Na Západe nič nového

Skutočnosť, že po prvý raz v dejinách Európskeho parlamentu budú najsilnejší poslanecký klub tvoriť konzervatívci, sa v masmédiách široko rozoberá a zveličuje. Z praktického hľadiska to neznamená takmer nič. Socialisti a konzervatívci ako dva tradične najsilnejšie kluby totiž na európskej úrovni dlhodobo úzko spolupracujú. Nijaká eurorevolúcia sa teda neudiala.
Počet zobrazení: 1097

Skutočnosť, že po prvý raz v dejinách Európskeho parlamentu budú najsilnejší poslanecký klub tvoriť konzervatívci, sa v masmédiách široko rozoberá a zveličuje. Z praktického hľadiska to neznamená takmer nič. Socialisti a konzervatívci ako dva tradične najsilnejšie kluby totiž na európskej úrovni dlhodobo úzko spolupracujú. Nijaká eurorevolúcia sa teda neudiala.

Aj tak však najpopulárnejší reklamný bonmot sociálnych demokratov (ľavica vládne takmer vo všetkých členských štátoch Európskej únie) spľasol po tohtoročných eurovoľbách ako bublina. Okrem nespočetných deklarácií o ochote riešiť najpálčivejšie sociálne otázky totiž Európska únia nijako nepocítila, že jej vládnu socialisti. Aj na základe tejto trpkej skutočnosti sa rozhodovali voliči. Ľavicový elektorát totiž na pozadí pretrvávajúcich problémov vo vnútri EÚ nebol dostatočne motivovaný. To je takisto jedna z príčin rekordne nízkej účasti na voľbách, ktorá sa najdramatickejšie prejavila vo Veľkej Británii, kde k urnám neprišla ani štvrtina oprávnených voličov.

Nezáujem o EÚ

Tieto čísla svedčia aj o niečom inom. Európska myšlienka zatiaľ žije skôr v srdciach diplomatov, politikov, filozofov alebo novinárov ako v mysliach jednoduchých ľudí. Heslo britského premiéra Tonyho Blaira Smerom k ľudovej Európe sa očividne míňa účinkom, pretože občania EÚ si dosiaľ ani zďaleka neosvojili európsky projekt. Záležitosti EÚ ich zaujímajú iba okrajovo. Svojím hlasovaním či skôr nehlasovaním vyjadrili zreteľný postoj k únii. Za zlyhanie úsilia eurooptimistov treba považovať aj skutočnosť, že celá volebná kampaň sa prekvapujúco neviedla o európskych témach, ale o vnútroštátnych. Z tohto hľadiska vystavili voliči svojim vládam účet za spravovanie moci. Takéto poňatie volieb do Európskeho parlamentu je však vo svojej podstate zvrátené. Ak obyvatelia Európskej únie nepochopia zmysel a fungovanie euroinštitúcií, celý veľkolepý projekt môže stroskotať.

Nedostatočné kompetencie

Príčiny tohto stavu sú zjavné. Na prvom mieste treba spomenúť nedostatočné kompetencie Európskeho parlamentu, ktorý by sa vlastne parlamentom ani nemal nazývať. A hoci na základe Amsterdamskej zmluvy sa aj jeho právomoci rozšíria, stále ešte nemožno hovoriť o klasickom zákonodarnom zbore. Keď však ľudia cítia, že Európsky parlament nemôže ich život nijakým zásadným spôsobom ovplyvniť, prirodzene strácajú chuť angažovať sa pri výbere svojich zástupcov v tomto orgáne. Európska únia teda potrebuje oživenie svojich ideálov v podobe väčšej zainteresovanosti širokých más na úspechu integrácie. To sa však nedá dosiahnuť deklaráciami, ale konkrétnou prácou v prospech jednoduchých ľudí. V neposlednom rade si to vyžaduje šikovných lídrov - vizionárov schopných dať európskej myšlienke aktuálny a praktický náboj. Kým sa však budú za vrcholných predstaviteľov Európskej únie dosadzovať vyslúžilí politici, EÚ nikdy neprekročí svoj tieň byrokratického kolosu udržiavaného skôr kvôli obehu enormného množstva peňazí ako kvôli zmysluplnej veci. Potrebujeme skutočného európskeho politika, ktorý bude s realizáciou svojich plánov na úrovni EÚ začínať, nie končiť.

Karty zamiešali Briti

Na výsledku volieb do Európskeho parlamentu sa v menšej miere pravdepodobne podpísal aj konflikt v Kosove, ktorý bol pre mnohých ľavicových prívržencov možno až životným sklamaním. Najpodstatnejším spôsobom však zamiešala karty Veľká Británia, kde labouristi stratli takmer polovicu svojich mandátov (v Európskom parlamente budú mať 30 kresiel, kým doteraz ich bolo 62). Hlavnou príčinou tohto katastrofálneho výsledku je zmena volebného systému - z väčšinového na pomerný - no netreba podceňovať ani fakt, že kabinet Tonyho Blaira presadzuje vstup svojej krajiny do Európskej menovej únie, proti čomu je naladená drvivá väčšina obyvateľstva.

Civilizačný projekt

Za víťaza volieb však netreba považovať an tak Európsku ľudovú stranu, ako skôr Zelených. Tí zaznamenali z hľadiska percentuálneho prírastku hlasov vlastne najväčší úspech. Pravdepodobne im k tomu dopomohla aféra s dioxínmi v potravinách. 36 mandátov Zelených sa v určitých prípadoch môže stať jazýčkom na váhach. To však zrejme nič nezmení na tom, že pozícia konzervatívcov v hlavných európskych inštitúciách sa posilní. Ak sa teda Európa nakláňa doprava, ako o tom s neskrývanou radosťou píšu podobne orientovaní novinári, tak nanajvýš personálne. Na európskej úrovni totiž ľavica z praktického hľadiska nie je žiadnou alternatívou voči pravici. Zjednocovanie Európy nie je ľavicový ani pravicový projekt, ale civilizačný. Preto sa politické spektrum v rovine EÚ delí skôr na eurooptimistov a europesimistov. Znásilňovanie výsledkov volieb a vyvodzovanie umelých záverov o akomsi pravicovo-ľavicovom kyvadle teda nie je na mieste.

Ani pre kandidátske krajiny nemajú výsledky volieb do Európskeho parlamentu praktický význam. Pre nás je oveľa dôležitejšia úzka spolupráca s Európskou komisiou. A to aj napriek tomu, že ak by prvé štáty vstúpili do EÚ tak, ako si to želajú (teda k 1. januáru 1999), ďalšie voľby do Európskeho parlamentu by sa týkali aj ich...

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984