Predtuchy ruského revolucionára
Michail Alexandrovič Bakunin vošiel do dejín ako výrazná osobnosť, ktorej činnosť do našich čias vyvoláva protirečivé hodnotenia. Dôležitý význam má jeho teoretické dedičstvo, predovšetkým pokusy zdôvodniť existenciu bezštátnej spoločnosti, založenej na zásadách individuálnej slobody a kolektívnej solidarity. V posledných rokoch, najmä po rozpade ZSSR a socialistického bloku, Bakuninova kritika marxizmu, najmä teórie "diktatúry proletariátu", vyvoláva novú vlnu záujmu o jeho ideové dedičstvo. Ukazuje sa, že významný anarchista bol schopný kriticky analyzovať viaceré Marxove tézy, predvídať niektoré dôsledky realizácie marxistickej diktatúry.
Ruský revolucionár a čelný predstaviteľ medzinárodného anarchizmu M. A. Bakunin sa narodil 30. 5. 1814 vo vidieckej šľachtickej rodine v dedine Prjamuchino v Tverskej gubernii. Pochádzal z nie príliš bohatej, ale početnej rodiny. Opustil pre neho vopred určenú vojenskú dráhu a venoval sa štúdiu filozofie, najprv v Moskve a od roku 1840 v Nemecku. Postupne sa stal známym ako činiteľ európskeho demokratického hnutia a účastník revolučných vystúpení roku 1848, napríklad aj v Prahe. Práve tu na Slovanskom zjazde, ako uvádza vo svojej Spovedi cárovi Mikulášovi I. (1851) založil tajný spolok Slovanskí priatelia - prvý spolok, ktorého sa stal členom. Do spolku vstúpilo niekoľko Slovákov, Moravanov, Chorvátov. Bakunin bojoval proti neslobode a despotizmu, predovšetkým proti cárizmu v Rusku a bol za vytvorenie demokratickej federácie slovanských národov ako súčasti slobodnej Európy. V roku 1849 ho zatkli ako jedného z vodcov drážďanského povstania. V Sasku a v Rakúsku ho odsúdili na trest smrti. Roku 1851 bol však vydaný Rusku. Najprv ho väznili v Petropavlovskej pevnosti do roku 1857, potom sa ocitol vo vyhnanstve na Sibíri. Po štyroch rokoch sa mu podarilo utiecť. Vrátil sa do Európy a tu sa v 60. rokoch definitívne sformovali jeho anarchistické názory. Stal sa členom Medzinárodného robotníckeho združenia (I. internacionály), v ktorej sa vyznamenal ako oponent a kritik Marxa a všetkých autoritatívnych a etatistických myšlienok. Významne ovplyvnil formovanie revolučného narodnického hnutia v Rusku. Zomrel 1. 7. 1876 vo švajčiarskom Berne, kde je aj pochovaný.
Vízia spoločnosti bez útlaku
Oceňujúc dôležitosť a opodstatnenosť argumentov M. A. Bakunina proti štátnopolitickej koncepcii K. Marxa, si ale treba uvedomiť aj paradoxné momenty učenia samotného Bakunina. Pri analýze jeho prác a činnosti sa ukazuje, že významný obhajca slobody a anarchie sa dosť často pokúšal teoreticky i v praxi vytvoriť také revolučné organizácie, ktoré nemožno nazvať ináč len diktátorskými. Vnútorná protirečivosť Bakuninovej revolučnej teórie si zaslúži pozornosť bádateľov. Nie z hľadiska "obrany", či už marxizmu alebo anarchizmu, ako sa to robilo v minulosti, ale kvôli vysvetleniu základných čŕt revolučného spôsobu myslenia, ktoré sa teoreticky zrodilo v 19. storočí a všestranne vyskúšalo v 20. storočí. Z tohto zorného uhla návrat k ideovému boju medzi Marxom a Bakuninom a teoretickému dedičstvu Bakunina sa môže stať príležitosťou k zamysleniu sa nad aktuálnymi otázkami a výsledkami.
M. Bakunin zanechal dosť vízií ideálu porevolučnej budúcnosti. Zastavme sa pri jednej z nich, uvedenej v jeho významnom diele Štátnosť a anarchia. Čo navrhoval autor postaviť na mieste na márne kúsky zničenej "buržoáznej civilizácie"? "Táto perspektíva", píše, "v prvom rade je koncom chudoby, biedy a bude poskytovať ľudu úplné uspokojenie všetkých materiálnych potrieb vďaka kolektívnej práci, povinnej a rovnej pre všetkých; ďalej bude koniec pánov a každému vládnutiu a nastane slobodné usporiadanie národného života v súlade s národnými potrebami, ale nie zhora nadol, ako je tomu v každom štáte, ale zdola nahor, samotným ľudom, bez ustanovizní a parlamentu, cez slobodný zväz poľnohospodárskych a továrenských robotníckych spolkov, združení, oblastí a národov; a nakoniec vo vzdialenej budúcnosti - univerzálne ľudské bratstvo, ktoré bude triumfovať na ruinách všetkých štátov." Charakteristika perspektív je takmer totožná s predstavami všetkých socialistov 19. storočia, s tým rozdielom, že Bakunin zdôrazňuje nevyhnutnosť výstavby novej spoločnosti bez štátnych inštitúcií iniciatívou "zdola".
Argumenty proti "diktatúre proletariátu"
Pravda, marxisti takisto tvrdili, že je nevyhnutné úplne zničiť starú štátnu mašinériu a vytvoriť "proletársky štát" len na prechodný čas, do presadenia komunistického ideálu. Videnie porevolučných premien sa stalo zdrojom nedorozumení medzi teoretikmi anarchistickej a sociálnodemokratickej školy a zapríčinilo hlbokú nenávisť medzi oboma tábormi na dlhé desaťročia ešte aj po smrti M. Bakunina a K. Marxa. Bakunin sa pustil do ostrej polemiky s Marxom a jeho stúpencami. Odmietol myšlienku ovládnutia štátnej mašinérie v záujme potvrdenia revolúcie a predložil celý systém protiargumentov. Jeho dôkazy si zasluhujú pozornosť nielen preto, že zohrali určitú úlohu pri tríbení postojov K. Marxa a F. Engelsa (a sociálnodemokratických strán vôbec), pokiaľ ide o úlohu a miesto štátu v budúcej sociálnej revolúcii, ale aj z toho dôvodu, že skúsenosti krajín "socializmu" v 20. storočí ich potvrdili. Napríklad Marxove tvrdenia o proletariáte ako vládnucej triede v prechodnom období M. Bakunin otvorene ironizuje. "Natíska sa otázka, keď sa proletariát stane vládnucou triedou, tak komu bude vládnuť? Zdá sa, pokračuje, "že zostáva ešte ďalší proletariát, ktorý bude podmanený tomu vládnucemu. Napríklad, prečo by to nemohla byť dedinská chudoba, ktorá, ako je známe, nepožíva sympatie marxistov."
M. Bakunin odmietal možnosť dosiahnutia revolučnej spravodlivosti a ideálov nielen cestou "diktatúry proletariátu", ale aj prostredníctvom tzv. ľudového štátu podľa predstáv nemeckých sociálnych demokratov. Aj demokratický štát so všeobecným volebným právom a zárukami demokratických slobôd považoval za obludu, za ktorou sa skrýva "despotizmus vládnucej menšiny". Podľa jeho názoru robotníci len čo sa dostanú do štátnych funkcií, stanú sa z nich lídri a "prestanú byť robotníkmi, začnú sa pozerať na celý nádennícky svet z výšky štátu, budú predstavovať nie ľud, ale seba a svoje záujmy pri riadení ľudu". M. Bakunin bol presvedčený, že štát kazí ľudskú osobnosť, človek v službe štátu sa stáva akýmsi byrokratickým monštrom, túžiacim v záujme sebazáchovy upevniť a rozšíriť svoju moc.
Vráťme sa k Bakuninovej kritike Marxovej teórie o diktatúre proletariátu a jej dočasnosti. Toto tvrdenie Bakunin podrobil zdrvujúcej kritike. Okrem iného napísal: "Tvrdia, že len diktatúra, samozrejme ich, môže vytvoriť vôľu ľudu, ale my odpovedáme, že nijaká diktatúra nemôže mať iný cieľ, okrem korunovania seba, že je schopná vyvolať a vychovať u ľudu, ktorý ju znáša, len otroctvo; sloboda môže byť zrodená len slobodou, t. j. všeľudovou vzburou a slobodnou organizáciou robotníckych más zdola nahor." Bakuninove závery, že proletársky štát bude zďaleka nie najdemokratickejšou mocou ľudu, ale predovšetkým diktatúrou a k tomu ešte diktatúrou úzkeho kruhu vodcov, ktorí si privlastnia právo riadiť ľud v jeho mene, ale nie v jeho záujme, si zaslúžia našu úctu. Rovnako je dôležitá aj jeho analýza o protirečivosti medzi charakterom revolučnej diktatúry a revolučnými ideálmi. Tieto jeho závery sú pre nás - svedkov pádu reálnych diktátorských režimov - zvlášť zaujímavé, priťahujú záhadnosťou proroctiev, ktoré sa potvrdili. Nie je dôležité, či k nim dospel na základe hlbokej analýzy alebo boli výsledkom kategorického odmietania marxistických dogmatikov. Dôležité je to, že varoval revolucionárov pred neodvratnými následkami marxistického experimentu, pričom toto varovanie zaznelo vtedy, keď ešte nikto nemohol počuť dunenie pancierových vlakov októbrovej revolúcie.
Autor je pracovníkom Historického ústavu SAV
