Reklama
Reklama

Smrť následníka trónu

Autormi niektorých epizód z príbehu sarajevského atentátu mohli byť Franz Kafka alebo ešte skôr Jaroslav Hašek. To, čo sa stalo, sa mohlo naozaj stať iba v rakúsko-uhorskom mocnárstve, pre ktoré si satirik Karl Kraus vymyslel ironický názov Kakánia (podľa nemeckej skraty pre slovo cisársko-kráľovský)
Počet zobrazení: 587

Autormi niektorých epizód z príbehu sarajevského atentátu mohli byť Franz Kafka alebo ešte skôr Jaroslav Hašek. To, čo sa stalo, sa mohlo naozaj stať iba v rakúsko-uhorskom mocnárstve, pre ktoré si satirik Karl Kraus vymyslel ironický názov Kakánia (podľa nemeckej skraty pre slovo cisársko-kráľovský)

Dvadsiaty ôsmy jún je výročným dňom osudovej porážky srbských vojsk na Kosovskom poli Turkami. Po druhej balkánskej vojne v roku 1913 sa Kosovo stalo súčasťou Srbska. 28. júna 1914 sa mali v okolí Sarajeva konať manévre rakúsko-uhorskej armády, na ktorých mal byť prítomný aj následník trónu František Ferdinand.

Neobľúbený následník trónu

Následník trónu František Ferdinand nebol v monarchii populárny a ani sa neusiloval popularitu získať. Naopak, dokázal si predovšetkým znepriateliť tlač. Boli to najmä noviny, ktoré na verejnosti vykresľovali Františka Ferdinanda ako pánovitého lakomca, náboženského fanatika, nevkusného zberateľa pochybných starožitností, chorobného zabijaka zveri. Hoci mnohé z týchto tvrdení mali určitý podklad, celkový obraz nebol pravdivý. Je totiž ťažké rozlíšiť kde sa tento obraz opieral o fakty a kde sa zakladal na klebetách.

Nepochybne bol následník trónu až príliš šetrný. To napríklad zapríčinilo jeden veľkýh "prúšvih" na českej politickej scéne. Český politik Karel Šviha vypracovával pre následníka trónu podrobné informácie o dianí na českej politickej scéne. To by bolo v poriadku, lenže František Ferdinand zariadil, aby tieto elaboráty honorovalo pražské policajné riaditeľstvo ako správy prominentného agenta. Aféra zamestnávala českú verejnú mienku práve v jarných mesiacoch roka 1914. Nešťastného Švihu sa zastal profesor filozofie na pražskej univerzite Tomáš G. Masaryk...

Cisár František Jozef a rakúska šľachta však Františkovi Ferdinandovi nedokázali odpustiť čosi iné. Neoženil sa so "seberovnou" princeznou z nejakého panovníckeho rodu, ale iba s "obyčajnou" šľachtičnou českého pôvodu, Žofiou Chotkovou. Môžeme sa iba dohadovať do akej miery boli niektoré negatívne stránky povahy následníka trónu podmienené nepriateľstvom dvora voči jeho žene. Napríklad na divadelnom predstavení si musel so svojou manželkou sadnúť medzi obyčajných smrteľníkov. Preto aj využíval každú príležitosť, keď mohol dať najavo svoj vzťah k nej. Jednou z takýchto príležitostí boli aj manévre v okolí Sarajeva.

Atentát

Po správe, že následnícky pár sa zúčastní na manévroch v Sarajeve uverejnili noviny amerických Srbov článok, kde sa písalo: "Rakúsky následník trónu sa chystá do Sarajeva...Srbi, vykonajte svätú pomstu! Smrť habsburskej dynastii!" Iné srbské noviny uverejňovali tvrdenia, že nepôjde iba o manévre, ale že rakúsko-uhorská armáda pod vedením Františka Ferdinanda zaútočí na Srbsko. Bol to však výmysel. Vojaci mali iba slepé náboje a manévre sa mali konať vyše 100 km od srbských hraníc.

