Reklama
Reklama

Bez železnej päste Suharta

Už keď sa objavili prvé informácie po sčítaní troch percent hlasov v indonézskych parlamentných voľbách, bolo rozhodnuté. Návrat Suharta, resp. jeho strany Golkar na politické výslnie nemá šancu na úspech - spolupracujúca opozícia potvrdila dobré predvolebné preferencie. Hoci sa voľby konali už 7. júna a čakalo sa, že v priebehu 48 hodín bude sčítaná polovica všetkých hlasov, trvalo dva týždne, kým ohlásili výsledky 50% hlasov.
Počet zobrazení: 1080

Už keď sa objavili prvé informácie po sčítaní troch percent hlasov v indonézskych parlamentných voľbách, bolo rozhodnuté. Návrat Suharta, resp. jeho strany Golkar na politické výslnie nemá šancu na úspech - spolupracujúca opozícia potvrdila dobré predvolebné preferencie. Hoci sa voľby konali už 7. júna a čakalo sa, že v priebehu 48 hodín bude sčítaná polovica všetkých hlasov, trvalo dva týždne, kým ohlásili výsledky 50% hlasov. Práve toto neočakávané zdržanie bolo príčinou nervozity zo strany miestneho obyvateľstva i medzinárodných pozorovateľov. Darmo, keď odchádza desaťročia železnou päsťou vládnuci kolos, ťažko veriť, že sa nepokúsi podvodmi či silou zvrátiť svoju porážku.

Armáda, napriek tomu, že korupcia rozleptávajúca krajinu zasiahla aj jej rady, je ešte stále stabilizujúcim faktorom, ktorý môže aj po páde "železného Suharta" v rozporoch sa zmietajúcu štvrtú najľudnatejšiu krajinu na svete udržať pohromade. Pre opozíciu (a najmä študentov) sú síce vojaci často nepríjemným všadeprítomným faktorom, ktorý po desaťročia kolaboroval s diktátorom a má na rukách krv, no pozícia armády je historicky taká silná, že neexistuje žiadny spôsob ako obmedziť jej vplyv do medzí klasickej demokracie.

Veľkým víťazstvom jej kritikov bolo už to, že parlament v januári schválil zákon, ktorý obmedzil počet parlamentných kresiel automaticky prideľovaných zástupcom ozbrojených síl v tomto 500-člennom orgáne zo 75 na 38. Už v novembri 1000-členné Ľudové poradné zhromaždenie (MPR), skladajúce sa na polovicu z poslancov parlamentu a z ľudí vybraných prezidentom, hlasovalo o príslušnom dekréte, no návrh nebol prijatý. Zástupcovia moslimskej Strany pre jednotu a rozvoj (PPP) totiž podporili požiadavky protestujúcich študentov, aby bola politická úloha armády zrušená okamžite a úplne a nesúhlasili ani s redukciou poslaneckých miest pre vojakov zo 75 na 55. Naostatok aj PPP v januári prijala kompromis s 38 miestami. V tejto súvislosti si treba uvedomiť, že v čase novembrového hlasovania prebiehali v Jakarte študentské nepokoje, počas ktorých ozbrojené sily zastrelili desať osôb. Predstaviteľ Strany národného mandátu (PAN) Amien Rais vtedy dokonca vyzval hlavného veliteľa ozbrojených síl generála Wiranta, aby odstúpil a prevzal tak na seba zodpovednosť za tragédiu, no postom dlhodobého Suhartovho spojenca to neotriaslo, ani keď sa ku kritike pridali aj ostatné opozičné strany.

