Druhý polčas
Pred týždňom sme si mohli spokojne vydýchnuť. Predčasné voľby sa predsa len konať nebudú. Až také fiasko referenda nik nečakal. S trochou zlomyseľnosti by sa dalo povedať, že opozícia dostala riadnu príučku a jeho hlavný iniciátor z penziónu Elektra odišiel opäť na istý čas "k medveďom". Koaliční politici sršali nadšením: "Slovenský volič sa správa zodpovedne!" Občania si naozaj uvedomili, že vláda má mandát na celé volebné obdobie a takáto forma jej "výmeny" by nebola práve najvhodnejšia.
Ten výdych bol však unáhlený. Negatívny postoj voči predčasným voľbám sa nedá automaticky spájať so spokojnosťou so súčasnou vládou. Naopak sú to dve úplne rozličné veci, ktoré si nemôžeme zamieňať. Iba 34 percent obyvateľov vyslovuje spokojnosť so spôsobom správy vecí verejných na Slovensku. Rezultát je teda jasný. Bohužiaľ, zatiaľ to "nedošlo" politikom z vládnej koalície. Volič by si hádam zmenu aj želal, len si nemá z koho vybrať. Nesystémová opozícia nepredstavuje alternatívu, a tak občan zatína zuby a odhodlane čaká ďalej. Na rozdiel od večne usmiatych politikov sa oprávnene pýta: "Kde je tá zmena? Kde sú sľubované reformy?" Vyznieva to až komicky, keď o nich s vážnou tvárou rozpráva premiér. Vtedy sa sám seba pýtam: "Kde a aké?" Reforma verejnej správy sa stále odďaľuje, novelizácia ústavy takisto a o reforme dôchodkového zabezpečenia, ktorú má napríklad susedné Maďarsko už dávno za sebou, sa debata ešte ani nezačala.
Jediné, čomu sa v našich podmienkach darí výnimočne dobre, je neustále vznikanie politických mačkopsov - neštandardných politických subjektov. Ak sa niekto po posledných voľbách domnieval, že konečne aj u nás prevládne trend integrácie politických síl podľa ich ideologickej príbuznosti, zmýlil sa. Slovensko sa aj v tomto ohľade vymyká zo stredoeurópskeho rámca. Ambiciózni politici sa nepokúšajú svoje predstavy realizovať v rámci "starých" strán, ale po prehratom boji zutekajú, aby si vytvorili stranu vlastnú, kde budú len sami sebe pánmi. Vykryštalizovaný politický systém tak zostáva iba nenaplneným snom idealistov. A pritom sa to javí ako niečo samozrejmé, tak ako v prírode sa prirodzeným vývojom vyselektoval istý počet živočíšnych a rastlinných druhov. A nie je ich ani viac, ani menej, aj v európskych krajinách figurujú zväčša len tri, štyri relevantné politické subjekty.
Na štandardizáciu politickej scény si teda budeme musieť ešte nejaký ten rok počkať. Nemôžeme už ale čakať na to, kedy sa niektorí politici konečne pozrú pravde priamo do očí. Nemôžu sa jednoducho tváriť ako tá dievčina z rozprávky, že ide peši aj na oslíkovi, oblečená i nahá. Ak sa už raz rozhodli založiť si vlastnú politickú stranu, musia za to niesť zodpovednosť a so svojimi partnermi viesť korektný dialóg. O nič iné ani nešlo tým, ktorí si v nedeľu povedali BASTA! Dosť bolo hrania sa na virtuálnu realitu, veci treba usporiadať na ich reálnom základe. Možno si to tí prví ešte neuvedomili, no tí druhí im vlastne pomohli a ocenia to až o dva roky.
