Reklama
Reklama

Homo ludens - človek hravý

To, že v karnevaloch nerezonuje len ľahkosť bytia, ale i ťaživé bremeno životných strastí nachádzame v pozoruhodnom umeleckom počine fotografa Jozefa Sedláka, ktorý sa podujal autorecyklačnou metódou konfrontovať karnevalové snímky z veľmi odlišných prostredí. V rokoch 1989 - 1993 zachytával karnevaly v ústave pre postihnuté deti v Bratislave a v rokoch 1994 - 1997 zase karnevaly benátske.
Počet zobrazení: 687

To, že v karnevaloch nerezonuje len ľahkosť bytia, ale i ťaživé bremeno životných strastí nachádzame v pozoruhodnom umeleckom počine fotografa Jozefa Sedláka, ktorý sa podujal autorecyklačnou metódou konfrontovať karnevalové snímky z veľmi odlišných prostredí. V rokoch 1989 - 1993 zachytával karnevaly v ústave pre postihnuté deti v Bratislave a v rokoch 1994 - 1997 zase karnevaly benátske. Výstava Karnevaly bola premiérovo uvedená v Galérii Jána Koniarka v Trnave (február - marec), reinštalovaná v júni v Mestskej knižnici v Košiciach a svoju púť skončí v novembri vo Vlastivednom múzeu v Humennom.

Pri pojme karneval ma nenapadá len karneval v Riu či Benátkach, ale takisto i maškarády na obrazoch Belgičana Jamesa Ensora z éry fin de siécle, v ktorých karnevalový ošiaľ je posunutý do trpkých, kruto existenciálnych rovín, takisto i dielo Giovanni Domenica Tiepola (1727 - 1804), zaznávaného syna slávnejšieho umelca, ktorý na sklonku Benátskej republiky, v ovzduší predkatastrofickej spoločnosti interpretoval taliansku commediu dellô arte s veľmi znepokojúcim prízvukom, prezentujúc ľudí v maskách ako skutočných démonov.

Pre mnohých sú Benátky okrem vlastnej, metafyzickej skúsenosti (plavba v úzkom kanaly vyúsťujúcom v čosi, čo pripomína zaplavené námestie - v skutočnosti v ďalší, kolmo priliehajúci väčší kanál) melancholickými Benátkami Thomasa Manna a Luchina Viscontiho (Smrť v Benátkach), melodramatickými Benátkami Henryho Jamesa (Aspernove listy), gotickými Benátkami Edgara A. Poea (Stretnutie), sentimentálnymi maliarskymi Benátkami Dominika Skuteckého či postmodernými Benátkami Woodyho Allena (Všetci hovoria: Milujem ťa). Čo má spoločné objektívny dokument s týmito subjektivistickými koncepciami? Celkom nič až do chvíle, kým jedna objektívne dokumentárna fotografia nie je konfrontovaná s druhou a nedôjde k fúzii v jediné umelecké dielo. Diptychy Karnevalov sú založené na konfrontácii objektívne dokumentárnych fotografií, pričom ich vzájomná polarizácia vytvára emocionálne napätie diametrálne odlišného rázu.

Fotografie z benátskeho súboru svojou preludnosťou a fantazmagorickosťou s patologickým prízvukom pripomínajú súčasného amerického fotografa Joela - Petra Witkina, koncentráciou na societu a priori vyšinutých ľudí i spôsobom budovania kompozície zase evokujú práce Diane Arbusovej zo 60-tych rokov. Už samotný nápad konfrontovať udalosti v dome pre postihnuté deti a v dekadentne dráždivom svetáckom meste má mierne rúhavý podtón, avšak fakt, že ide o udalosti vskutku rovnaké, napovedá o špecifických autorských intenciách a stáča naše uvažovanie celkom iným smerom.

Keďže jednotlivé diptychy sú postavené predovšetkým na formovej a kompozičnej afinite, je treba pochopiteľne rátať i s inverziou emocionálnou a obsahovou. Na jednom z nich dieťa na invalidnom vozíku zviera v ruke revolver, zatiaľčo na benátskom náprotivku sa maskovaná postava oháňa mečom. Ak na prvej snímke prtomnosťou zbrane vstupuje militantný duch do prostredia plného bezmocnosti, postava fantóma s mečom nadobúda prekvapujúco infantilný ráz. Obdobné puto vzájomnej vnútornej spriaznenosti nachádzame na každom diptychu.

Maskovaním sa tu človek v konečnom dôsledku odhaľuje, uvoľňuje a očisťuje. Skutočnosť, že spôsob realizácie katarzie má v prostredí dvoch tak odlišných skupín ľudí tak neobyčajne príbuznú podobu (na zdôrazňovaní práve tohto aspektu je založený celý Sedlákov súbor) relativizuje pojem normálnosti a nenormálnosti. Načúvame sugestívnej výpovedi o dôstojnosti a sebaúcte, o možnostiach ľudskej existencie. Byť alebo zdať sa ? To je otázka. To je život a to je umenie o živote.

Že ludikatívny princíp v neprehliadnuteľnej závažnej miere určuje povahu konania človeka i sociálne vzťahy a že je vlastne nevedomou ľudskou psychickou potrebou preukázal vo svojom pojednaní "Homo ludens" (Človek hravý) v roku 1937 holandský filozof Johan Huizinga. Ktovie, čo by povedal na Sedlákove Karnevaly...

Autor je historik výtvarného umenia

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama