Ruský polčas rozpadu
Triafať sa do Ruska sa stalo akousi povinnosťou. Je paradoxné, že túto príležitosť si nenechala ujsť ani nová slovenská politická elita. Jej prístup len potvrdil, že bilaterálny slovensko-ruský problém, majúci v určitej etape emocionálne vnútropolitický rozmer, bol a žiaľ ešte aj je motivovaný z pohľadu ekonomických perspektív krátkodobo. Inými slovami, akýmsi "dištančným" spôsobom, s využitím nedávnej zložitej histórie a súčasných ťažkostí Ruska sa snažíme revitalizovať objektívne integračné ambície Slovenska.
Vieme však iste, o akom Rusku s takou ľahkosťou hovoríme? Uvedomujeme si vôbec, že dnešné Rusko je tehotné možnosťou svojho rozpadu na desiatky miništátov, tak, ako je tehotné i možnosťou politicko-ekonomickej stabilizácie, ale tiež menej bezpečného vývoja? Nádeje a peniaze sa vkladajú do pokojného samorozpadu tejto krajiny s možnosťou uzavrieť historickú veľmocenskú epizódu ZSSR, etapu nepokojného prechodného postsovietskeho obdobia a uvoľniť priestor pre desiatky nových a prekvitajúcich štátov.
Jeden z kandidátov na prezidentský stolec v Kremli v roku 2000 G. Javlinskij považuje prípadný rozpad Ruskej federácie (RF) za reálnu a nie akademickú špekuláciu. Súčasný model federálneho usporiadania Ruska má v sebe zakódované trvalo latentné nebezpečenstvo rizika politických, ekonomických a sociálnych rozdielností. Tento fakt je bez diskusie znepokojujúci a mal by viac než dištancovanie sa znamenať zvýšenú zainteresovanosť na očakávanej politicko-ekonomickej stabilizácii krajiny.
Dnešná Ruská federácia - čo je to?
Podľa Ústavy RF, šitej na mieru súčasného a stále viac chorľavého prezidenta B. Jeľcina, je súčasná RF tvorená 89 rôznymi subjektami, o ktorých nemožno ani zďaleka hovoriť ako o rovnocenných, hoci to ústava deklaruje. Ide o 21 republík, 6 krajov, 49 oblastí, 2 mestá federálneho významu (Moskva a Sankt-Peterburg), 1 autonómnu oblasť a 10 autonómnych okruhov.
Ruská literatúra sa snaží o delenie na regióny "bohaté a chudobné", resp. na "stabilné a nestabilné" a pod. Ak sa za rozhodujúce kritérium považuje životná úroveň obyvateľstva, najviac 10 - 14 subjektov možno považovať za vedúce regióny Ruska. Patria sem Moskva, Moskovská oblasť, Sankt-Peterburg, Krasnojarský kraj, Nižnegorodská oblasť, Stavropoľský kraj, Samarská oblasť, Rostovská oblasť, Samarská oblasť, Republika Tatarstan a Baškortostan. Tu je sústredená viac ako tretina priemyslového potenciálu Ruska, prakticky všetky finančné toky (len cez Moskvu prechádza 70% objemu financií celého Ruska), rozhodujúce palivovo-energetické zdroje. Chudobných regiónov je cca 14-16. Medzi týmito dvoma pólmi sa pohybujú ostatné a sú prakticky na nule. Rozptyl len potvrdzuje, že problematika vzťahu medzi centrom a regiónmi je dlhodobo jedným z najväčších problémov vnútornej politiky. V regionálnej politike je kľúč k odpovedi na najzávažnejšiu otázku o osude Ruska, o jeho postupnom a (ne)pokojnom (ne)transformovaní sa na menšie subjekty.
Impulz k procesu získavania suverenity subjektov RF dal Tatarstan už tri mesiace po vyhlásení suverenity Ruska. Na konci augusta 1990 vyhlásil svoju suverenitu v rámci celej krajiny a požiadavku nanovo riešiť vzťah k vtedy ešte dýchajúcemu ZSSR. V októbri 1990 deklaroval svoju suverenitu v rámci RF Baškortostan s rovnakou žiadosťou ako Tatarstan. O rok neskôr vyhlásil nezávislosť Čečenskej republiky prezident D. Dudajev. Udalosti boli podnetom k podpisu Federálnej zmluvy medzi centrom a subjektami RF v marci 1992. Týmto aktom, ako dnes priznáva aj gubernátor Orlovskej oblasti a predseda Rady federácie RF J. Strojev, došlo k dočasnému zachráneniu ruského štátu pred rozpadom. V roku 1993 gubernátor Sverdlovskej oblasti E. Rossel inicioval vytvorenie Uralskej republiky v rámci RF. B. Jeľcin ho odvolal a pokus administratívne zlikvidoval.
