SLOVO O SLOVE
Niekoľko poznámok k článku Antona Rašlu, Legenda o Jozefovi ochrancovi Židov (SLOVO č. 14)
Článok je vlastne publicistickým pokračovaním permanentnej polemiky o charaktere vojnového slovenského štátu, o politickej resp. ideovej orientácii a najmä zodpovednosti jeho najvyšších predstaviteľov. V rámci uvedených diskusií, kde sa neraz miesto triezvych historických faktov doslovne šermuje citovými výlevmi, no najmä účelovými legendami a antilegendami, najviac frekventuje problematika tzv. židovskej otázky.
Za ostatných 10 rokov vyšlo o tejto problematike niekoľko historických štúdií, ktoré vcelku spoľahlivo rekonštruujú holokaust na Slovensku a ukazujú nielen jeho priebeh, ale aj diferencovanú právnu, politickú a morálnu zodpovednosť vedúcich predstaviteľov štátu za spomínanú tragédiu. Zároveň však poukazujú na tie sily a osobnosti, ktoré sa v rokoch 1938-1945 pokúsili zabrániť, alebo aspoň zmierniť prenasledovanie židovských spoluobčanov. A. Rašla má pravdu, že pre fanatických legendarizátorov vojnového Slovenského štátu neplatí žiadny argument, lebo oni dejiny vnímajú citovo, aprioristicky, nie racionálne. S tým sa asi nedá nič robiť - ani v budúcnosti.
V tejto súvislosti treba jednoznačne konštatovať právnu, politickú i morálnu zodpovednosť Tisu za holokaust na Slovensku. Veď ako premiér, prezident, predseda neobmedzene vládnucej štátostrany a z toho titulu aj najvyšší veliteľ Hlinkových gárd nemôže byť z tejto zodpovednosti vylúčený - bez ohľadu na to, čo si pod "riešením" židovskej otázky na začiatku celého procesu predstavoval. Tvrdenia, že vláda a prezident boli v tomto smere pod nátlakom nacistov obstoja iba čiastočne. Netreba zabúdať, že slovenský štát deportoval roku 1942 svojich židovských občanov ako jediná nacistami neokupovaná krajina vlastnými mocenskými a administratívnymi silami. Je trpkou iróniou, no zároveň historickým faktom, že práve kňaz J. Tiso viackrát presviedčal obyvateľov, že postup proti židom je nielen v súlade s potrebami štátu, národa, ale aj s kresťanským učením a morálkou. Takéto vyjadrenia spôsobili vo Vatikáne priam zdesenie a vzápätí tvrdú kritiku na adresu slovenskej vlády i samého Tisu.
Z prísneho odborného historického hľadiska by som vytkol inak pravdivému článku A. Rašlu niekoľko drobných faktografických či terminologických nepresností, no najmä to, že sa príliš venuje vzťahu prezidenta J. Tisu k deportáciám židovských občanov do vyhladzovacích táborov v roku 1942. Navonok je to síce najdrastickejší prejav antisemitskej politiky štátu, no nie rozhodujúci. Zodpovednosť J. Tisu a všetkých vládnych činiteľov sa začína už omnoho skôr - vtedy, keď sa židia ako celok označili za kolektívneho nepriateľa slovenského štátu a národa a začali sa postupne zbavovať politických, hospodárskych, občianskych a nakoniec aj základných ľudských práv. Ich tragédia sa nezačína predsa až pri nakladaní do dobytčích vagónov, ktoré ich vyviezli do likvidačných táborov. Na tieto stránky problému sa často zabúda, hoci oni svojim významom ďaleko prekračujú citlivú a toľkokrát diskutovanú tému holokaustu na Slovensku, no aj inde.
