Po veľkom vizionárovi veľký manažér

Africké postkoloniálne dejiny sú dejinami vojen, násilných prevratov a rozporuplných osobností. Juhoafrická republika (JAR) ako jediná povýšila systém rasovej segregácie na štátny a dokázala ho živiť dlhé roky aj napriek embargu, bojkotu a kritike veľkej časti sveta.
Počet zobrazení: 1145

Africké postkoloniálne dejiny sú dejinami vojen, násilných prevratov a rozporuplných osobností. Juhoafrická republika (JAR) ako jediná povýšila systém rasovej segregácie na štátny a dokázala ho živiť dlhé roky aj napriek embargu, bojkotu a kritike veľkej časti sveta.

Prvé voľby "všetkých rás" v roku 1994 ukončili agóniu apartheidu a vyše štyridsaťmiliónová JAR dostala šancu opäť sa zaradiť medzi demokratické štáty. Voľby pred piatimi rokmi vyhral Africký národný kongres (ANC), najdlhšie fungujúci černošský politický subjekt v Afrike. Na jeho čele stál dlhoročný väzeň a vari najznámejší disident na svete Nelson Mandela. Za svoj dlhoročný boj za spravodlivosť pre černochov a intenzívne zmierovacie úsilie dostal (spolu s bývalým prezidentom JAR Frederikom de Klerkom) Nobelovu cenu za mier a jednohlasne ho zvolili za prezidenta. Posledných päť rokov sa označuje ako mandelovská éra. Tá sa však podľa všetkého skončí. Nedávno sa v JAR konali už druhé všerasové voľby, ktoré znamenajú odchod z politickej scény pre Mandelu a nástup novej generácie černošských politikov. Výmena stráží zároveň znamená aj výmenu priorít. Postmandelovská éra bude už o niečom inom.

Reformy posledných rokov

Mandelovi, dnes už osemdesiatročnému charizmatickému lídrovi sa podarilo dokázať to, čomu málokto na začiatku veril - uzmieriť juhoafrickú spoločnosť, znížiť napätie medzi černošskými kmeňmi a zvýšiť kredit JAR v zahraničí. Čierne scenáre spred piatich rokov, živené najmä určitými belošskými kruhmi v JAR, sa nenaplnili. Ekonomicky najsilnejšia krajina čierneho kontinentu neskĺzla do ničivej občianskej vojny, nenastala politika revanšizmu voči belochom a ani zahraniční investori na JAR nezabudli. Pravdou je, že juhoafrická spoločnosť aj dnes čelí obrovským problémom, avšak počas mandelovskej éry sa JAR stala pre domorodé černošské obyvateľstvo predsa len lepším miestom pre život. O zázraku sa hovorí najmä v súvislosti s legislatívou. JAR má dnes najliberálnejšiu ústavu v Afrike, čo je na kontinente, ktorý je zvyknutý skôr na diktátorské režimy, naozaj výnimočné. Dnes má každý obyvateľ JAR, vlastník občianskeho preukazu, právo voliť, právo slobodného pohybu a slobodu prejavu. Počas apartheidu to bolo nemysliteľné. Černošské obyvateľstvo nielenže nemalo základné ľudské práva, ale bolo vykorisťované aj na trhu práce najpodradnejšími ponukami a dokonca (zrejme v záujme zachovania čistej bielej rasy) zakázané boli aj zmiešané manželstvá.

Lepší život je badateľný aj inde. Klesol počet politicky motivovaných vrážd, vďaka potravinovému programu na základných školách sa podarilo odstrániť podvýživu, závratným tempom rastie počet domácností, ktoré majú prístup k elektrine, telefónu a tečúcej vode a hoci bytová výstavba nedosahuje požadované tempo, za päť rokov sa postavilo alebo je vo výstavbe okolo 700 000 nových domov a bytov. ANC sľúbil, že ich bude milión, vlani si však verejne priznal, že to nedosiahne.

