Reklama
Reklama

Morálka a barbarstvo

Bohumil Hrabal v jednej zo svojich poviedok spomína príbeh učiteľa základnej školy, ktorému žiačik presvedčivo odpovedal, že dvakrát dva je päť. Učiteľ použil všetku svoju pedagogickú šikovnosť, aby mu ukázal, že predsa to len nie je tak. Žiačik sa však nedal a trval na svojom, nepomohla ani trstenica. Zarazený učiteľ nakoniec ustupuje, odchádza do zborovne, tam si vytiahne učebnicu počtov a uisťuje sa, že predsa len dvakrát dva je štyri.
Počet zobrazení: 1409

Bohumil Hrabal v jednej zo svojich poviedok spomína príbeh učiteľa základnej školy, ktorému žiačik presvedčivo odpovedal, že dvakrát dva je päť. Učiteľ použil všetku svoju pedagogickú šikovnosť, aby mu ukázal, že predsa to len nie je tak. Žiačik sa však nedal a trval na svojom, nepomohla ani trstenica. Zarazený učiteľ nakoniec ustupuje, odchádza do zborovne, tam si vytiahne učebnicu počtov a uisťuje sa, že predsa len dvakrát dva je štyri. Príbeh však možno porozprávať aj v opačnom garde: učiteľ sa snaží presvedčiť žiaka, že dva plus dva je päť. Vlastne v podobnej situácii sme dnes asi viacerí, keď počúvame, ako nám svetové noviny, televízne a rozhlasové stanice interpretujú udalosti v Juhoslávii. Tiež sa dostávame do pomykova a začíname uvažovať opäť o abecede a malej násobilke. Zopakujme si teda, čo sa vlastne považuje za malú násobilku v problematike vzťahu morálky, práva a politiky.

O vzťahu mravnosti, politiky a práva filozofi, teológovia, spisovatelia a novinári napísali už tisícky strán. Nech to znie čo ako paradoxne, tak myslitelia tých najrozdielnejších ideových orientácií, ľudia, ktorí sa nevedia dohodnúť temer na ničom, dokonca ani na tom, či vonkajší svet vlastne existuje a ak existuje, či ho vôbec môžeme poznávať, sa dohodnú na tom, že mravnosť má vždy prednosť pred právom a právo má mať vždy prednosť pred politikou. Inými slovami, keď nejaký čin nemá morálne oprávnenie, tak nemôže mať ani oprávnenie právne alebo politické. Mravnosť má teda prednosť pred právom, právo má mať prednosť pred politikou. Má ho mať, pretože nie vždy ho má, a to jednoduchého dôvodu, že vzťah politiky a práva je predsa len iný ako vzťah morálky a práva. Keď už odhliadneme od pokusov politicky využiť a zneužiť právo, aj tak musíme uznať, že právo je - aspoň jeho dôležitá časť - výsledkom politického procesu, výsledkom dohody politických subjektov alebo výsledkom rozhodnutia suveréna. Politika v tomto zmysle teda predchádza právu a právo tak zostáva závislé na politike. Samozrejme, politický proces nie je absolútnom, neodohráva sa vo vzduchoprázdne, ale prebieha v istom mravnom a právnom rámci a pokiaľ má mať dohoda alebo rozhodnutie politických subjektov oprávnenie, legitimitu, tak musí rešpektovať mravné a právne normy, ktorými sa utvára daná spoločnosť. Vyzerá to na kruh, veď právo je výsledkom politiky a politika predpokladá právo. Ako kruh to nielen vyzerá, ale to aj je kruhom, nie je to však bludný kruh, ale kruh, ktorý je podmienkou existencie civiliovaných spoločností.

Zásady a konkrétne prípady

Na všeobecnej zásade primátu morálky sa všetci dohodneme. Problémy však nastanú vtedy, keď sa chceme dohodnúť na tom, čo vlastne je morálne a čo nie. Stačí, keď si vezmeme hocijaký zdanlivo banálny prípad, hoci aj ten typicky slovenský spor medzi susedmi o medze a ploty. Zistíme, že obidvaja majú svoju pravdu, svoje dôvody, a čo je najnepríjemnejšie, obidvaja konajú s rovnako intenzívnym osobným vedomím oprávnenosti svojho postupu. Práve toto osobné vedomie oprávnenosti svojho konanie vedie k vystupňovaniu sporu a neraz aj k jeho tragickému vyústeniu. Keď zboku hľadíme na takýto spor, tak si obyčajne povieme, kiež by boli títo nešťastníci skeptickejší k svojim pravdám, možno by sa aj dokázali dohodnúť. Svedomie je však svedomím a to nepustí, núti trvať na svojom a teda ísť do krajnosti, hoci aj cez mŕtvoly. Tu vlastne sme pri koreni veci: vedomie morálnej oprávnenosti je vždy viazané na konkrétny osobný postoj, nech už veci budeme obracať akokoľvek, vždy nám nakoniec vyjde, že konečnou inštanciou, ktorá rozhoduje o morálnosti je svedomie. A svedomie je vždy osobným svedomím. Niet spoločenského, verejného svedomia. Samozrejme, existuje verejná mienka, existujú morálne autority, existuje morálna tradícia, v ktorej žijem. Čo však, ak sa rozhodnem práve z morálnych dôvodov, že verejná mienka sa mýli, že ten, koho sme považovali za morálnu autoritu sleduje vlastné egoistické záujmy a že morálna tradícia, na ktorú by sme sa mohli odvolať, je vlastne len súbor predsudkov, ktoré práve z morálnych dôvodov musím odmietnuť. Znovu tu zostanem sám so svojim svedomím. To vlastne je najvyššou morálnou inštanciou, nad ktorou v tomto svete už niet ničoho.

