Defilé postáv z televíznej obrazovky
Na konci divadelnej sezóny 1998/1999 a na konci 36. sezóny Radošinského naivného divadla, uviedli Radošinci už svoju 34 premiéru. A opäť to bola hra z autorskej dielne Stanislava Štepku - Včela v zime. Najplodnejší slovenský autor, ktorého hry sú bytostne späté s jeho Radošinou, sa tentokrát - ako sám priznáva - inšpiroval rozprávaním sprvu náhodného, neskôr už bližšie známeho spolustolovníka pri pive.
Včela v zime je pokusom o pretlmočenie pocitu človeka, od ktorého po mnohých rokoch spoločného života odišla manželka hľadať partnera niekde inde a ktorý začína žiť so svojimi, dovtedy obdivovanými postavami z televíznej obrazovky. Žiť znamená vnímať a prežiť ich zhmotnenú predstavu priamo doma, vo svojom skromnom, práve vymaľovanom príbytku. Viac či menej známe postavy z rôznych televíznych programov i reklám sa stávajú jeho partnermi, usmievavé tváre naživo sú vlastne smutnými, nasvietená a našminkovaná duchaplnosť sa mení na trápnosť. Obyčajný, v potrebách a skúsenostiach malý človek sa však v tom svete veľkých nestráca, práve naopak, jeho úprimnosť i naivita v konfrontácii s televíznymi hviezdami spod štúdiových reflektorov sa pod tými javiskovými ešte viac znásobuje. Nevyvoláva len úsmev či súcit, ale priam stotožnenie sa s týmto prostým človekom, ktorému na javisku vdýchol život Stanislav Štepka.
Obraz zo života
Aj ohraničený priestor asociuje kuchyňu v televíznom štúdiu. Kredenc, stôl, stolička, chladnička, skrinka s telefónom. Najviac upúta na stojato opretá váľanda. Funkčný i vtipný (milovanie s dievčinou získanou cez telefón) scénografický prvok, ktorý sme videli už v 1981 v Trnave (Commune de Paris, scéna Ján Zavarský), kde P. Čanecký bol autorom kostýmov. Režisér Milan Lasica sa v programovom bulletine vyznáva, že "...autentický typ, ktorý Štepka stvoril a s ktorým sa tak dokonale identifikuje, nás pevnou rukou vedie svojím súkromným svetom". Zdá sa však, akoby sa režisér dal viesť všetkými hercami, dokonca aj textom. Niektoré škrty (predstavovanie sa kandidáta na prezidenta), inde zas zhutnenie (najmä v monológu Sone Norisovej) by predlohe neublížili. Text miestami až zrkadlovo kopíruje súčasnosť, v jeho ešte neobrúsenej javiskovej podobe prebleskuje napriek citlivému i hrubozrnnejšiemu humoru satira s optikou publicistiky.
Včela v zime - to je Štepkov hrdina pred svojou obrazovkou. Všetko, čo sa mu prisnije, čo prežije vo svojej obrazotvornosti pripomína usilovnú včielku pred letom. Aj pre hrdinu tejto hry nastane jar, keď sa mu vracia žena naspäť domov. A kolobeh prírody a života je uzavretý. Oblúk tejto inscenácie ešte nie. Reprízovosťou iste nájde groteskno smutnoclivé Štepkovské polohy.
Autorka je teatrologička a divadelná kritička
Stanislav Štepka: Včela v zime, Hudba: Ján Melkovič, Scéna a kostýmy: Peter Čanecký, Réžia: Milan Lasica Premiéra 25. júna 1999 o sedemnástej hodine v rámci deviateho juniálesu RND