Koniec éry sľubov

Priepasť medzi bohatými a chudobnými zostáva obrovská. Priemerný mesačný plat vyše štvrtiny čiernych Juhoafričanov (9,1 milióna ľudí) neprekračuje 90 USD (menej ako 4000 Sk). Päť rokov slobody je príliš málo na ekonomické zrovnoprávnenie obyvateľstva. Najmä keď know-how je v rukách vyštudovanej a skúsenej bývalej belošskej elity. Podľa štatistík až polovica belošského obyvateľstva JAR zastáva riadiace funkcie a až 73% práceschopného černošského obyvateľstva sú nekvalifikovaní manuálni robotníci. Len 11% černochov tvoria manažéri alebo právnici. Potrvá ešte dlho, kým sa táto disproporcia na trhu práce zmení. V priemere až tretina práceschopnej populácie je bez práce a 70% z toho sú černošské ženy. Tie sú dnes najmenej favorizovanou skupinou na pracovnom trhu.

Žezlo po Mandelovi 16. júna zdedí viceprezident a doterajší premiér Thabo Mbeki (57). Kým Mandela si bude užívať slávy (podľa posledných prieskumov má podporu až 80% obyvateľov) vo svojej rodnej dedine Qunu, jeho nástupca musí dokázať, že JAR do tretieho tisícročia vykročí tou správnou nohou. Mbekiho politická hviezda nedosahuje intenzitu Mandelovej "svätožiary", je však považovaný za muža činov. Pravdupovediac, Mandela by v ďalšom období vývoja krajiny už len zavadzal. Úlohu zmierovateľa, bojovníka proti apartheidu a vizionára, ktorý svojich verných kŕmil predstavami o lepšom zajtrajšku, dokonale splnil. Nastal čas činov a na to treba politikov iného razenia. Mbeki ako predstaviteľ mladšej generácie je vyštudovaný ekonóm (univerzita v anglickom Sussexe), má povesť muža kompromisov a vyberaných spôsobov, schopného vyjednávať (zaskvel sa pri tajných rokovaniach medzi ANC a lídrami apartheidu koncom 80. rokov) a vládnuť. Nakoniec, v posledných mesiacoch Mandelovej vlády preberal čoraz viac právomocí, takže s bohatými politickými skúsenosťam a i znalosťou pomerov preberie moc bez väčších emócií. A predsa, postmandelovské obdobie vnímajú voliči s dávkou neistoty. Mbeki zdedil sociálne problémy. Najvážnejšími sú nezamestnanosť, negramotnosť, AIDS a vysoká zločinnosť. Otrasy sa črtajú aj na politickej scéne. Viacero vysokých činiteľov ANC prejavilo vôľu meniť ústavu, ak hnutie získa vo voľbách dve tretiny. Pritom je to ústava naozaj dobrá a politickí pozorovatelia poukazujú na riziká koncentrácie moci jedným subjektom. Mbeki upokojuje, že bude garantom nemennosti ústavy a zaručí nezávislosť verejných inštitúcií, na kontrolu ktorých si niektorí vysokí činitelia ANC nárokujú. Keďže ANC dosiahol dvojtretinovú väčšinu, finančné trhy sú obozretné, lebo to bude znamenať možnosť zmeniť ústavu, a teda možnosť ohroziť vlastnícke práva a nezávislosť centrálnej banky, pričom opozičné (belošské) strany tvrdia, že vládnuca strana zneužije svoju moc na to, aby potlačila bielu menšinu. Okrem toho, rizikom je samotné ANC ako širokospektrálne hnutie združujúce presvedčených ľavičiarov aj thatcherovských pravičiarov. Ich spojivom bol doteraz boj proti apartheidu. To je už minulosťou a krajina stojí pred riešením konkrétnych ekonomických a sociálnych opatrení, na ktoré má iný názor ľavica a iný pravica. Trieštenie ANC je vysoko pravdepodobné a je otázne, nakoľko to potom ohrozí Mbekiho vládu. Jedno je však isté - Mbeki to bude mať ťažšie ako Mandela. Dokáže aj on svoju úlohu splniť?

Autor je redaktorom Hospodárskeho denníka

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984