Kto rozhodne o pravde

Vo svojom základnom pôdoryse sa právo zrejme neodlišuje od morálky. Aj v právnej norme ide o spravodlivosť, ide o to, aby sme konali tak, aby sme rešpektovali hodnoty, ktoré umožňujú koexistenciu ľudí s rozdielnymi záujmami, často dokonca s rozdielnymi predstavami o správnom živote. O práve však, na rozdiel od mravnosti, nerozhoduje svedomie, rozhoduje o ňom súd, teda niekto "vonku", niekto tretí, rozhodnutie o práve teda už nie je záležitosťou osobného vedomia, osobného svedomia. Právo je z tohto hľadiska spôsobom ako "vyradiť "morálny fanatizmus z hry, ako obmedziť sféru jeho pôsobnosti. Všetci myslitelia, ktorí uvažovali o práve upozorňovali na to, že nikto nemôže byť sudcom vo vlastnej veci, pretože nikto si nikdy nemôže byť istý objektívnosťou vo vzťahu k sebe samému. O tom, či som v práve alebo nie rozhoduje vždy niekto tretí, rozhoduje o tom súd a rozhoduje o tom podľa všeobecne prijatých pravidiel. Samozrejme, nie je to bohviečo, o neutralite a objektívnosti súdu vždy môžeme pochybovať a aj keď súdy majú byť nezávislé a sudca má rozhodovať objektívne, do úvahy má brať len platné zákony, tak predsa len aj predstavitelia spravodlivosti zostávajú na zemi a často sa ukáže, že sudcovia rozhodovali zaujato, v prospech jednej strany. Právny poriadok počíta aj s takýmito prípadmi, a preto právne inštitúcie sú rôznym spôsobom zdvojené, kontrolované najvyššími a ústavnými súdmi a dnes už aj medzinárodnými súdmi.

Tam, kde sa za rozhodcu v sporoch považuje svedomie, kde prvou a poslednou inštanciou je morálka, tam nakoniec rozhoduje vendetta, krvná pomsta, súboj. Tam, kde svedomie zápasí so svedomím, niet tretieho, je len boj, ktorý môže končiť len víťazstvom alebo porážkou, ničím tretím, nijakým kompromisom. Civilizácia sa začala však tam, kde sa objavili sudcovia, kde sa spory medzi ľuďmi "vyňali" spod kompetencie svedomia a kde sa právo rozhodovať prenáša na súd a sudcu, ktorý rozhodne podľa všeobecne prijatých pravidiel. Tieto pravidlá však musia byť aj niekým garantované a týmto garantom je štát, ktorý vie, že zákon je hranicou jeho moci. Samozrejme, že moc štátu sama nestačí garantovať právo, garantom musí byť aj mravnosť danej spoločnosti, musí to byť však mravnosť, ktorá si uvedomuje hranice svojich možností.

Vzťahy medzi štátmi

Primárnym priestorom civilizovanosti je teda štát. Moderný štát definoval sám seba ako suveréna, pričom suverenita sa chápe nie ako ľubovôľa vládcov, ale ako schopnosť garantovať dodržiavanie zákonov, teda aj ako schopnosť zaručiť dodržiavanie práv svojich občanov. Spoločnosť, ktorá by sa spoľahla len na morálku pri riešení sporov medzi svojimi členmi by pravdepodobne skončila v barbarstve. Niet predsa vyššej inštancie ako svedomie a keby sme pripustili "vládu svedomia", tak výsledkom by s najväčšou pravdepodobnosťou bola "vojna všetkých proti všetkým", teda stav, ktorí filozofi nazývajú "prirodzeným stavom". Ako sa však ukazuje, prirodzenosť nie je niečím, čo je samo osebe dobrým, ale niečím, čo je potrebné kultivovať, doplniť umelým výtvorom, teda právom, štátom, právnym štátom.