Kroky k demokracii

Už po vlaňajšom májovom odstúpení Suharta sa začali uskutočňovať niektoré kroky vedúce k celkovej demokratizácii desaťročia trvajúcej indonézskej diktatúry, no závažné legislatívne opatrenia sa začali v podstate prijímať až na jeseň. V novembri boli schválené dekréty o. i. určujúce termín volieb, poskytujúce väčšie právomoci provinciám, zaoberajúce sa bojom s korupciou a hospodárskou nerovnosťou a stanovujúce, že prezidentskú funkciu možno zastávať len dve funkčné obdobia. V januári potom parlament schválil zrušenie nariadenia povoľujúceho existenciu len troch politických strán v krajine. Boli nimi vládnuci Suhartom podporovaný Golkar, už spomínaná moslimská PPP a Demokratická strana Indonézie (PDI), v ktorej sa politicky vyprofilovala dcéra prvého indonézskeho prezidenta Sukarna, dnes 51-ročná Megawati Sukarnoputriová. Odštiepenecká frakcia tejto strany, za podpory 120 000 stúpencov opozičnej političky prítomných na jakartskom štadióne, založila v polovici februára novú Demokratickú stranu Indonézie - Boj (PDI-P), ktorá sa pravdepodobne stane víťazným subjektom parlamentných volieb a sformuje zrejme reformistickú koaličnú vládu.

Jej predsedníčka je zároveň najhorúcejšou kandidátkou na post prezidenta v pripravovaných augustových voľbách. Súperom v nich pre ňu bude terajší prezident Jusúf Habíbí, ktorého si ako následníka vybral Suharto. Habíbí síce chcel, aby sa prezidentské voľby uskutočnili až v decembri, no dlhoročnému ministrovi vedeckého výskumu a techniky sa tento odklad nepodarilo presadiť. Habíbí, ktorý niekoľkokrát vyhlásil, že Suharta berie ako vlastného otca či staršieho brata, je momentálne v takej pozícii, že v prezidentských voľbách by ťažko obstál. Nedôveryhodným pre verejnosť je aj parlament, ktorý bol zvolený v máji 1997 na päť rokov a ešte vlani v marci (dva mesiace pred jeho zosadením) potvrdil 77-ročného Suharta vo funkcii na ďalších 5 rokov. Parlament i MPR ako najvyšší orgán štátnej moci tvoria ešte stále z veľkej časti ľudia, ktorých priamo i nepriamo vybral Suharto. Napriek tomu pre poslancov nebol problém (a tento jav sme zažili aj my po novembri 1989) hlasovať za prijatie takých dekrétov, pre ktoré by sa predtým neodvážili zdvihnúť ruku.

Ako z priepasti?

Podľa amerického profesora Jamesa Clada bude mať zrejme dianie v Indonézii v najbližších mesiacoch celosvetové dôsledky. Juhovýchodná Ázia bola od roku 1986 do roku 1996 najrýchlejšie sa rozvíjajúcou oblasťou východného sveta, čo súviselo aj so stabilitou Indonézie ako piliera tejto oblasti. Dnes je jedna z najvyspelejších ekonomík tohto regiónu na kolenách. Medzinárodný menový fond, ktorý má pomôcť Jakarte prekonať najhoršiu hospodársku krízu za posledných 30 rokov, v novembri otvorene varoval, že stála politická nestabilita a občianske nepokoje značne znižujú šance na hospodárske ozdravenie. Po parlamentných a prezidentských voľbách by sa mala situácia v krajine konečne stabilizovať, no naštartovanie ekonomiky bude ťažkým orieškom. Počet obyvateľov Indonézie, ktorí žijú pod hranicou chudoby (kritériom je denný príjem menší ako 1 dolár), by sa tohto roku mal zvýšiť až na 130 miliónov a vláda sa zrejme ťažko vysporiada s ďalším rastom inflácie a nezamestnanosti. Hrozba nových sociálnych búrok by mohla reštrukturalizáciu a rekonvalescenciu hospodárstva ohroziť a armáda by mohla paradoxne zasahovať proti demonštráciám za návrat suhartovskej železnej päste... V kríze si človek nenavyberá.

Autor je šéfredaktorom časopisu EXPO journal

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama