Aj nepoučiteľnosť je dar
Sebareflexia znamená zhodnotenie minulého, prehodnotenie súčasného a korekciu budúceho. Tak ako sa nedá slúžiť naraz dvom pánom a obom sľúbiť vernosť, nemožno ani vyznávať dva protichodné hodnotové rebríčky a súčasne prisahať, že nejde o vypočítavosť, pokrytectvo, či schizofréniu. Dvojnásobný obrat - najprv o 90, potom o 180 stupňov - počas jedného ľudského života môže byť síce v ojedinelých prípadoch stráviteľný, ba efektný, nie však bez podozrenia, že dotyčnému ide len o schody k nikdy nekončiacej kariére. Tobôž, ak tento akt prerodu viditeľne postráda verejnú sebavýpoveď, zbavenú príkras módnej politickej dvojzmyselnosti.
Evokovať narážkami mená netreba - činy zvyknú hovoriť samé za seba. Zostávať tvrdošijne v strane, ktorá chce a z titulu svojho názvu by aj mala mať čosi spoločné so sociálnym cítením, solidaritou, pritom však rétorikou, argumentačným štýlom a najmä praktickým výkonom politiky vystupovať ako zanietený plagiát neoliberálnej pravice, iba mätie pojmy. Ak momentálne v myšlienkovom dueli žne ľavicovosť na poli trpkých prehier, tak určite nie pre visačku akejsi morálnej nelegitímnosti, či dobového prežitku, ktorú jej pravicovo neomylní politológovia ustavične podsúvajú. Na vine je čosi triviálnejšie - tí, čo sa kedysi rozhodli presadzovať víziu celospoločenského zmieru, dnes duševne kolaborujú s globalizačnou doktrínou, ktorá má na akýkoľvek prejav nerovnosti poruke imponujúce vedecké zdôvodnenie. Bohatí a mocní tohto sveta už dávno pochopili, že aj moderne vyzbrojená armáda je v porovnaní s luxusne platenými ideologickými žoldniermi iba zbytočným anachronizmom.
Niektorí už majú jasno. Sociálny štát - áno, ale až po reforme. Inými slovami - keď masa vykrváca. Veď načo si lámať hlavu nad zdĺhavým, rôznymi úskaliami popretkávaným transformačným procesom, keď okamžité, radikálne a teda "odborne čistejšie" riešenie je nielenže pohodlnejšie, no najnovšie sa zaň udeľujú prestížne medzinárodné ocenenia. Kto sa zžiera naivnými pochybnosťami, či je pozícia ministra vo vláde pseudokapitalistického štátu vôbec zlúčiteľná s tézami politickej ľavice, toho presvedčí výpočet najbizarnejších účelových konfigurácií vo "vyspelých demokraciách" západného typu. Otázka stojí inak: či človek skrz-naskrz zviazaný záujmami globálnych nadnárodnych inštitúcií môže ešte nestratiť zmysel pre vnímanie domácich potrieb. Hra na jednotných, zomknutých, nerozborných, znovuožívajúca paranoja z návratu Vladimíra Mečiara, panický strach z rekonštrukcie vlády na postoch ministrov, ktorí evidentne zlyhali, to všetko dotvára scenár budúcej a - čo je najhoršie - nielen koaličnej skazy.
Pochybnosti nezažehnalo ani referendum, ktorému predchádzala prevažne pozitívna hodnotiaca správa Európskej komisie o pokroku, ktorý malo Slovensko na svojej strastiplnej púti k fungujúcej trhovej ekonomike dosiahnuť. Jeho päťapolmiliónové obyvateľstvo má na pokrok vlastnej životnej úrovne už značne diferencovanejší názor. A naša zahraničím polichotená pravoľavá vláda by ho veru nemala brať na ľahkú váhu. Epocha, keď sme figurovali ako nedobrovoľní diváci zvonka požehnanej bábkovej moci, totiž nezapadla prachom natoľko, aby sme sa z nej nemohli znovu poučiť. Samozrejme, pokiaľ o to sami stojíme. Pretože aj nepoučiteľnosť je dar.