Pokiaľ ide o vzťahy medzi štátmi, tak veľká časť ich vzájomných vzťahov zostáva v prirodzenom stave, teda v stave, keď rozhoduje len vedomie oprávnenosti záujmov, teda nakoniec hrubá sila. Ešte aj v našom storočí, keď filozofi chceli ilustrovať prirodzený stav, teda stav, keď ešte nebolo práva a štátu, tak obyčajne sa odvolávali na vzťahy medzi štátmi. Štáty sú suverénmi, každý má svoju pravdu, každý koná v súlade so svojimi záujmami, v súlade so svojimi predstavami o mravnosti. Nebolo sudcu, a preto nakoniec o práve, o tom, ktoré záujmy sú oprávnené a ktoré nie, rozhodovala vojna, alebo aspoň hrozba vojnou. Ak spor prebiehal medzi malými štátmi (teda medzi slabými), tak rozhodli veľké, teda silné štáty. Samozrejme, až tak jednoduché to nie je, vo všetkých vojnách sa rešpektujú isté pravidlá, pretože bojujúce strany veľmi dobre vedia, že ten "druhý" si vždy nájde spôsob, ako im to "vrátiť". Vo všetkých štandardných vojnách sa bojuje tak, aby mier bol možný. Až tam, kde sa nepočíta s mierom, sa stráca zmysel pre mieru a začína "totálna" vojna. Medzinárodné právo bolo veľmi dlho vlastne len súborom konvencií, pravidiel rozumnej koexistencie vo vzťahu medzi štátmi a rešpekt k nemu bol skôr záležitosťou dobrej vôle silných štátov a nie nevyhnutnosti, za ktorou stála moc suveréna. Až po druhej svetovej vojne, ako poučenie z totálnych vojen, sa sieť medzinárodných dohovorov zhusťuje, začínajú sa dokonca vytvárať inštancie, ktoré fungujú analogicky ako inštancie vo vnútri štátov. Aj na rovine vzťahov medzi štátmi začína rozhodovať právo a nie morálne nároky, vedomie oprávnenosti vlastných záujmov. Predstavitelia štátov si totiž uvedomili, že odvolávanie sa na morálku totiž nakoniec neznamená nič iné ako odvolávanie sa na silu, že pokiaľ má existovať niečo ako medzinárodný poriadok, tak sila sa musí vzťahovať k právu a nie k morálke. Agresia, útok, vojna, to všetko boli pojmy definované na úrovni práva, nie na úrovni morálky, teda na úrovni, kde pomocou jasne definovaných procedúr bolo možné zistiť daný stav. Civilizovaný štát sa vo vzťahu k inému odvoláva na právo, pretože vie, že sú lieky, ktoré sú horšie ako choroba sama. Takýmto liekom je morálny fanatizmus. Tento proces civilizovania vzťahov medzi štátmi sa presadzoval pomaly, s odbočkami a návratmi, predsa však pokračoval až mohla vzniknúť ilúzia, že i vo vzťahu medzi štátmi platia analogické normy, ako vo vzťahoch medzi občanmi vo vnútri štátu.

Ešte raz o abecede

Medzinárodný právny poriadok bol vždy mimoriadne krehkým útvarom. Silné štáty ho koniec koncov rešpektovali len vtedy, keď to vyhovovalo ich záujmom. Vojny nášho storočia však ukázali, že brutalita sa oveľa častejšie spája s moralizovaním, ako s rešpektom k čo ako nedokonalému právu. Dokonca aj čisto účelový vzťah k medzinárodnému právu je nakoniec humánnejší než fanatizmus dobra. Cesta k barbarstvu vedie aj cez moralizovanie politických vzťahov, a to tak vo vnútri jednotlivých štátov, ako aj vo vzťahu medzi štátmi. Koľkokrát sa ešte budeme musieť presvedčovať, že cesta do pekla je vydláždená dobrými úmyslami. To platí tak pre jednotlivcov, ako aj pre štáty. Nijako nechceme znehodnocovať hodnotu dobrých úmyslov a možno má pravdu ten, kto tvrdí, že ak je na svete niečo dobré, tak je to dobrá vôľa, predsa si však myslíme, že oveľa väčšiu pozornosť by sme mali venovať uvažovaniu o následkoch svojho konania.

Kľúčovou otázkou konca nášho storočia je, ako sa vo boji s barbarstvom nestať barbarmi. Je si dnes, po viac ako mesačnom bombardovaní Juhoslávie, niekto istý, že sa "štáty medzinárodného spoločenstva" v boji s barbarstvom nestali sami barbarmi?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama