Priama voľba prezidenta prospela aj HZDS

Ako by ste charakterizovali svoj vstup do politiky? - V roku 1989 sme chodili s deťmi na mítingy a doma sme debatovali o týchto udalostiach. Priamym impulzom bolo moje stretnutie s dnes už nebohým pánom Kvetkom, čestným predsedom Demokratickej strany, ktorý býval priateľom aj môjho otca.
Počet zobrazení: 1646

Oľga Keltošová

Narodila sa 27. februára 1943 v Pezinku. Absolvovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, kde sa venovala štúdiu žurnalistiky. Od vysokoškolských čias využívala možnosti navštevovať zahraničie, čo prispelo aj k jej jazykovým znalostiam. Pôsobila v rôznych detských a mládežníckych časopisoch. Významnú časť svoje novinárskej tvorby zasvätila časopisom Zornička a Ohník. Istý čas bola prekladateľkou na Prírodovedeckej fakulte UK. V roku 1990 vstúpila do Demokratickej strany, neskôr bola spoluzakladateľkou HZDS. V dvoch vládach Vladimíra Mečiara zastávala funkciu ministersky práce, sociálnych vecí a rodiny. Do roku 1998 bola podpredsedníčkou HZDS. Od apríla do septembra 1998 pôsobila ako veľvyslankyňa SR pri OSN v New Yorku.

V súčasnosti je poslankyňou Národnej rady SR. Je rozvedená, má dve deti.

Ako by ste charakterizovali svoj vstup do politiky?

- V roku 1989 sme chodili s deťmi na mítingy a doma sme debatovali o týchto udalostiach. Priamym impulzom bolo moje stretnutie s dnes už nebohým pánom Kvetkom, čestným predsedom Demokratickej strany, ktorý býval priateľom aj môjho otca. V januári 1990 mi ponúkol robiť v DS hovorkyňu, čo som aj prijala. V tom istom roku ma zvolili za poslankyňu SNR a na moje prekvapenie som sa dokonca stala podpredsedníčkou slovenského parlamentu.

Malo vaše nadšenie a očakávania z jesene roku 1989 svoje opodstatnenie?

- Bola to zmena, ktorá chvíľami až vyrážala dych. Z môjho pohľadu posledných desať rokov by sa dalo charakterizovať ako demokracia s detskými chorobami. Ak môžem porovnať svoje poznatky zo zahraničia, najmä Škandinávie, treba pripomenúť, že tento vývoj u nich trval takmer dvesto rokov. To však neznamená, že u nás by mal tento vývoj tiež tak dlho trvať. Mali by sme ho urýchliť, ale aj poučiť sa z chýb iných. Osobne však nepovažujem uplynulých desať rokov za stratený čas.

Kde sa, podľa vášho názoru, stala chyba v HZDS pred parlamentnými voľbami?

- Osobne považujem za najväčšiu chybu slabú komunikáciu s médiami za uplynulé štyri roky. Ako členka vlády som videla, koľko pozitívneho sme urobili a ako slabo sme to dokázali predať verejnosti.

Vy ste odmietali médiá. A ďalej?

- Druhá chyba sa stala priamo pri zostavovaní centrálneho volebného tímu, ktorý navrhol aj volebnú stratégiu. Zastávam názor, že volebná stratégia megalomanského typu je pre slovenského voliča cudzia, nehovoriac o tom, že na čelo centrálneho volebného tímu bol postavený veľkopodnikateľ.

Teda kritika do vlastných radov?

- Nespomínam si, že by to bola urobila ktorákoľvek politická strana v Európe, dokonca ani v USA. Tak, ako sa to udialo v HZDS, bolo, myslím si, viac na škodu, ako na úžitok.

Na kandidátku sa do popredia dostali predstavitelia veľkopodnikateľských vrstiev, skrátka oligarchia...

