Reklama
Reklama

Provokatívna otázka pre školstvo

Už krátko pred prevratom v novembri 1989 sa hovorilo, že v percentuálnom podiele, aký u nás z jedného populačného ročníka zaoberajú vysokoškolskí študenti, zaostávame za západnou Európou. A spomínala sa nevyhnutnosť rozširovať počty vysokoškolákov. Od roku 1989 sme svedkami rastu množstva miest na Slovensku, ktoré sú sídlami univerzity a inej vysokej školy, alebo sa v nich nachádzajú aspoň jedna, dve fakulty.
Počet zobrazení: 803

Už krátko pred prevratom v novembri 1989 sa hovorilo, že v percentuálnom podiele, aký u nás z jedného populačného ročníka zaoberajú vysokoškolskí študenti, zaostávame za západnou Európou. A spomínala sa nevyhnutnosť rozširovať počty vysokoškolákov. Od roku 1989 sme svedkami rastu množstva miest na Slovensku, ktoré sú sídlami univerzity a inej vysokej školy, alebo sa v nich nachádzajú aspoň jedna, dve fakulty. Predovšetkým za predchádzajúcej vlády sa to vydávalo za riešenie načrtnutého problému.

Zároveň sme v tom mali vidieť znak toho, ako sa štát stará o regionálny rozvoj a šírenie vzdelania. No takáto dekoncentrácia inštitúcií poskytujúcich vysokoškolské vzdelanie má svoje veľmi nebezpečné úskalia. Predovšetkým je to finančne náročnejšie ako posilňovanie existujúcich univerzít. Na novozaložených provinčných univerzitách chýba tradícia, ktorá napríklad v Bratislave a Košiciach je. Nie je ani jasné, ako sa v spoločnosti bude akceptovať diplom napríklad z takej Trenčianskej univerzity, nevraviac o problémoch s akreditáciou a udeľovaním magisterských hodností, ktoré mali a majú niektoré novozaložené fakulty.

Dôsledky atomizácie

Atomizovaním vysokého školstva sa stráca synergický efekt spolupôsobenia veľkého množstva vedeckých kapacít, študentov, vedecko-výskumných zariadení a pod. na jednom mieste. Obmedzuje sa aj možnosť viacodborového štúdia. Chýbajú materiálne a personálne prostriedky na riadne vzdelávanie. V krajnom prípade, ak si predstavíme nejakú špecializovanú fakultu v menšom mestečku, zistíme, že tu je tristo študentov, takže ani nemôžeme hovoriť o študentskom živote. Ak sa aj nájdu ubytovacie kapacity (zvyčajne po zrušenej strednej škole), nie sú tu výskumné strediská, športoviská, kluby, miesta, kde by sa mohla vykonávať prax, knižnice a podobne. Pedagógovia dochádzajú z väčšieho mesta a majú ešte jeden či dva ďalšie úväzky. Nie je ani zaručené, že väčšina študentov bude pochádzať z miestneho regiónu, čo by vraj pomohlo riešiť ubytovacie problémy. Ak ide o špecializovaný odbor, študenti sa beztak pozbierajú z celého Slovenska, (prípad už staršej dopravnej Žilinskej univerzity, či Lekárskej fakulty v Martine), a miestni záujemcovia o štúdium si v dnešnej dobe podávajú prihlášku na aspoň tri fakulty a preferujú Bratislavu.

Pri malom množstve pedagógov takejto provinčnej univerzity sa nedá garantovať, že v každej generácii sa objaví zopár výrazných osobnosti, skutočných ťahúňov, ktorí budú udržiavať odbornú úroveň školy. Nevraviac o tom, že niektoré študijné odbory boli umiestnené vyslovene nevhodne. Umiestniť napríklad štúdium medzinárodného práva a medzinárodných vzťahov do Banskej Bystrice, fakticky provinčného mesta, nebol najšťastnejší nápad. Najmä ak si uvedomíme, že v Bratislave na Právnickej fakulte UK už vtedy existoval Ústav medzinárodných vzťahov, ktorého personálne a materiálne posilnenie, prípadne reforma mohli byť perspektívnejšie.

Pomohlo sa regiónom?

