Reklama
Reklama

Desiate výročie Pekingskej jari

Čínske prodemokratické hnutie z roku 1989, nazývané aj Pekinská jar, patrilo do série protikomunistických protestov v krajinách socialistického bloku. Jedným z jeho špecifík však bol fakt, že ako jediné sa uskutočnilo v Ázii.
Počet zobrazení: 1151

Čínske prodemokratické hnutie z roku 1989, nazývané aj Pekinská jar, patrilo do série protikomunistických protestov v krajinách socialistického bloku. Jedným z jeho špecifík však bol fakt, že ako jediné sa uskutočnilo v Ázii.

Potlačenie demonštrácií ukončilo prvú fázu hospodárskych a spoločenských reforiem, ktoré odštartovalo nové čínske vedenie v decembri 1978. Architektom týchto reforiem (v čínskom politickom žargóne nazývaných štyri modernizácie - priemyslu, poľnohospodárstva, vedy a techniky, armády) bol Teng Siao-pching, najvýraznejšia osobnosť čínskej politiky na konci 20. storočia. Cieľom reforiem po tridsiatich rokoch nerealistickej a voluntaristickej hospodárskej politiky reprezentovanej Mao Ce-tungom, bolo zvýšenie životnej úrovne prostredníctvom prenájmu pôdy do súkromných rúk, povolenia vzniku malých súkromných podnikov, motivovania roľníkov priamou účasťou na zisku, vytváraním špeciálnych ekonomických zón a prílevu zahraničného kapitálu. Trhové reformy (tzv. socializmus s čínskymi špecifikami) a politika otvárania sa svetu, ktorá Čínu napojila na svetovú ekonomiku, bola jedinou realistickou alternatívou a rýchlo si získala podporu obyvateľstva.

Obrodný proces a komunisti

Teng Siao-pching na začiatku procesu signalizoval, že relatívny ekonomický liberalizmus nesmie ohroziť mocenský monopol Komunistickej strany Číny a hospodárske reformy nepôjdu ruka v ruke s reformami politickými. Túto tézu obhajuje aj dnešné pekinské vedenie, dediči Tengovej politiky. Pekinskí obyvatelia už na prelome rokov 1978-79 začali testovať hranice reforiem. Počas hnutia múru demokracie, na ktorý občania vylepovali kritické stanoviská pranierujúce najmä korupciu, protekcionárstvo, byrokratizmus štátnych a straníckych orgánov, sa objavili aj útoky na monopol strany: Wej Ťing-šeng napísal esej Piata modernizácia - demokracia. Hranice štátom tolerovanej polemiky boli prekročené a Wej Ťing-šeng si takmer dvadsať nasledujúcich rokov odsedel vo väzení.

Osemdesiate roky diskusiu o politickej liberalizácii zdanlivo odsunuli na vedľajšiu koľaj a štát sa sústredil na ekonomickú reformu, prinášajúcu úspechy. Návrat intelektuálov perzekvovaných od konca 50. rokov do spoločenského života však spôsobil, že tieto témy sa v spoločenskom diskurze sem-tam prejavovali so zvýšenou intenzitou. Aj v samotnej KS Číny sa objavili skupiny presadzujúce výraznejšie spoločenské reformy (napr. Chu Jao-pang, Čao C-jang). Štát na pohyby reagoval v intenciách maoistickej politiky - kampaňou proti "duchovnému znečisteniu" v roku 1984 a kampaňou proti "buržoáznej liberalizácii" na prelome rokov 1986 a 1987, keď študenti demonštrujúci vo východočínskych univerzitných centrách (Che-fej, Šanghaj) žiadali akademické slobody a celkovú demokratizáciu čínskej spoločnosti. Moc odpovedala vylúčením prominentných kritikov z komunistickej strany (spisovateľ Liou Pin-jen, astrofyzik Fang Li-č) a odstránením Chu Jao-panga z funkcie generálneho tajomníka ÚV KS Číny z iniciatívy Teng Siao-pchinga.