- Bola som proti tomu, aby sme sa orientovali na spomenutú vrstvu privatizérov cez ľudí na kandidátke. Obávala som sa totiž, akú to bude mať odozvu u tradičnej voličskej základne hnutia, ktorú v podľa sociologických výskumov tvoria vo významnej miere dôchodcovia a robotníci. Podporili nás aj napriek rôznym škandálom a privatizérskym kauzám.

Chýbali tam aj ženy, na ktorých tváre bola voličská základňa zvyknutá...

- Po návrate z USA som bola prekvapená, že som na kandidátke nenašla známe a erudované poslankyne, ako Eva Zelenayová, Alica Bieliková, Eva Garajová a ďalšie. Toto som však už nemohla ovplyvniť. Predpokladám, že výber robila personálna komisia, ktorá pozostáva z predsedu, podpredsedov a tajomníka i prizvaných členov hnutia.

Ale ani na poslednom sneme sa ženám neušli významnejšie posty...

- Treba povedať, že ja som bola navrhovaná znova na podpredsednícke miesto, avšak som sa rozhodla nekandidovať. Tým nechcem povedať, že sa chcem od činnosti HZDS určitým spôsobom dištancovať. V parlamente som teraz v troch výboroch, čiže nezastupujem HZDS len v sociálnej oblasti, ale aj v zahraničí a mám povinnosti aj ako členka Parlamentného zhromaždenia Rady Európy. Dosť práce je aj v samotnom HZDS v súvislosti s jeho transformáciou na stranu, prípravou členskej základne na tento prechod.

Ako posudzujete fakt, že HZDS sa doteraz nepodarilo integrovať do niektorého medzinárodného zoskupenia politických subjektov?

- Hnutie treba transformovať na štandardnú politickú stranu. V januári skupina poslancov NR SR za HZDS naviazala kontakty na pôde Parlamentného zhromaždenia RE so skupinou EDG - Európska demokratická skupina združujúca centristických poslancov členských štátov RE a v tejto skupine sme asociovaní. Je to medzistupeň, aby sme sa mohli potom uchádzať o členstvo v niektorej zo svetových internacionál. V EDG sú nám najbližší členovia česká ODS a z Veľkej Británie Noví konzervatívci.

Máte od Klausovej ODS prísľub, že vás podporí?

- Máme, podobne aj od iných strán v strednej Európe, ktoré sú v tejto frakcii RE zastúpené.

K akým prioritám sa chce HZDS ako strana ľudového typu hlásiť?

- Ľudová strana sa vyznačuje tromi piliermi, ktoré deklaruje aj HZDS: národný, kresťanský a sociálny. S tým, že bude podporovať smerovanie do euroatlantických štruktúr. Takže hľadáme stredové postavenie na zahraničnej scéne v zoskupení strán ľudového typu.

Okolo Vladimíra Mečiara pôsobili istým fatálnym spôsobom ženy, myslím tým Annu Nagyovú a Blaženu Martinkovú. Aký ste k nim mali vzťah?

- Môj vzťah k pani Nagyovej i pani Martinkovej bol čisto pracovný.

Čo to znamená?

- Na všetkých - pracovných aj neformálnych stretnutiach som sa s nimi pozdravila, porozprávala, a to bolo všetko.

Kvôli pani Martinkovej vyleteli hovorcovia z úradu vlády, ale aj z HZDS...

- O hovorcoch sa neviem vyjadriť, nepracovali pre HZDS. Pokiaľ sa týka pána Hagaru, už predtým som ho viackrát navrhovala na výmenu za profesionálne chyby pri určitých vyhláseniach.

Ako hodnotíte súčasnú mediálnu politiku HZDS?

- Vzťah s médiami sa buduje postupne na vzájomných kontaktoch a dôvere. Nezdá sa mi zatiaľ, že by súčasný podpredseda hnutia pán Žiak nezvládol svoju úlohu.

Ukazuje sa, že úlohu hlavného propagandistu HZDS prevzal v médiách jeho podpredseda Vojtech Tkáč. Koho má osloviť jeho štýl argumentácie?