To, že sa Slovensko nesústredilo na dobudovanie cca piatich univerzitných stredísk, ale dovolilo rozomlieť tento potenciál do desiatich, pätnástich miest, vystavilo tieto malé univerzity a izolované fakulty riziku, že pri najbližších reformách sa ich osud zavŕši. Môžu byť zrušené, presťahované alebo zlúčené. Čím sa nenávratne stratí ich kontinuita a tradícia.

Problémom vyššieho vzdelávania na Slovensku v minulosti nebolo to, že by u nás neexistovali univerzity a im podobné vzdelávacie zariadenia. Najväčšou smolou Slovenska bolo, že tu dlho nevzniklo skutočné veľké univerzitné centrum s neprerušenou pôsobnosťou. Vždy ako keby sa zapaľovali v jednotlivých mestách malé lampičky, ktoré zhasli skôr, ako sa stihli skutočne rozhorieť a nové svetielko sa po čase zapálilo kdesi úplne inde, bez nadväznosti na predchádzajúce.

Bola tu Academia Istropolitana v Bratislave, Trnavská a Košická univerzita, významné evanjelické školy v Prešove a Bratislave, Banská akadémia v Štiavnici, Právnická akadémia v Bratislave, Alžbetínska univerzita, kňazské semináre, učiteľské ústavy a rôzne latinské, ekonomické a banské kolégiá a školy, ktorým by sme z dnešného pohľadu priznali aspoň "bakalársky" charakter.

Treba zároveň povedať, že prílišný rozptyl vzdelávacích zariadení aj v rámci jedného regiónu tento región nijako neposilňuje. Jeho úroveň sa nezdvihne tým, že v každom okresnom meste bude malá fakulta - hoci formálne zjednotené pod hlavičkou spoločnej univerzity. Na mape a v hláseniach o budovaní socializmu či mladej slovenskej demokracie sa to môže pekne vynímať, ale jedna kompletná univerzita s knižnicami, laboratóriami, vedeckými kapacitami a angažovanými študentmi na jednom mieste pre rozvoj regiónu urobí viac.

Na Slovensku je to tak

Príčiny tohto stavu sú viaceré. Predovšetkým ide o neschopnosť myslieť viac ako niekoľko rokov dopredu a povzniesť sa nad svoje záujmy. Rozhodnutie založiť univerzitu a vybrať pre ňu miesto, by sa malo javiť múdrym rozhodnutím aj o niekoľko storočí. Zvyšovanie počtu univerzít alebo fakúlt prináša isté výhody niektorým akademickým pracovníkom. Ak sa nedostali na čelo katedry v Bratislave alebo Košiciach, možno sa im to podarí v Ružomberku alebo Nitre. Nemožno sa niekedy zbaviť pocitu, že niektoré rozhodnutia o založení nových škôl boli účelové - mala sa vytvoriť základňa na pôsobenie časti vedeckých a akademických kruhov, ktoré spolupracovali s momentálnou vládnucou mocou. Za úsilím rozptýliť vysoké školstvo po celom Slovensku cítime aj obavu z prílišného nahromadenia študentov v dvoch, troch strediskách a prípadného vplyvu študentského hnutia na politiku.

Nemali by sme zabúdať ani na fenomén regionálnej spolupatričnosti a lobizmu, ktoré hrajú na Slovensku významnú úlohu. A na vzájomnú žiarlivosť a rivalitu medzi oblasťami a mestami. ("Ak teda susedia majú univerzitu, musíme ju mat aj my. A nepôjde všetko len tým cudzím, ale aj nám!") Keď sa nejaký slovenský politik či úradník dostane k moci, považuje si za povinnosť "urobiť niečo" pre svoj kraj a mesto - aj na úkor zvyšku krajiny. Objektívne treba priznať, že v súčasnej hospodárskej mizérii sa škola umiestni tam, kde sa uvoľní vhodná budova. Zriedka sa však kladie otázka, či takýto mechanizmus vlastne nelimituje možnosti školy dosahovať práve tie ciele na poli vzdelávania a vedy, na ktoré bola (aspoň oficiálne) založená.

Autor je publicista

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama