Problém všetkých ľudí
Koncom januára zverejnila vláda Slovenskej republiky plán legislatívnych úloh na rok 1999. Rozsiahly materiál obsahuje aj zámer predložiť v decembri návrh zákona o odpadoch. Ochranárske organizácie už dlhšiu dobu vyvíjajú aktivity volajúce po zmene prístupu štátu a samospráv k odpadom a nakladaniu s nimi. Bohužiaľ, zatiaľ sa im viac podarilo dosiahnuť na lokálnej a regionálnej úrovni, a tak sa momentálne snaha ochranárov zameriava hlavne na presadenie takých legislatívnych nástrojov, ktoré by prispeli k riešeniu tohto doposiaľ zanedbávaného problému na celoslovenskej úrovni. Predkladáme čitateľom materiál pripravený v hnutí Greenpeace.
tázka: Kam s ním? je pre väčšinu z nás vyriešená v momente, keď za obsahom nášho odpadkového koša zaklapneme veko kontajnera. No problém s odpadom sa tým pre nás nekonči, ale ani sa nezačína. S potencionálnym odpadom treba totiž počítať už pri výrobe toho-ktorého produktu. Systém, pri ktorom sa štát snaží zbaviť stále narastajúceho množstva odpadov napríklad ukladaním na skládkach alebo ich spaľovaním, je pre budúcnosť neudržateľný, tak z ekonomických, ako aj z environmentálnych dôvodov.
Správy o škodlivosti skládok a spaľovní občas prenikli aj na verejnosť, no keďže starý systém bol pohodlný a neexistoval žiadny tlak zmeniť ho (skôr naopak), všetko zostalo po starom. Ministerstvo životného prostredia sa predháňalo v sebachvále o tom, koľko miliónov investovalo do tej-ktorej skládky, (ne)verejnoprávna televízia ústami moderátora pred občanmi vychválila pokrok, ktorý sme v množstve nových smetísk dosiahli, a všetci boli spokojní.
No bohužiaľ, spokojnosť nie je ani zďaleka na mieste. Je načase uvedomiť si, že problém je skutočne dôležitý a k jeho riešeniu by mal prispieť každý z nás. So zmenou hospodárstva sa v našej krajine zvyšuje produkcia odpadov. Súvisí to s dovozom výrobkov, so zvýšeným používaním jednorazových obalov, tovar je často zabalený v piatich obaloch a samozrejme sa zvýšila i celková spotreba. V súčasnosti je stále prevládajúcim riešením skládkovanie a spaľovanie, pričom opätovné používanie a recyklácia sú skôr výnimkou. Na nej sa totiž komerčne zarobiť prakticky nedá a celospoločenská výhoda recyklácie asi kompetentných až natoľko nezaujíma.
Skládky a riziká
Drvivá väčšina odpadov na Slovensku končí na skládkach, aj keď sa všeobecne považujú za najhorší spôsob nakladania s odpadom, ktorý by mal byt tým posledným riešením. Nebezpečné nie sú len obávané divoké skládky, hrozbu v sebe skrývajú aj tie "riadené". Odvoz odpadov na riadené skládky sa nemôže považovať za trvalé zneškodnenie odpadov. Každá skládka v sebe skrýva riziko havárie. Bariéry, ktoré sa používajú k tamojšej izolácii odpadov, majú obmedzenú životnosť (dokonca aj tie najlepšie pre nebezpečné odpady sú použiteľne iba do sto rokov). Rozkladné procesy však prebiehajú nesmierne pomaly, je tam nevhodná klíma pre rozkladné mikroorganizmy. Preto ani škodliviny organickej povahy takmer nepodliehajú biodegradácii a anorganické toxíny ostávajú dlho nedotknuté. Kvôli tomu začne byť skládka nebezpečná hlavne po niekoľkých desiatkach rokov, keď sa životnosť izolácií skončí.
Jednou z najhorších vecí v systéme skládkovania je miešanie veľkého množstva rozdielnych látok. Vzniká tak nebezpečný "bioreaktor", v ktorom prebiehajú nové chemické reakcie a tvoria sa nové zlúčeniny, z ktorých dodnes veľké množstvo nepoznáme. Pri týchto zlúčeninách je priam nemožné predvídať ich vplyv na životné prostredie. Odpad zakopaný do zeme je tým pre našu pôdu a spodnú vodu doslova časovanou bombou.
