Rast civilizovanosti má svoje dôsledky
Environmentálna degradácia krajiny a globálna kríza sú len vonkajším prejavom našich vnútorných postojov. Spolu s násilím, korupciou, odcudzením a podrobovaním si človeka najrozmanitejšími kultmi, od fanatikov a diktátorov až po pracie prášky nadnárodných spoločnosti predstavujú zjavne temnú stránku nášho storočia. Svet okolo nás však nie je len v hlbokej globálnej kríze, ale tiež v pohybe. Očakávaný posun paradigiem zrejme výrazne ovplyvní aj ochranu prírody a krajiny.
Takmer 2 milióny rokov trvalo, kým populácia dosiahla veľkosť 1 miliardy, posledné tri miliardy však už pribudli za 44 rokov. V roku 1997 bolo na svete už 5,9 miliárd ľudí, z toho 78% v rozvojových krajinách. V roku 2040 sa očakáva nárast minimálne o 50%, pravdepodobne až o 80% s najväčším prírastkom v Afrike. Súčasne sa ľudská populácia stáva staršou, čo bude mať vážne socio-ekonomické dôsledky. Celosvetový vzrast produkcie potravín po zelenej revolúcii dnes síce umožňuje nasýtiť o dve miliardy ľudí viac ako predtým, ale tento zisk je často dosahovaný na úkor degradácie prírodného kapitálu. Podľa odhadov vedcov, Zem môže uniesť 5-7 miliárd ľudskej populácie, ale len 1 miliardu so životným štandardom USA. Demografické tlaky populácie nad počtom 7 miliárd sa môžu prejaviť v raste vojnových konfliktov a zvýšenej degradácii prostredia. Na zabezpečenie jednotky spotreby bude totiž v degradovanom prostredí potrebnej viac energie a surovín. Ľudská populácia sa tiež stáva zraniteľnejšou voči pandémiám a epidémiám.
Konzum a prírodné zdroje
Na Severe existuje konzumné preľudnenie spôsobené čerpaním prírodných zdrojov vysoko nad rámec zabezpečenia dôstojného života. Svedčí o tom napr. až 280-násobný rozdiel medzi energetickou spotrebou Bangladéšana a Američana (WRI, IUCN, UNEP, 1992). Konzumný model Severu dnes nasledujú všetky krajiny. Pri tomto trende však podľa Worldwatch Institute už v roku 2010 nastane výrazný pokles poľnohospodárskej produkcie a rybolovu. Hlavnou príčinou bude nedostatok vody súvisiaci s nadmerným čerpaním a so zmenou klímy. Podľa odhadov OSN, vidiecka populácia rozvinutých krajín poklesne do roku 2025 o celú tretinu (UNDP, 1992). Sústreďovanie obyvateľstva do miest môže byť príležitosťou na rozšírenie oblastí voľnej a chránenej prírody, avšak súčasne prehlbuje odcudzenie voči nej. Nadmerné čerpanie prírodných zdrojov bohatými krajinami vedie aj k vývozu environmentálnych problémov, ukážkou je deštrukcia tropických pralesov. Údaje získané satelitmi dokazujú, že napr. tropických pralesov dnes ubúda 20 miliónov ha ročne. Haiti už stratilo 98% pralesov, Filipíny 97%, Madagaskar 84%, oblasť Amazónie stratila cez 11% pralesov.
Nespravodlivé rozdelenie zdrojov
Pre krajiny chudobného Juhu predstavuje priemerná osobná spotreba rozvinutých krajín úroveň nedosiahnuteľného blahobytu, navyše tok kapitálu z Juhu dnes predstavuje cca 60 mld. dolárov ročne. Rozvojové krajiny predstavujú 78% svetovej populácie, ale disponujú len 15% svetového bohatstva a využívajú len 12% prírodných zdrojov a 27% svetovej spotreby energie. Kým 1/5 ľudstva žije v prepychu a blahobyte, ďalšie 3/5 sú na tom ako-tak, zostávajúca 1/5 žije v absolútnej biede. Do konca storočia má počet biednych predstavovať až 1,5 miliardy ľudí (IUCN, WWF, UNEP, 1991). Z nich každoročne umrie 20 miliónov ľudí od hladu. Ďalších 20 miliónov ľudí umrie ročne z nedostatku zdravotne nezávadnej vody. Nespravodlivé využívanie prírodných zdrojov neexistuje len vo vzťahu Sever-Juh, ale aj vo vzťahu súčasných generácií k budúcim (žijeme na ich úkor), ako aj vo vzťahu medzi centrálnym rozhodovaním o využívaní miestnych zdrojov a domácim obyvateľstvom, ktoré je na týchto zdrojoch aspoň do určitej miery závislé. Rovnako nespravodlivé využívanie zdrojov existuje vo vzťahu medzi investorom a občanom, ktorý znáša negatívne dôsledky pôsobiace zvonka. Ako hovorí Trainer k otázke rozdielov v rozdelení bohatstva: "...naše súčasné životné štandardy hojnosti sú vysoko nemorálne a nebezpečné. Ukazujú, že naša spoločnosť nevytvorila model, ktorý môže byť dosiahnutý všetkými ľuďmi". Ak by sa T. Trainer mýlil a uvažovali by sme len s 3%-ným rastom spotreby zdrojov, pri zdvojnásobenej populácii by záťaž Zeme za 50 rokov vzrástla osemkrát.
Globalizácia trhu
Medzinárodný obchod sa stal politickým činiteľom nátlaku na intenzívne čerpanie prírodných zdrojov rozvojových krajín, často za účelom splnenia potrieb ľudí žijúcich ďaleko od miesta čerpania týchto zdrojov. Závisia tak na globálnom, nie miestnom trhu. Globálny trh je necitlivejší k environmentálnym otázkam a zvyšuje moc nadnárodných spoločností. Podľa McNeelyho (1997) má dnes 10 najväčších nadnárodných korporácií obrat rovný sume ročných dôchodkov v 100 rozvojových krajinách. Tento tlak je jedným z dôvodov, prečo krajiny Tretieho sveta nie sú schopné samotné účinne chrániť tropické pralesy. Príkladmi sú pokus Indonézie zakázať export nespracovaného dreva, ktorý narazil na niekdajšiu dohodu GATT alebo pokus Brazílie spracovávať kávové zrná doma namiesto ich vývozu, ktorý neuspel kvôli politickému tlaku nadnárodných spoločností. Premena GATT na Svetovú obchodnú organizáciu zvýšila tiež tlak na špecializáciu, znižovanie rozmanitosti a na fakt, že veľkosť ceny použitého prírodného kapitálu závisí aj od vonkajších faktorov. Trvalo udržateľná bude len tá spoločnosť, ktorá sústavne nevyčerpáva svoj prírodný kapitál.
Pokles kultúrnych rozdielov
Globalizácia využívania prírodných zdrojov vedie k rozpadu tradičných kultúrnych vzorcov a s nimi zviazaných spôsobov trvalo udržateľného obhospodarovania miestnych ekosystémov. Následne vedie k prílivu jednoliatej kultúry, akým bol dekadentný kult Coca-Coly. Ako hovorí McNeely, až polovica z existujúcich 6000 jazykov sveta sa už dnes nevyučuje a hrozí im zánik. So zánikom jazyka sa stráca aj obrovské množstvo poznania, ktoré v ňom nahromadili nespočetné generácie, vrátane poznania, týkajúceho sa fungovania miestnych ekosystémov a využívania ich prírodných funkcií. Globalizácia a kultúrna uniformita teda znižujú schopnosti miestnych spoločenstiev čeliť environmentálnym problémom. Na druhej strane sa globálne aspekty pôvodne lokálnych problémov stávajú stále viac zjavnými a celosvetové rozšírenie negatívnych následkov ľudských aktivít na životné prostredie vedie k rozvoju globálnej spolupráce.