Kríza reformy a študenti

V priebehu roku 1988 sa ekonomická reforma dostala do problémov, stúpala inflácia, krajinu postihla neúroda, rástli ceny základných potravín. Sociálne problémy spolu s pomalou demokratizáciou zvyšovali napätie v spoločnosti. Od začiatku roku 1989, v ktorom Čína oslavovala 40. výročie založenia ČĽR a 10. výročie nadviazania diplomatických vzťahov s USA, sa intelektuáli obracali na vládu a žiadali prepustiť politických väzňov a väčšiu mieru demokracie. Pätnásteho apríla, po smrti Chu Jao-panga, reprezentanta reformnej línie, sa na námestí Brány nebeského pokoja (Tchien-an-men) v Pekingu začali stretávať vysokoškolskí študenti. Pekinskí študenti majú v spoločensko-politickom živote špecifické postavenie a na Maov popud rozpútali napríklad aj kultúrnu revolúciu. Na jar 1989 sa ich aktivity rozrástli do prodemokratického hnutia, ktoré podporovali aj robotníci a inteligencia. Demonštrácie prebiehali v menšej miere aj v iných čínskych mestách. Veľmi rýchlo sa mottom protestov stala sloboda tlače, demokratické reformy, slobodné voľby a dialóg s vládou. V štátnych orgánoch prebiehala intenzívna diskusia medzi liberálnejším krídlom reprezentovaným vtedajším generálnym tajomníkom ÚV KS Číny Čao C-jangom a konzervatívcami žiadajúcimi riešiť konflikt silou, ku ktorým patril premiér Li Pcheng a prezident Jang Šang-kchun.

Situácia sa zradikalizovala, keď desiatky študentov vyhlásili 12. mája 1989 hladovku, aby tak podporili splnenie svojich požiadaviek. V máji navštívil Čínu prezident ZSSR M. S. Gorbačov. Návšteva mala predstavovať začiatok novej kapitoly čínsko-sovietskych vzťahov. Gorbačov, symbol glasnosti a perestrojky, bol vtedy vítaným hosťom najmä pre študentov a centrom Pekingu tiahli státisíce demonštrantov. Dvadsiateho mája 1989 v Pekingu vyhlásili stanné právo, ale vďaka podpore obyvateľstva sa vojakom nepodarilo preniknúť na námestie Tchien-an-men. V noci z 3. na 4. júna však posilnené vojenské oddiely námestie obsadili. Pri tomto brutálnom zákroku a počas následnej policajnej razie v meste zahynuli desiatky (podľa niektorých prameňov až stovky) demonštrantov. Nastala vlna zatýkaní a vodcovia hnutia emigrovali do USA, Austrálie a západnej Európy. Čao C-janga odvolali z funkcie a odvtedy sa nachádza v domácom väzení. Oficiálne čínske miesta dodnes označujú prodemokratické hnutie ako kontrarevolúciu.

Ekonomické pokroky ako priorita

Postoj čínskej vlády kritizovali všetky demokratické krajiny. Ekonomické sankcie dočasne zastavili rozvoj ekonomiky a Čína sa ocitla v zahraničnopolitickej izolácii, ktorú sa jej podarilo prelomiť až začiatkom 90. rokov. K normalizácii vzťahov s veľmocami prispela protiiracká vojna, keďže ČĽR je stálym členom Bezpečnostnej rady OSN. Po zákroku na námestí Tchien-an-men sa výrazne zvýšil mocenský vplyv čínskej armády, ktorá hrá dôležitú úlohu aj v ekonomickej sfére. Kvôli chybnému rozhodnutiu z júna 1989 KS Číny definitívne stratila podporu medzi mestským obyvateľstvom. Strana si uvedomila, že perspektívne jediným zdrojom jej legitimity môže byť zabezpečenie zvyšovania životnej úrovne. Od roku 1992 sa ekonomika opäť začala dynamicky rozvíjať a Čína každoročne zaznamenáva takmer 10%-ný nárast HDP. Reforma však priniesla aj problémy: hospodárske rozdiely medzi mestom a vidiekom (priemerný príjem na vidieku dosahuje iba 40% príjmu mestskej poulácie), disproporciu medzi relatívne prosperujúcimi provinciami na juhovýchodnom pobreží a chudobnými provinciami na západe a severozápade Číny, neefektívne veľké štátne priemyselné komplexy zamestnávajúce 30% mestského obyvateľstva, problém tzv. fluktujúcej populácie, ktorú tvoria masy roľníkov (odhady hovoria o 100 miliónoch), ktorí nenašli uplatnenie na vidieku a presúvajú sa ako príležitostní robotníci do miest, kde vykonávajú najpodradnejšie a najhoršie platené práce.

Ani nová generácia politických vodcov - prezident a generálny tajomník ÚV KS Číny Ťiang Ce-min a premiér Ču Žung-ťi - sa zatiaľ neodhodlala nastúpiť na cestu politických reforiem. Štátna moc za prioritu pokladá udržanie monopolu komunistickej strany, ktorá je zárukou spoločenskej stability. Všetky opozičné aktivity, pokusy o založenie demokratických strán či nezávislých odborov sú potláčané represívnym aparátom. Politické reformy čínske vedenie odsunulo až do ďalšieho tisícročia, ale čoraz sebavedomejší a od štátu nezávislejší občania budú žiadať kontrolovateľnosť vládnucich orgánov a možnosť ich slobodnej voľby.

Autor je sinológ a tibetológ, pracuje v Kabinete orientalistiky SAV

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama