsok zeme alebo nejakému starému totemu.
Horúčka studenej vojny
Čo sa stalo? Ako je možné, že modely správania sa, ktoré väčšina z nás pokladala za pochované v minulosti, sa náhle stávajú našou budúcnosťou?
Studená vojna sa kedysi zdala byť otázkou života a smrti; ale ako roky bežali a apokalypsa sa nekonala, studená vojna získala charakter "veľkej hry", pripomínajúcej dlhé konflikty devätnásteho storočia, ktoré nikdy nevyústili do nejakej väčšej vojny. Dokonca aj jazyk studenej vojny sa stal jazykom hier. Napriek známej neschopnosti Washingtonu hrať šachové hry, Západ nakoniec akosi "vyhral".
Vo všetkých týchto metaforách bol obsiahnutý jeden dôležitý predpoklad: nech už sa hrala hocijaká hra, hracie pole malo ostať rovné. Nepredvídali sa žiadne zemetrasenia. Dokonca aj jadrová vojna, ako niektorí stratégovia kedysi uvažovali, mohla byť vedená v rámci určitých "pravidiel hry" a zo snahy o odhalenie možných pravidiel vznikla celá vedecká disciplína - teória hier. Dnes sa však metafory posunuli; geopolitici sa dnes vyjadrujú skôr ako geológovia než ako nejakí teoretici hier. Táto nová "tektonická" geopolitika naznačuje potrebu prehodnotiť starý konflikt. Dnes sa ukazuje, že sovietsko- americká "veľká hra" sa odohrávala výhradne v rámci určitého medzinárodného systému, ktorého stabilitu by sme nemali pokladať za zaručenú.
Koniec studenej vojny bol udalosťou podobnou zemetraseniu, ktoré odhalilo hlboké a preto aj skryté zdroje geopolitického pnutia. Najprv sa zdalo, že ten kriticky zlom leží medzi demokraciou a kapitalizmom na jednej strane a autoritárstvom na strane druhej. Ale táto geopolitická mapa predpokladala, že demokratizácia a zavedenie trhu pôsobia v rovnakom smere, a že neexistuje žiaden zlom medzi nimi. Ak by tak naozaj bolo, odstránenie sovietskeho autoritárstva by viedlo k stabilnej postsovietskej krajine. To sa však nestalo. Pokračujú následné otrasy a možno kdesi existujú ešte rozsiahlejšie trhliny.
Neodstrániteľný sklon k zabíjaniu
Scenáre racionálnej voľby vychádzajú z predpokladu pokračujúcej životaschopnosti štátu. Teoretici, ktorí podporujú rozširovanie jadrových zbraní, očakávajú, že ostanú pod kontrolou štátu: nik by ju nechcel prenechať kultu Óm Šinrikjó, Montanskej milícii alebo nejakému geniálnemu samotárovi typu Unabombera. Biznismeni vyhľadávajú štáty kvôli zárukám poriadku, v ich rámci obchod môže prekvitať a plnenie zmlúv sa dá vynútiť. Demokracie by mohli iba ťažko prežiť, ak by mali zmiznúť ústavné záruky poskytované štátom. Ak rozširovanie počtu demokracií podporuje mier, potom tento predpoklad tiež vyžaduje, aby štáty prežívali a prosperovali.
Pravdepodobne budú. Štáty zrejme v blízkej budúcnosti nezmiznú a sú dôvody predpokladať, že budú existovať v nejakej podobe i na konci dvadsiateho prvého storočia. Podľa všetkého štáty nebudú tak mocné, ako bývali, a že - v protiklade k orwellovským nočným morám prenasledujúcim toto storočie - široké oblasti ľudských aktivít sa v budúcnosti ocitnú mimo rámca kontroly štátu. Takéto účinky budú svojím spôsobom oslobodzujúce, pretože štáty sú často zdrojom útlaku. Lenže ony tiež prinášajú stabilitu a stabilita by mohla byť predpokladom tých racionálnych volieb, ktorými ľudstvo zvládalo násilie po niekoľko minulých storočí.
Návrat starých ríš?
Pravda, existuje tu ešte ďalšia, temnejšia cesta vedúca k poriadku v rozháranom svete, o ktorej chce dnes diskutovať iba málo ľudí: "ríša" ("empire") je formou vládnutia, o ktorej sa iba málokto odváži hovoriť. Zaiste, zdalo by sa, že žijeme v postimperiálnej ére. Európske koloniálne ríše sa rozpadli už pred dávnou dobou, a hoci sovietske a americké sféry vplyvu na sebe mali v studenej vojne imperiálne znaky, tieto štruktúry sú rovnako z väčšej časti už minulosťou. Ak ekonomická integrácia a politické sebaurčovanie narúšajú autoritu štátu, potom takéto sily by museli mať ešte väčší destabilizačný účinok na ríše, ktoré tak často boli založené práve na popieraní takýchto zásad.
A rovnako obozretne ako geológovia, skôr než budeme pokladať sopku za vyhasnutú a geologicky zlom za stabilný, mali by sme skontrolovať základné tektonické pohyby. Predsa len, štáty existovali zhruba päť storočí, ale ríše - rovnako ako vojny - siahajú do desaťkrát vzdialenejšej minulosti. Aké máme záruky, že naša epocha, v ktorej ríše už evidentne nie sú aktívne, je tiež unikátne privilegovanou epochou, ktorá je svedkom zániku ríš na večné časy?
Odpoveď sa už objavuje a nie je príliš upokojujúca. Nová ekonomika laissez-faire distribuuje bohatstvo vo svetovom meradle nevídane nerovným spôsobom. Ako by povedal Karol Marx, to sa dalo od kapitalizmu očakávať. On sám očakával medzinárodnú proletársku revolúciu ako dôsledok týchto tendencií. Štáty ho usvedčili z omylu tým, ako zachytili a zmiernili výstrelky kapitalizmu v priebehu dvadsiateho storočia. Ak by tak neurobili, demokratizácia, ktorá ovláda našu epochu, by sa len ťažko mohla uchytiť. Aké budú ďalšie osudy demokracie, ak dvadsiate prvé storočie bude storočím zvyšujúcej sa hospodárskej nerovnosti a zmenšujúcej sa autority štátu?
Predpokladajme, že by sa ukázalo, že Marx mal predsa len pravdu. Ďalej predpokladajme, že neregulovaný kapitalizmus vyprovokuje nespokojnosť v globálnom meradle podobnú tej, ku ktorej došlo v priemyselných štátoch pred sto rokmi. Predpokladajme tiež, že anarchia, ktorú predpovedá Robert D. Kaplan v chudobnejších častiach sveta, sa rozšíri natoľko, že to vyvolá poplach v bohatších častiach sveta. Ani štáty v dnešnej podobe, ani medzinárodné organizácie, nič z toho samo o sebe zrejme nebude schopné taký chaos zvládnuť. Ríše sú však časom preverenou odpoveďou na nerovnosť a na nepokoje, ktoré nerovnosť prináša - a ľudská schopnosť nalievať staré víno do nových fliaš (označených pochopiteľne politicky korektnými nálepkami) by sa nikdy nemala podceňovať.
(Krátené)
Autor je profesor histórie na Yale University. Napísal okrem iného knihu: The United States and the End of the Cold War: Implications