Postupná zmena klímy
K najvýraznejším prejavom prekročenia prahu nezvratných globálnych zmien patrí postupujúca globálna zmena klímy. Podľa tvrdení vedcov združených v Medzinárodnom paneli pre zmenu klímy sa dá očakávať zvýšenie priemernej teploty zemského povrchu do roku 2100 o 1,5 °C až 4,5° C. To povedie k nesmierne vážnym následkom, ktoré budú zahrňovať napr. roztápanie ľadovcov, stúpanie hladiny oceánov (minimálny odhad hovorí o 48 cm). Okrem postupu vegetačných pásiem na sever sa dajú očakávať veľké zmeny až rozvrat mnohých významných ekosystémov. Zmena klímy bude mať následky aj na ľudské zdravie v dôsledku rozšírenia infekčných chorôb ako aj možného zrýchlenia životných cyklov prenášačov vírusov, baktérií a parazitov. V dôsledku desiatok významných globálnych spätných väzieb dnes nemožno presný vývoj predpovedať. O to viac ním môžeme byť zaskočení. Jeden z katastrofických variantov napr. hovorí o ovplyvnení morských prúdov (napr. Golfského) a následnom hladomore v Európe.
Environmentálna bezpečnosť
Tradičné ponímanie bezpečnosti je spojené s predstavou ozbrojenej armády. Napriek vzrastu počtu vojnových konfliktov však pojem bezpečnosť treba vnímať aj z iného hľadiska. Dvadsať miliónov mŕtvych následkom hladu a ďalších 20 miliónov mŕtvych od nedostatku nezávadnej vody znamená, že degradácia životného prostredia začína prevyšovať aj ničivé účinky vojen. Okolo polovice svetovej populácie nemá primeraný prístup k nezávadnej vode, spory o vodu sa vedú všade na svete a patria ku kľúčovým otázkam aj v prípade konfliktov na Blízkom východe. S degradáciou prostredia súvisí aj vysoká emigrácia z postihnutých oblastí. Kým počet politických utečencov sa odhaduje na 15 miliónov, počet environmentálnych utečencov sa odhaduje na 10 až 100 miliónov. Tento počet bude vzrastať v súvislosti s globálnym otepľovaním a následnou zmenou klímy a stenšovaním zdrojov vody. Napríklad zvýšené riziko záplav postihne stovky miliónov ľudí, ktorí obývajú nízko položené pobrežné oblasti. To bude znamenať enormný vzrast environmentálnej, sociálnej a ekonomickej záťaže pre hostiteľské krajiny. Ak teda rozmýšľame o ekologickej bezpečnosti v environmentálnom a sociálnom kontexte, potom súčasné zhoršovanie životného prostredia predstavuje väčšiu hrozbu pre obyvateľstvo planéty (a následne aj pre mier na Zemi) ako ozbrojená armáda.
Premena politických inštitúcií
V demokratických spoločnostiach sa vplyvom procesov globalizácie oslabuje úloha štátu a centrálnych vlád, rastie vplyv privátneho sektora, osobitne mocenský vplyv nadnárodných inštitúcií a korporácií. Koncentrácia ekonomickej moci neprináša ochrane prírody osoh, avšak, ak uvážime, že väčšina globálnych problémov presahuje národné hranice a ak paralelne sledujeme rast mimovládnych organizácií, môžeme súčasný trend využiť na posilnenie medzinárodných opatrení pre ochranu prírody a zvýšenie starostlivosti o životné prostredie. Nakoniec, svedčí o tom množstvo globálnych dokumentov, ako je napr. Agenda 21, Dohovor o biologickej rozmanitosti a ďalšie. Domnievame sa, že štát budúcnosti by mal namiesto určovania cesty spoločnosti monitorovať a koordinovať aktivity miestnych samospráv, privátneho sektora a mimovládnych organizácií.
Nové technológie a informácií
Technológie a informácie sú v modernej spoločnosti atribútmi moci. Vo vzťahu k prírodným zdrojom však hrajú dvojakú úlohu: umožňujú účinnejšie využitie zdrojov na jednotku spotreby, súčasne však umožňujú intenzívnejšie čerpanie, čo pri nenasýtenej spotrebe môže ešte viac napnúť kritickú situáciu prekračovania prírodných limitov. Iným, podceňovaným nebezpečenstvom je zneužívanie genetickej vedy, ktorého globálne dôsledky môžu dokonca predbehnúť atómovú kataklizmu. Žijeme v dobe informačnej revolúcie až explózie, informácia však nie je múdrosť, človeka môže posilniť, avšak nevytriedená záplava informácií ho môže naopak oslabiť. Moderné informačné technológie môžu viesť k zásadným zmenám politickej a ekonomickej moci, chápania a riadenia vedy a využívania prírodných zdrojov.
Autor bol predsedom Strany zelených na Slovensku
