Považuje sa za patriota
Nemecký "Grundgesetz", t.j. Základný zákon štátu majúci funkciu ústavy, prezidentovi ukladá medzinárodnoprávne zastupovanie občanov, menovanie a odvolávanie ministrov, spolkových sudcov, úradníkov, dôstojníkov a poddôstojníkov, vyhotovenie a podpisovanie zákonov a napríklad aj udeľovanie milosti. Právomoci sú viac-menej symbolické, spolkový prezident môže komentovať, ale nie zasahovať do výkonu moci kancelára. Napriek tomu sa každých päť rokov nazbiera hŕstka schopných kandidátov, ktorí si veria, že svoju funkciu budú vykonávať zodpovedne a svojím pôsobením v úrade sa budú výrazne odlišovať od svojich predchodcov.
Ani v poradí ôsma voľba prezidenta SRN nevyzerala inak. Zatiaľ čo úradujúci prezident Roman Herzog vystupoval so svojím prejavom k 50. výročiu vstupu nemeckej ústavy do platnosti, pripravovali sa dve ženy a jeden muž zaujať jeho miesto v berlínskom zámku Bellevue. Nestranícku výskumníčku Dagmar Schipanski nominovali kresťanskí demokrati (CDU/CSU) a takisto nestranícka teologička a mierová aktivistka Uta Ranke-Heinemannová bola kandidátkou Strany demokratického socializmu (PDS). Kuriozitou bolo, že posledná menovaná je dcérou Gustava Heinemanna, bývalého spolkového prezidenta. Toho istého Heinemanna, ktorého vnučku má za manželku jeho obdivovateľ a tretí prezidentský kandidát, sociálny demokrat Johannes Rau (SPD).
V podstate očakávané víťazstvo
Počas posledných dní pred voľbou si pýtal rady od bývalého prezidenta Richarda von Weiszäckera, bol trocha nervózny. Má v úmysle skončiť s fajčením, pretože "jedna fotografia s cigaretou v Süddeutsche Zeitung znamená 30 listov čitateľov a 5 vystúpení zo strany." Možno trochu preháňa, ale skúsenosti dokazujú, že Johannes Rau, ktorý sa vyučil za kníhkupca a neskôr pracoval ako novinár teologického vydavateľstva, je citlivý na prehrešky médií, ktorých sa podľa neho neprávom dopustili voči jeho osobe. Napríklad chýry o jeho zlom zdravotnom stave: ak sú vraj úprimným vyjadrením obavy, je to v poriadku. Činný v politike je od roku 1952, kedy vstúpil do Heinemannovej Celonemeckej ľudovej strany (GVP) a o päť rokov neskôr sa stal členom SPD. Sociálna demokracia mu zaistila politickú kariéru. Od roku 1978 až do minulého roka zastával úrad krajinského premiéra Severného Porýnia-Westfálska a aj keď bol na tomto poste veľmi úspešný (svedčí o tom postupná absolútna väčšina sociálnych demokratov v krajinskom zhromaždení), zažil dve politické prehry. Pri prvej ho v roku 1987 v súboji o kancelárske miesto porazil Helmut Kohl a keď sa v roku 1993 uchádzal o úrad prezidenta, neočakávane vyhral kandidát kresťanských demokratov Roman Herzog. Tretíkrát však stálo šťastie na strane Johannesa Raua, jeho preferencie boli najvyššie. V druhom kole voľby v spolkovom zhromaždení získal 690 hlasov (o 20 viac ako je potrebné na absolútnu väčšinu) proti 572 hlasujúcim za D. Schipanskú a 62 hlasom pre U. Ranke-Heinemannovú. Hoci je džentlmen, prezidentské kreslo spomenutým dámam neuvoľní.
Zmierenie namiesto rozdeľovania
Bezprostredne po svojom zvolení mal Johannes Rau v spolkovom zhromaždení krátky prejav, ktorý sa neskôr stal objektom kritiky najmä zo strany opozície. Odvolávajúc sa na ústavné princípy pripomenul, že dôstojnosť človeka je nedotknuteľná, pričom zdôraznil, že sa nehovorí o dôstojnosti Nemcov, ale všetkých ľudí. Tým dal najavo svoj postoj k otázke dvojitého štátneho občianstva a podpisovej kampani proti jeho zavedeniu, ktorú organizuje Kresťansko-demokratická únia. Sám sa označil za patriota, a podľa jeho slov nikdy nebude nacionalistom. "Lebo patriot je niekto, kto miluje svoju vlasť. Nacionalista je ten, kto znevažuje vlasť druhých." Na to, aby prekonal vnútorne rozdelenú nemeckú spoločnosť, chce zaviesť dialóg. Optimistické konštatovanie v rozhovore pre týždenník Der Spiegel, že chce doviesť ľudí k tomu, aby o svojich problémoch rozprávali, pričom západní Nemci by si najprv mali vypočuť východných, vyznieva skôr utopicky než reálne, predovšetkým vzhľadom na zhoršujúcu sa ekonomickú situáciu krajiny. Čas na dialóg je už najvyšší, no akokoľvek pozitívne by sme chceli vidieť vzťah západného a východného Nemecka, nemôžeme prehliadnuť pretrvávajúce bariéry v spoločnosti, najmä tie medziľudské a vývinové. A Johannes Rau si je vedomý, že disponuje "len"silou slova, čo je podľa neho dosť málo.
Od prvého júla 1999 sa nový prezident aj so svojou manželkou a tromi (sčasti ešte školopovinnými) deťmi presťahuje do úradu v Berlíne. Berlín považuje Rau za fascinujúce mesto a čas, ktorý vláda strávi v budove nového Ríšskeho snemu, kde predtým sedeli aj nemecké vlády iného charakteru, bude preňho vraj rovnako fascinujúci. A my môžeme sledovať, či sa už v súčasnosti kompletná červeno-zelená dvojica Schröder-Rau bude navzájom racionálne a najmä efektívne dopĺňať. Neprajníci tvrdia, že aj jeden aj druhý, ak by mali možnosť inej voľby, vybrali by si iného partnera. Oni sami to popierajú a Gerhard Schröder konštatuje, že to, či vláda SPD bude epizódou alebo epochou v dejinách Nemecka, nezáleží od opozície, ani od publicistov, ale od nej samej. Nechajme ju teda konať.