- Pre mňa ako bývalú novinárku je to dosť nevďačná otázka. Vojtechovi Tkáčovi sú bližšie témy ako napríklad sociálna politika, zamestnanosť. Zrejme výsostne politické témy nie sú mu až také blízke. Pokiaľ ide o štýl vystupovania, bolo to najmä v televízii dosť radikálne a nesedí mu to, ani nie je tento spôsob jemu vlastný. Bolo jeho chybou, že na to pristúpil.

Počas štúdia na vysokej škole vás označovali pedagógovia za intelektuálku a aj individualistku. Ako sa cítite v širokospektrálnom hnutí, ktoré ponajviac oslovuje ľudí s nižším vzdelaním?

- Keby mi to nevyhovovalo, tak už tam nie som. V HZDS som spokojná. Našla som tu podporu v roku 1992. Ako ministerka práce, sociálnych vecí a rodiny som mohla realizovať svoje predstavy o sociálnej reforme. Je to však možno aj tým, že oslovujeme veľmi široké vrstvy ľudí, ktoré majú podľa sociológov nižšie a stredné vzdelanie. Som absolútne proti tomu, aby niekto spochybňoval hlasy týchto ľudí. Je to vrcholne nedemokratické. Aj pre týchto ľudí som sa v HZDS rozhodla urobiť maximum.

Nevládne v HZDS autokracia?

- Fámy o akomsi autokratickom rozhodovaní sa nezakladajú na pravde. Mohla som si tam dovoliť hlasovať proti aj pri rozhodovaní o veľmi závažných krokoch a neboli z toho žiadne sankcie. Cením si aj to, že 90 percent mojich predstáv o sociálnej reforme sa mi podarilo obhájiť.

Ako blízko alebo ako ďaleko majú k sebe takí členovia HZDS, ako vy, Ján Cuper, Ivan Hudec, Dušan Slobodník či Roman Hofbauer?

- V súkromnom živote veľmi blízko, dá sa povedať, že sme dobrí priatelia. To však neznamená, že musím súhlasiť so všetkými ich názormi. A na verejnosti či v parlamente vystupuje každý sám za seba. Ich vystúpenia beriem ako súčasť ich poslaneckej práce. Pokiaľ ide o štýl vystupovania menovaných poslancov, mám ďaleko od toho, aby som mentorovala. Napokon každý politik svojím vystupovaním na verejnosti si sám sebe robí meno.

Je vládna koalícia a opozícia u nás odkázaná na vzájomnú nevraživosť?

- Bude ešte trvať nejaký čas, kým sa celá spoločnosť nedostane do takého štádia, že sa dokážeme odosobniť, čo je však veľmi ťažké. Keby naša verejnosť sledovala dianie v parlamentoch iných krajín, zistila by, že spory medzi koalíciou a opozíciou sú rovnako prudké. Akurát, že britská, nemecká či americká verejnosť nežije tak veľmi politikou a nepreberá ju doma pri večeri.

Neprispeli aj niektoré vaše tvrdé postoje k tomu, že sa zo spoločnosti veľmi skoro vymazalo to zamatové, čo sme si sľubovali?

- Určite áno. Myslím si však, že platí porekadlo: na hrubé vrece hrubá záplata. Takže napríklad s tými poznatkami, ktoré som mala o bývalom prezidentovi v nadväznosti na jeho verejné vystúpenia, myslím si, že som reagovala adekvátne. Možno verejnosť to vnímala príliš konfrontačne.

Takže nepatríte k tým, ktorí sa na údery pod pás povznesú?

- Za tých devät rokov, čo som v politike, viem už reagovať aj s určitým nadhľadom. Nie som konfrontačný typ. Ale keď je niečoho veľa, tak je toho moc.

Od roku 1994, kedy Vladimír Mečiar sľúbil, že na Slovensku bude druhé Švajčiarsko, sa celkove zhoršila situácia. Je teda ešte na mieste hlásiť sa s hrdosťou k Slovenskej republike?