Pri biologických procesoch vo vnútri skládky vzniká plyn metán, ktorý môže ľahko vzplanúť. Pri takýchto požiaroch sa do ovzdušia dostávajú také nebezpečné škodliviny, že sa kvôli nim často musia evakuovať v blízkosti žijúci obyvatelia. Skládky zaberajú úrodnú pôdu alebo časť prírody, znehodnocujú ráz krajiny a znižujú hodnotu pôdy.
Spaľovne odpady nelikvidujú
Spaľovne sa často predstavujú ako elegantné riešenie problému s odpadmi hlavne z dôvodu, že spálením sa zníži objem odpadu o cca 80-90 %. V skutočnosti spaľovňa len robí z jedného druhu odpadu niekoľko ďalších - znečistený vzduch, toxický popolček, škvaru, toxické usadeniny na filtroch a znečistené vody z práčiek dymových plynov. Spálením komunálnych odpadov síce znížime ich hmotnosť, ale skoncentrujeme aj množstvo škodlivých látok.
Je dôležité zdôrazniť, že proces spaľovania neničí hmotu, mení iba chemické zloženie a toxicitu spaľovaných zlúčenín. Pri spaľovaní odpadu dochádza k únikom mnohých škodlivých látok - ťažkých kovov, dioxínov, furánov... Dioxíny sú napríklad veľmi jedovaté už v mininálnych množstvách. Dioxíny a furány v prírode odolávajú rozkladu, akumulujú sa v tukovom tkanive živých organizmov a v rastúcom množstve sa koncentrujú pri postupe potravinovým reťazcom. Toto si nakoniec museli uvedomiť aj vlády niekoľkých krajín a pod tlakom verejnosti rozhodli o zrušení stavby ďalších, a zatvorení existujúcich spaľovní. Obavy obyvateľov z jedovatých emisií sú opodstatnené už len preto. že dodnes bola popísaná len malá časť chemických zlúčenín, ktoré sa zo spaľovní vypúšťajú.
V snahe znížiť znečistenie v súčasnosti veľa firiem vybavuje spaľovne zariadeniami na čistenie emisií alebo na ich obmedzovanie. Materiál, ktorý zachytia filtre a práčky dymových plynov, je však rovnako toxický a vysoko nebezpečný, teda jeho ďalšie zneškodnenie je rovnako problematické. Viaceré výskumy ukázali, že ľudia žijúci do 1 km v okolí spaľovne majú zvýšený počet rakovinových ochorení. Biely dym, ktorý firmy zarábajúce na spaľovaní odpadov často prehlasujú za paru, so sebou prináša veľké nebezpečenstvo pre všetko živé vo svojom okolí. Napríklad v Španielsku museli zakázať používať mlieko od kráv pasúcich sa v bezprostrednej blízkosti spaľovne, no ľudí tam nechali bez obáv žiť naďalej. Jedným z ďalších negatívnych znakov spaľovní sú veľké počiatočné finančné náklady. Aby sa tieto sumy peňazí vrátili, je spaľovňa závislá na pravidelnom prísune množstva odpadov (mesto platí firmám za každú tonu "zlikvidovaného" odpadu), a preto sa v danom mieste značne obmedzuje recyklácia.
Začať od seba
Celý problém sa začína už vtedy, keď sa nejaká vec stane odpadom. Preto je najrozumnejšie vzniku odpadov predchádzať. V tomto prípade sa dá začať u výrobcov, ale i priamo u spotrebiteľov. Každý kupujúci by sa mal správať ekologicky zodpovedne. To znamená uprednostňovať výrobky vo vratných obaloch alebo obaloch prijateľných pre životné prostredie. Nekupovať nadmerne balené výrobky a výrobky na jedno použitie. Znamená to tiež nosiť si napríklad do obchodu vlastnú tašku a vrecká na pečivo a ovocie, nekupovať výrobky vo viacvrstvových obaloch (napr. Tetrapak), pretože ich zneškodnenie je energeticky náročné.
Naša spoločnosť stráca financie z nevyužívania druhotných surovín, nehovoriac o tom, že odpady postupne zaplavujú našu krajinu. Je preto potrebné uzákoniť veľmi konkrétne ekonomické a legislatívne nástroje na minimalizáciu odpadov a vytvoriť tak podmienky pre občanov, aby sa mohli zapojiť do triedeného zberu a riešenia tohto problému. Treba si uvedomiť dôležitosť dobrého zákona o odpadoch, ktorý by pomohol nielen nášmu životnému prostrediu, ale aj našej ekonomike.
Podľa materiálu hnutia Greenpeace upravil pg
