Malá domov
Na začiatku bolo nie jedno slovo, ba ani niekoľko viet, na začiatku boli údery - a treba hneď dodať, že nie gentlemanské, ale rovno pod pás. Cieľ bol pomenovaný elegantne: vrátiť Strane demokratickej ľavice česť.
No čítať sa to dalo inak: zhodiť z postu predsedu SDĽ, následne z postu predsedu NR SR Jozefa Migaša a nastoliť staronové videnie. Nie je to preklep - naozaj nemám na mysli vedenie, ale videnie sveta. Vodkyňou tohto útoku sa (paradoxne) stala žena. Brigita Schmögnerová je totiž nebojácna a priamočiara, ku cti jej slúži, že nevynášala informácie pod hlavičkou "dobre informovaného zdroja z vedenia strany". Naopak, do útoku zatrúbila cez najsledovanejšiu televíziu a, nič nenechávajúc na náhodu, podporila tento hlas delostreleckou paľbou v tlačených médiách. Keďže strieľala po novinármi azda najnenávidenejšom človeku establishmentu - Migašovi - dostávalo sa jej v médiách podporyu. Účinok bol primeraný - počula som dokonca z úst človeka, ktorý Migaša roky dobre pozná, ako sám zapochyboval, či naozaj nie je prostredníctvom vyhoreného jadrového paliva a deblokačného úsilie prinajmenšom agentom Moskvy.
Schudobneli sme duchom Slabosť skupiny politikov SDĽ, ktorí hovorili o zmene, a pritom sa nepokúšali o nič iné, iba o vlastný comeback, využijúc mimoriadne inteligentného a čestného Milana Ftáčnika, spočíva v akomsi odovzdanom, osudovom prijímaní reformy v reštriktívnom balení. Predstava, že ekonómia je veda a v tej je "vedecky" predložený recept, nevyžaduje štúdium, len vieru. Na smolu tých, čo neuverili, niet časopisov, niet kníh, niet debát v médiách, ktoré by aspoň narušili tento blud, vniesli lúčik svetla do temnej osudovosti.
Najhrozivejšie pre postkomunistické krajiny nie je to, že sme schudobneli materiálne, ale že sme schudobneli duchom. Stalo sa pravidlom, že sa o veciach nepremýšľa, nepochybuje, iba biľaguje každé vybočenie z jedinej možnej cesty (a spomeňme si, že obeťou novinárskych elévov neraz bola i vzdelaná B. Schmögnerová). Pravidlom sa stalo fandiť tým akože správnym názorom a vysmievať sa z tých akože nesprávnych. Preto málokoho prekvapí, že v debatách politikov už nezaznievajú argumenty, ale na jednu vyslovenú tézu príde odpoveď, že to je nezmysel, hlúposť, táranie z úst tých, čo sa vyhlasujú za výkvet politického Olympu. Neobišlo to ani SDĽ.
Pozorovateľ predzjazdovej atmosféry musel zaznamenať, že nielen členovia SDĽ, ale predovšetkým jej sympatizanti si želali zmenu. No neviem, koho by bola uspokojila a presvedčila zmena, ktorú narafičila skupina z firmy Puli Weiss, keď sa odrazu - podľa denníka Sme - mal o funkciu lídra strany uchádzať akýsi Kmeť z Bratislavy. Keďže denník neuviedol ani jeho krstné meno, pravdepodobne bol neznámy aj pre autora rozhovoru, preto ťažko predpokladať, že ho poznala čo len tretina delegátov 6. zjazdu, ktorí mali hlasovať o predsedovi strany.
Jozef Migaš na odstrel Po prvej časti zjazdu sa väčšine politikov, ktorí za zmenu boli ochotní považovať iba odstrel J. Migaša, zdá byť všetko jasné: strana zavelila vľavo bok. Štipľavé výroky, že touto voľbou sa posilnila "ľavicovosť" SDĽ, sú vlastne blahoželaním delegátom zjazdu a nezaslúženou urážkou protikandidáta M. Ftáčnika. Išlo predsa o zjazd ľavicovej strany a o výber ľavicového predsedu. Tak akým by mal byť, ak nie ľavicovým? Podľa týchto hodnotení sa teda delegáti rozhodli veľmi správne a Migaš je správnym mužom na správnom mieste. Rovnako paradoxné sa zdajú byť komentáre, že pre vládnu koalíciu nastáva zlý čas, lebo ľavičiari pritvrdia a taktovka DS už nebude môcť tak ľahko zvládať tento rozladený orchester.
Pre väčšinu novinárov je situácia tiež prehľadná: tí, čo vyhrali, sú migašovci a teda hlupáci (boľševici, nomenklatúrnici atď.) a čo už len od tých možno čakať. Na margo priorít SDĽ, kde je na prvom mieste vzdelanie, zamestnanosť, rozvoj bývania, potravinová bezpečnosť, podpora miest a obcí, poznamenal rýchlopalný pisateľ, že Migašovo krídlo opäť nedokázalo zmysluplne formulovať svoje požiadavky, ale že to ani nik neočakával... Na začiatku boli teda nie slová, či iba niekoľko viet, ale boj a vyhrážky. Po prvom rokovaní nového republikového výboru sa však zdá, že hlavy ochladli a zmierlivá požiadavka ministerky financií, aby jej vyjadrili podporu pri práci (teda nie, aby jej vyslovil dôveru či nedôveru) sa už len vzdialene podobá tvrdým vyhrážkam, že ak bude víťazom Migaš, potom pohrozí abdikáciou. Nie gólmi do vlastnej brány, no "malou domov" ministerka vyslala signál, že chce spolupracovať a nemá záujem o ďalší rozklad SDĽ.
Zmena nie pre zmenu No aj keby preferencie SDĽ klesli pod zvoliteľnú úroveň, ba aj keby sa táto strana rozvalila, vonkoncom to neznamená koniec ľavice na Slovensku, iba koniec niektorých politických kariér. Budem kacír a poviem, že by to možno vyzrievaniu ľavice pomohlo. Kto si pozornejšie všimol zloženie RV (v ktorom je okrem sympatického "korunného princa" SDĽ Braňa Ondruša i rovnako mladý, vzdelaný socialista Eduard Chmelár, či nemenej inteligentný a navyše skúsený Milan Ftáčnik), kto počul, že úlohu tajomníka pre medzinárodného vzťahy preberá čerstvý absolvent Inštitútu politických vied v Paríži Ivo Štefunko, kto sleduje diskusiu mladých ľavičiarov na internete či v SLOVE, nemôže mať o budúcnosť ľavice obavy.
Klišé, že je ľavica rozbitá, a preto ju treba zhora zlepovať spájaním sa kariéristických mužov zo strán, ktoré vlastne nik nepotrebuje, je naozaj iba oslím mostíkom. Práve ľavica nikde na svete nevzniká preto, že si niekoľko politikov chce zabezpečiť trafiku, ale preto, že ju ľudia, na ktorých chrbtoch sa robia všetky tie dejinné experimenty, potrebujú. Nebude to inak ani u nás. Ak sa voliči od SDĽ odvrátia, nebude to preto, že na jej čele je Migaš, no preto, lebo nenašli dôvod stotožniť sa s ňou, prípadne, že sa im sprotivilo to temné, nepriateľské a zákerné osočovanie. Ako by mohli dôverovať strane, v ktorej si navzájom nedôverujú a navzájom sa nenávidia jej predstavitelia?
Autorka (1951) je šéfredaktorka Rádia Devín Sro