Demokracia a "demokracia"
V rokoch 1993 - 95 sa sformovali nové regionálne politické elity a integrovali sa do elity federálnej. Prelomovým bol rok 1996, kedy sa uskutočnili voľby gubernátorov a Kremeľ stratil možnosť efektívne zasahovať do vývoja vo vzťahu centrum - región. V roku 1998 regióny začali zvažovať pozastavenie odvodov federálnych daní do Moskvy a ich ponechanie na využitie v oblastných rozpočtoch. V prípade, že by sa tak stalo, dôjde nielen k likvidácii väčšiny federálnych programov, ale nie je ani možné udržiavať v chode federálne štruktúry.
Predstavitelia regionálnych elít svoje a aj objektívne nedostatky zvaľujú na Moskvu s poznámkou, že bez nej by im bolo lepšie. Skúška reakcie sa už konala. Začiatkom októbra 1998 niektorí gubernátori kráčali na čele protestných demonštrácií s antiJeľcinovskými heslami. B. Jeľcin je garantom ústavy, aspoň sám sa tak často predstavuje, a súčasná ústava garantuje súčasnú RF. Demokracia sa spravidla neuchytila tam, kde nie je efektívny štát a štátne riadenie. Nie prekvapujúcou je aj otázka, či je demokracia vôbec možná a aplikovateľná v tak geograficky mohutnom priestore. Akýkoľvek typ konsolidovanej demokracie je relativizovaný pri udržaní súčasnej teritoriálnej podoby Ruska, ktorá sa historicky formovala výlučne imperiálnym spôsobom.
Ak hovoríme o prezidentských voľbách, ktoré by sa mali konať v roku 2000, je potrebné myslieť aj na aktuálnu situáciu pred, počas a najmä po voľbách. Dynamika povolebných procesov buď udrží krajinu v pásme stability, alebo ostane realitou už desaťročia trvajúca ruská systémová kríza. Problémom volieb je, či ich víťaz bude schopný presvedčiť jeľciniádou rozčarovaný a frustrovaný národ o možnosti nového "ruského zázraku", alebo bude donútený asistovať pri fatálnej diverzifikácii a regionalizácii Ruska. Kľúče k integrite Ruska budú v rukách nového prezidenta. Súčasný svoje možnosti už očividne vyčerpal. Vážna bude aj pozícia ruskej oligarchie. Kto môže byť ich favoritom? Potenciálnych hrdinov volieb v roku 2000 je dnes viac.
Dezintegrácia na začiatku 21. storočia
Rozklad Ruska je zrejme potrebné vnímať ako skutočnosť, na ktorú je vhodné sa pripraviť a nájsť mechanizmus jeho existencie v zmenených geopolitických reáliách. Bez emócií a s vedomím, že zostupovanie z pozície superveľmoci cez regionálnu veľmoc až po rozpad je psychologicky bolestným faktom, ale aj nádejou, že pôjde iba o evolučný proces. Pre evolúciu hovorí možnosť zdanlivo nelogického vývoja - samostatnosť cestou ekonomickej závislosti. Taký model však dlhodobo nebýva funkčným. Prečo sa pripravovať? Rusko na konci 20. storočia, predstavuje klasickú imperiálnu ríšu na čele s chorým vládcom a nefunkčným a kontraproduktívnym systémom riadenia, ktorá sa kľukatými cestami prepracovala do záverečného, rozpadového štádia. Ako sa pripravovať? Pre Slovensko je to z bezpečnostného hľadiska prirodzený a plynulý proces pripojenia sa k európskym a svetovým štruktúram, ktoré majú jasné pravidlá hry, historickú perspektívu a hmatateľné demokratické tradície. Z pohľadu priameho vzťahu k Rusku by malo ísť o hutnejšiu orientáciu na cielenú širokospektrálnu regionálnu spoluprácu, tak, aby sme pri tom neurazili zatiaľ stále veľmocensky sa tváriacu federálnu Moskvu.
Autor je diplomat