- Určite áno. Je predsa základná hodnota a životná istota mať vlastný štát. Kvôli tomu sa oplatí aj obetovať veľa vecí. Ľudia si túto zmenu v roku 1989 na námestiach "vyzvonili".

Samostatnosť SR si nevyzvonili...

- Je otázne, či by Slovensko bolo na tom lepšie, keby bolo ostalo v jednom zväzku v Českou republikou. Bolo by treba odpovedať exaktne, akým spôsobom by sa bolo Slovensko ďalej vyvíjalo. Nezdá sa mi, že by to bolo bývalo odlišne. Napokon, pripomeňme si súčasnú situáciu v Česku.

Ako ste sa vzhľadom na slovenskú realitu cítili na pôde OSN?

- Slovensko si v prvom rade plní svoje záväzky voči tejto organizácii. Má dobré renomé najmä z pôsobenia mierových jednotiek OSN na Balkáne. Patrí medzi veľmi spoľahlivé krajiny bez rozdielu zmeny vo vláde.

Nie ste už unavená deväťročným aktívnym pôsobením v politike, alebo je to ako v indickom prísloví, že kto raz nasadne na tigra...

- Politici si neraz neuvedomujú, že sú verejnosti notoricki známi, ako i to, že ľudia privítajú zmenu. Ja som si to uvedomovala už vtedy, keď som odchádzala do USA v apríli 1998. Vzdala som sa tiež všetkých funkcií. Myslím si, že občan má právo vidieť nové tváre a tiež si treba uvedomiť, že nik nie je nenahraditeľný. Aj preto som sama išla príkladom.

Vladimír Mečiar sa už pred časom rozlúčil s verejnosťou. Rozhodol sa však kandidovať na post hlavy štátu. Núka sa tu otázka, čo by mal urobiť politik, ktorý v zápase o takýto post neuspel?

- Prezidentské voľby sú pre nás veľká skúsenosť. Myslím si, že už len to, že sa človek dostal do druhého kola, malo by byť pre neho určitým povzbudením pre budúcnosť. Vždy som obdivovala politikov, ktorí si dokázali z každej etapy politickej kariéry vybrať to pozitívne a zúžitkovať to. Politika je beh na dlhé trate a prezidentské voľby, ich výsledok, je len zastávka.

Hovoríte o voľbe prezidenta občanmi ako o veľkej skúsenosti. Ešte na jar v roku 1997 ste to boli vy, kto médiá informoval o záveroch rokovania vládneho kabinetu, pričom ste naznačili, že referendum o priamej voľbe sa neuskutoční. Nie je tu protirečivosť?

- My sme rozhodli o tom, že bude referendum s tromi otázkami a medzi nimi bola aj priama voľba prezidenta. Takže myšlieka tohto spôsobu vládla v HZDS od roku 1995. Návrh poslanca Tibora Cabaja zmeniť ústavnou väčšinou spôsob voľby prezidenta nenašiel vtedy v parlamente podporu. To, že sa potom k referendu o vstupe do NATO pripojila štvrtá otázka, spôsobilo kolaps celého referenda.

Iba kolaps?

- Mňa to mrzí. Celkove si myslím, že priama voľba prezidenta prospeje ako skúsenosť aj HZDS.

Viete si predstaviť, že by mohlo HZDS existovať aj s iným predsedom, ako je Vladimír Mečiar?

- Keby sa našiel protikandidát, ktorý by získal najviac hlasov vo voľbách a predseda by sa rozhodol odísť mimo politiky, viem si to predstaviť. Buďme však realisti.

O predsedovi HZDS je známe, že má autoritárske spôsoby. Môže s týmito vlasnosťami dobre fungovať na čele strany, kde sa rozhoduje kolektívne?

- Toto sú skreslené predstavy redaktorov o tom, či je Vladimír Mečiar ochotný sa prispôsobiť väčšine alebo nie. Mám viac skúseností z tajného hlasovania, kde sa prispôsobil výsledku. Napríklad v roku 1992 navrhoval zriadiť druhú komoru parlamentu, senát, ako majú Česi. A neuspel.

Spor HZDS s exprezidentom Michalom Kováčom roky traumatizoval celú spoločnosť. Aj to snáď prispelo k vášmu volebnému výsledku...

- Môj osobný vzťah k M. Kováčovi bol dosť napätý. Traumatizovanie bolo obojstranné. Okrem toho sme mali dostatok informácií o kauze jeho syna v súvislosti s Technopolom. Viackrát sa mu ponúkali rokovania na túto tému, pričom sme ponúkali určité riešenia, najmä vzhľadom na jeho postavenie voči zahraničiu. Skrátka, antipatie existovali.

Pripúšťate záporný efekt?

- Dnes vidím, že keď nebolo dosť hlasov v parlamente na jeho odvolanie, bolo treba zvoliť inú taktiku. Takže to je ponaučenie.

Keby sa na súde potvrdilo, že na únose M. Kováča mladšieho sa podieľala SIS za vládnutia HZDS, čo by takéto potvrdenie pre vás osobne znamenalo?

- Zatiaľ by som to ozaj nechala na nezávislé súdy.

Dosť sa toho v minulosti porozprávalo o vašom súkromí. Aké je v súčasnosti?

- Nesťažujem si.

Takže ani s tou vilou na Záhorí to nie je pravda?

- Podľa niektorých médií by som už mohla vlastniť aspoň tri vily. Nemám žiadnu a už 20 rokov bývam v Karlovej Vsi v paneláku. Nedávnom som maľovala byt.

Ako ministerka ste ešte v roku 1995 deklarovali, že pripravíte nový zákon o rodine. Verejnosť sa ho však nedočkala...

- Bolo to najmä preto, lebo bývalý minister spravodlivosti pán Liščák dostal za úlohu pripraviť nový Občiansky zákonník a vtedy došlo ku kompetenčnému sporu: či zákon o rodine bude súčasťou Občianskeho zákonníka, alebo to bude samostatný zákon. Keďže nebola politická vôľa, aby to bol samostatný zákon, tak sme prípravu zákona zverili ministerstvu spravodlivosti. Je to dodnes tam uložené.

Nepresadili ste si teda svoje...

- Možno som mala tvrdšie postupovať, aby to bola samostatná právna norma a nespoliehať sa naa iný rezort, ktorý nedodržal temíny. Ďalším problémom bol aj určitý nesúlad medzi jednotlivými občianskymi združeniami, s ktorými sme konzultovali zákon o rodine. Tieto združenia sa napokon prihlásili k názoru, aby bol zákon o rodine včlenený do Občianskeho zákonníka. Ja som potom akceptovala, že takáto vôľa je aj vo vláde i v teréne. Preto táto úloha ostala ministerstvu spravodlivosti.

Kto bol alebo ešte je váš životný vzor?

- Je to nebohá Golda Meirová, ktorú som obdivovala, najmä jej ostrovtip, politické schopnosti, komunikatívnosť, svojráznosť.

Myslíte si, že máte zhodné povahové rysy?

- Myslím, že áno. Okrem toho aj veľa fajčila.

Ak sa poohliadnete za sebou, je niečo, čo by ste chceli korigovať?

- Keby som sa vrátila do rokov 1992 až 1998, keď som bola najvyťaženejšia, možno by som si vedela lepšie zadeliť svoj pracovný režim. Určite by som už nevzala na seba dve funkcie, ale iba jednu.

A je niečo, čo by ste chceli jednoducho vymazať?

- Rada by som vymazala niektoré rozhovory s médiami.

Aj ten o bielych podkolienkach?

Aj to.

Aké sú vaše plány do budúcnosti?

- Konečne by som chcela viac cestovať. Tiež by som sa chcela po piatich rokoch dostať znova za dcérou do Talianska.

S hosťom SLOVA sa zhovárala Zora Bálintová

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984