Reklama
Reklama

Zrodenie európskej diplomacie

Nebyť menovania Javiera Solanu za Vysokého predstaviteľa pre Spoločnú bezpečnostnú a zahraničnú politiku Európskej únie, kolínsky summit EÚ si takmer nikto nevšimne. Zväčša sociálnodemokratickí lídri absolvovali prijatím tzv. Paktu zamestnanosti povinnú jazdu, ktorá však prehliada, že východisko z vysokej nezamestnanosti v štátoch EÚ si vyžaduje systémové zmeny, nie iba bohapusté deklarácie o ochote riešiť problém.
Počet zobrazení: 459

Nebyť menovania Javiera Solanu za Vysokého predstaviteľa pre Spoločnú bezpečnostnú a zahraničnú politiku Európskej únie, kolínsky summit EÚ si takmer nikto nevšimne. Zväčša sociálnodemokratickí lídri absolvovali prijatím tzv. Paktu zamestnanosti povinnú jazdu, ktorá však prehliada, že východisko z vysokej nezamestnanosti v štátoch EÚ si vyžaduje systémové zmeny, nie iba bohapusté deklarácie o ochote riešiť problém. V dejisku summitu tentoraz napodiv nebolo vidieť ani žiadnych demonštrantov, čo iba potvrdzuje, že Európu dnes zaujíma čosi iné ako rituálne schôdzky jej najvyšších predstaviteľov.

Ak si môžeme dovoliť byť cynickí, kosovská kríza mala jeden pozitívny efekt. Presvedčila nerozhodných lídrov EÚ, že bez radikálnych zmien vo vývoji spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky hrozí únii minimálne strata vlastnej tváre. A tak to, o čom sa rokuje často celé roky, schválili v Kolíne nad Rýnom za necelé dva dni. Deklarácia o obrannej politike Európskej únie, nepochybne najdôležitejší dokument summitu, akútne rieši postavenie Západoeurópskej únie, do ktorého ju dostala vojna v Juhoslávii. Už na začiatku konfliktu sme upozorňovali, že ak sa tohto roku čosi neudeje so ZEÚ, táto organizácia zanikne. Plánom na pričlenenie vojenskej zložky ZEÚ k Európskej únii sa urobil krok správnym smerom, ktorý by postupne mohol postaviť úniu politicky na nohy.

EÚ kontra USA

Je len pochopiteľné, že takýto vývoj nevyhovuje zámerom Spojených štátov, ktoré si neželajú, aby po ich boku vyrástol ďalší globálny hráč. Preto Pentagon podporuje ako nástupcu Javiera Solanu vo funkcii generálneho tajomníka NATO bývalého britského ministra obrany, konzervatívca Michaela Portilla. Ako euroskeptik by bol pre Washington dostatočnou zárukou proti krokom smerujúcim k spoločnej európskej zahraničnej a bezpečnostnej politike. Keďže Američania si doteraz v rámci aliancie presadili všetko a Briti nie sú z tých, ktorí by odporovali ich vôli, hrozia vážne komplikácie. Európa sa však musí naučiť čeliť tlakom Washingtonu, pretože jej záujmy budú čoraz častejšie v rozpore so záujmami USA. Ostatne, menovanie Javiera Solanu za prvého "šéfa európskej diplomacie" je predovšetkým úspechom Paríža, ktorý sa vždy usiloval o samostatný postup Európskej únie v politických záležitostiach.

Personálne rošády

Aj Nemecko hrá pri personálnom koncipovaní jednotnej zahraničnej politiky EÚ svoju úlohu. Svojou podporou Javiera Solanu na spomínaný post sleduje svoje vlastné ciele. Vychádza z predpokladu, že dva kľúčové posty v európskej hierarchii obsadili južania (okrem Solanu tu majú na mysli Romana Prodiho ako predsedu Európskej komisie), takže Nemecko ako najsilnejšia krajina únie má nárok vyberať si z ďalších postov. Tu má Bonn záujem najmä na kľúčovom poste nástupcu komisára Hansa van den Broeka, na ktorý chce nominovať terajšieho štátneho tajomníka ministerstva zahraničných vecí Güntera Verheugena. Strategická dôležitosť tejto funkcie je nesporná - najmä pri rozhodovaní o rozširovaní EÚ smerom na východ. O tom, že sa tento výmenný personálny obchod napokon zavŕši úspechom Nemecka, dnes už takmer nikto nepochybuje.

Politická kapitulácia

Momentálne však Európsku úniu najviac zamestnáva ukončenie kosovského konfliktu. Brusel si príliš neskoro uvedomil, že táto vojna nie je v jeho záujme. Európska únia si zrejme len ťažko prizná, že súhlas s vojnou na Balkáne bol jej politickou kapituláciou, ktorá ju odsúdila do úlohy asistenta. Naďalej sa snaží držať proklamovanú jednotu Západu, ktorá je vlastne iba vyjadrením lojality záujmom Spojených štátov. Predseda Európskeho parlamentu José María Gil-Robles sa celkom zbytočne vyhráža, že EÚ prispeje na rekonštrukciu Juhoslávie len vtedy, ak sa Srbi zbavia Miloševiča. Jediné, čo môže tento výrok spôsobiť, je nárast extrémizmu a posilnenie tamojšieho režimu. Západ sa nikdy nenaučil, že morálnym pokrytectvom, vydieraním, nejasným kľučkovaním a politickou nerozhodnosťou spôsobil v dejinách iba jedno jediné: nástup radikálnych až extrémistických síl, ktoré napokon ohrozovali podstatu západnej civilizácie ako celku.

Kto je víťazom

Zbrane možno zmĺknu, ale nenávisť sa nezmenší. Propaganda NATO už začala pracovať naplno a dosiahnutý mierový plán sa už dnes vyhlasuje za veľké víťazstvo Američanov. A to napriek tomu, že Srbi dosiahli niekoľko najpodstatnejších vecí, pre absenciu ktorých odmietli podpísať návrh zmluvy z Rambouillet. Predovšetkým je to zahrnutie medzinárodných síl pod hlavičku OSN, odzbrojenie Kosovskej oslobodzovacej armády a rešpektovanie zákonov JZR jednotkami KFOR. To všetko požadovali v Rambouillet a to všetko im vtedy Západ odmietol priznať.

Kto je teda víťazom tejto vojny? Severoatlantická aliancia, ktorá za bezmála tri mesiace bombardovania zabila viac ľudí ako bolo obetí kosovských nepokojov od roku 1989? Kosovskí Albánci, ktorým Srbi vypálili dediny, vyvraždili rodiny a následne ich v masovom meradle vysídlili ako pomstu za nálety NATO? Alebo zahraničné firmy, ktoré si už teraz mädlia ruky a tešia sa na "vítané príležitosti" pre nové investície? Takýto mierový plán nemôže dosiahnuť iné ako pokúsiť sa vrátiť Juhosláviu do stavu, v akom sa nachádzala pred útokmi NATO. Absurdná vojna s absurdnými následkami. Naozaj si ešte niekto úprimne myslí, že to všetko stálo za to?

Zatiaľ nehodnotené
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama