Radostný pocit z divadla

Bratislavčania mali možnosť 17. až 20. mája 1999 zoznámiť sa so štyrmi inscenáciami prešovského Divadla Alexandra Duchnoviča (predtým Ukrajinské národné divadlo). Okrem Rusínov bolo možné stretnúť v Divadle Stoka, kde Duchnovičovci hosťovali, naozaj len pár divadelných fanúšikov a kritikov.
Počet zobrazení: 1749

Bratislavčania mali možnosť 17. až 20. mája 1999 zoznámiť sa so štyrmi inscenáciami prešovského Divadla Alexandra Duchnoviča (predtým Ukrajinské národné divadlo). Okrem Rusínov bolo možné stretnúť v Divadle Stoka, kde Duchnovičovci hosťovali, naozaj len pár divadelných fanúšikov a kritikov. Hlavné mesto akoby nemalo záujem o "provinčné" divadlo, navyše také, čo rozpráva jazykom slovanským a nie iným... Napriek tomu však vždy plná divadelná sála, ako aj slová teatrológov na záverečnom seminári (kde však Prešovčania hrali výraznú presilu), hodili - obrazne povedané - rukavicu do tváre všetkým tzv. znalcom slovenského divadla, ktorí veľakrát nevystrčia ani päty z Bratislavy.

Ukrajinské národné divadlo vzniklo v roku 1945. Spočiatku hrávali aj po rusky, neskôr len po ukrajinsky. Výraznejšie zaujali až v druhej polovici 80. rokov, najmä inscenáciou hry na motívy novely Čingiza Ajtmatova Vypláva na more čln, ktorú naštudoval hosťujúci režisér Jozef Pražmári.V roku 1988 prišiel do Prešova Blahoslav Uhlár a začína sa éra autorského divadla - kolektívnej improvizácie. Sens nonsens, Ocot (obidve 1988), Záha (1990), Nono! (1991) sa vyznačovali metódou tzv. dekompozície. Vypovedali o mocných, veľkých, ale i tých malých. Upozorňovali na nebezpečenstvo unifikácie, anonymity vtedajšej spoločnosti. V tom čase sa začína hrať v rusínskom jazyku a k 1. 11. 1990 divadlo dostáva aj nový názov - Divadlo Alexandra Duchnoviča (DAD). V 90. rokoch prichádza ruský režisér Valentin Kozmenko-Delinde a s ním aj jeho nezabudnuteľná Gogoľova Ženba a koláž Bláznove zápisky (1994). Od kolektívnej improvizačnej metódy súbor prechádza k zobrazovaniu udalostí a charakteru postáv optikou grotesky.

Štyri inscenácie, dve línie

Na predstaveniach DAD-u je najpozoruhodnejšia atmosféra. Kontakt, ktorý dokážu herci nadviazať s divákom, komunikačný kanál, ktorého výsledkom je balansovanie na osi smiechu a zamrazenia. Ionescovu Plešivú speváčku i Čechovove jednoaktovky Pytačky a Svadbu možno zaradiť ku komediálnej línii repertoáru divadla. Dramatizáciu Dostojevského novely Dedina Stepančikovo... a Saltykovo-Ščedrinove Dejiny jedného mesta zas medzi apelatívne hry s filozofickým i politickým aspektom.

Plešivá speváčka v inscenácii rumunského režiséra Christiana Ioana je ohňostrojom nápadov, v ktorom dominuje výsmech z konzumnosti doby a konformizmu (mobilný telefón, kostým i výrazové prostriedky Veliteľa požiarnikov, evokujúce prázdneho hollywoodského sexy hrdinu). Úprava textu neuzatvára kruh absurdného príbehu, ten zostal v rovine oblúku s presne vystavanými pointami. Rozdelenie postavy slúžky Mary na dve zrkadlové podoby (mužská a ženská) pôsobí ako scudzovací prvok a spolu s gestom, mimikou, intonáciou, slovom i aranžovaním jednotlivých výstupov a záverečnej klaňačky dáva jednoznačne na vedomie, že ide o divadlo, o vystúpenie postáv z obrazu, naskicovaného s fraškovito-groteskným pohľadom. Podobné ambície majú aj Čechovove Pytačky (réžia Vasil Turok), v scénickej podobe ktorých nachádzame veľa podobností so spomínanou Ženbou. Svadba odokryla aj nedostatočnú prepojenosť predstavy juhoslovanského režiséra Vladimíra Nadja a jej realizácie cez hercov, ktorá miestami vyúsťuje do ich bezradnosti v rozdrobených výstupoch.

Dedina Stepančikovo... znázorňuje dokonalým nasvietením negatív i pozitív fotografie, zloženej akoby z menších obrázkov približujúcu síce konkrétnu dedinu, ktorá však dostáva všeobecnú, apelatívnu podobu. Významný prvok v inscenácii hosťujúceho Matúša Oľhu scéna Jozefa Cillera. Vľavo vaňa (pripomínajúca miesto Maratovho skonu, ale i miesto na vyvolávanie fotografií), lampy, cez svetlo ktorých komunikujú zaslepení obyvatelia (previazané oči), význam jediných dverí na zadnej stene. Odokrytie prevrátených hodnôt spoločnosti, ktorá plače, keď sa zbavia manipulátora namiesto toho, aby sa tešila, a tak úsmev a radosť sprevádza nového manipulátora. Inscenácia je veľkou metaforou o potrebe byť ovládaný. Podobným obrazom sú aj Dejiny jednej dediny. Konkretizáciou osobností sa však vyrovnávajú viac s minulosťou ako so súčasnosťou. Popri skratkovitých a jasne vypovedajúcich obrazoch (napr. spev mužského a ženského chóru) niektoré pôsobia aj retardujúco. Z obidvoch inscenácií však vanie clivota, behá mráz po chrbte, napriek komediálnym prvkom, prechádzajúcim ku groteske.

Namiesto záveru

V DAD-e je najsilnejšia súčinnosť dramaturgicko-režijných predstáv a použitie hereckých výrazových prostriedkov. Reč, spev, pohyb, gesto, mimika je vždy čitateľná a vyjadruje istú obraznosť. Sú to výtvarne silné inscenácie. Izolovanosť ich tvorby je relatívna. Izolovaní môžu byť aj tí, ktorí sa nehnú zo svojho divadla, aby sa pozreli na iné, ktoré nemá takú finančnú podporu, a predsa ešte existuje. A či sa nám to páči alebo nie, musíme jeho výsledky brať na vedomie a zahrnúť ich do celej slovenskej divadelnej kultúry. Aj keď tvorí jej minoritnú (sú)časť.

Autorka je teatrologička a divadelná kritička

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984