Dokumenty však dosvedčujú aj niečo iné. Korešpondencia medzi kanceláriou Františka Ferdinanda a kanceláriou bosnianskeho krajinského vojenského veliteľa Potiorka sa zaoberala takými vážnymi problémami, ako bol jedálny lístok na slávnostnej recepcii či program skladieb, ktoré mala hrať vojenská hudba. Ani slovo však neobsahovala o bezpečnostných opatreniach.

Historici, ktorí potom písali o sarajevskom atentáte doslova žasli nad nedostatkom bezpečnostných opatrení. Niektorí v tom hľadali dôkaz o akomsi sprisahaní. Pravda je však jednoduchšia. Bosna a Hercegovina boli pod správou rakúsko-uhorského ministerstva financií. Krajinu v skutočnosti spravovala armáda. Krajinský vojenský veliteľ Potiorek považoval Bosnu a Hercegovinu za "definitívne spacifikovanú" a upozornenia civilných úradov o nebezpečenstve atentátu považoval za zásah civilov do svojej kompetencie...

Samotný atentát už bol veľa ráz opísaný. Pozoruhodné je však na ňom niečo iné. Rozhodli sa ho uskutočniť dvaja študenti a jeden mladý typograf. Traja chlapci z Bosny, rakúsko-uhorskí občania na začiatku roku 1914 živorili v Belehrade. Pomoc našli u organizácie Zjednotenie alebo smrť, ktorá však bola známejšia pod názvom Čierna ruka. Chlapci dostali pištole a granáty. Do Sarajeva ich poslali mesiac pred atentátom. Že sa atentát nakoniec podaril, bolo iba výsledkom niekoľkých neuveriteľných náhod.

Plány Františka Ferdinanda

Už sme spomínali, že rakúska verejná mienka bola voči následníkovi trónu zameraná skôr nepriateľsky. Vládnuce kruhy, vrátane samotného cisára, prijali následníkovu smrť s uľahčením. Zahynul nielen narušiteľ posvätného poriadku, ale aj muž, ktorý chcel zreformovať ríšu. František Ferdinand si predovšetkým neželal vojnu. Dokonca sa vyslovil, že vojna by znamenala koniec troch monarchií, nielen rakúsko-uhorskej, ale aj nemeckej a ruskej. Armáda mala v jeho plánoch zohrávať predovšetkým vnútropolitickú úlohu, mala byť garantom reforiem.

František Ferdinand chcel "Kakániu" premeniť na silnú stredoeurópsku mocnosť. Jednu z hlavných prekážok videl v rakúskouhorskom vyrovnaní z roku 1867. Po svojom nástupe na trón chcel revidovať dualistické usporiadanie monarchie a premeniť ju na funkčnú federáciu. Následníka trónu mimoriadne pobúrili udalosti v Černovej v roku 1907. Vtedy si uvedomil, že pár kilometrov od Viedne existuje utláčaný národ a svojho poradcu Rumuna Vaidu-Voevoda požiadal, či by mu nemohol sprostredkovať stretnutie s nejakým predstaviteľom Slovákov. Nakoniec prijal Milana Hodžu, ktorý naň mimoriadne zapôsobil svojimi schopnosťami. Tu treba pripomenúť, že Milan Hodža bol evanjelik, takže s následníkovou bigotnosťou to nebolo až také "horúce", pretože dal prednosť schopnostiam pred náboženskou príslušnosťou.

Môžeme sa iba dohadovať, čo by sa stalo so Slovenskom, ak by nedošlo k sarajevskému atentátu a František Ferdinand by bol nastúpil na trón. Na pohrebe Františka Ferdinanda sa zúčastnili slovenskí politici. Položili k rakve veľký veniec s bielo-modro-červenou stuhou a nápisom: "Veľkej nádeji, očakávanej silnej záštite: hlboko skormútení Slováci".

Smrť nenávideného následníka mala poslúžiť ako zámienka k vyrovnaniu účtov so Srbskom. Pretože Srbsko bolo oslabené balkánskymi vojnami, rakúsko-uhorské velenie očakávalo takpovediac "prechádzku". Lenže nakoniec vypukla prvá svetová vojna, ktorá znamenala nielen zánik habsburskej monarchie, ale aj dovtedajšej podoby celého sveta. Niektoré dôsledky vojny doznievajú aj na konci nášho storočia.

Zatiaľ nehodnotené
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama