Reklama
Reklama

Turecké šafárenie na slovenský spôsob

Rozkrádanie štátneho majetku a štátnych financií vo veľkom - to je asi najpresnejšia charakteristika vládnutia HZDS a Vladimíra Mečiara. Aj preto "vydali" ministerstvá i ďalšie ústredné orgány štátnej správy tzv. čierne knihy. Je prekvapujúce, že čiernu knihu nevydala Správa štátnych hmotných rezerv (SŠHR), hoci pri niektorých obchodoch "prerobila" v prospech neznámych súkromných spoločností desiatky miliónov korún.
Počet zobrazení: 1046

Rozkrádanie štátneho majetku a štátnych financií vo veľkom - to je asi najpresnejšia charakteristika vládnutia HZDS a Vladimíra Mečiara. Aj preto "vydali" ministerstvá i ďalšie ústredné orgány štátnej správy tzv. čierne knihy. Je prekvapujúce, že čiernu knihu nevydala Správa štátnych hmotných rezerv (SŠHR), hoci pri niektorých obchodoch "prerobila" v prospech neznámych súkromných spoločností desiatky miliónov korún.

Tieto tvrdenia potvrdzujú informácie, ktoré sme "našli na stole". Uniknúť mohli napríklad z prostredia Najvyššieho kontrolného úradu, lebo ide o výsledky kontroly z poverenia predsedu NKÚ zo dňa 14. januára 1999. Kontrolóri pracovali od 25. januára do 23. apríla 1999 a ich zistenia sú skutočne šokujúce.

50 miliónov na predaji obilia...

Ešte 22. decembra 1997 podpísala SŠHR zmluvu, na základe ktorej mala kúpiť od BETAPOL, s.r.o. Rimavská Sobota 30 tisíc ton potravinárskej pšenice. Firma BETAPOL však obilie v skutočnosti (podľa závierkového listu č. 128/97) doviezla z bývalých sovietskych republík. Do stanoveného termínu dodala iba necelých 19 tisíc ton, na zvyšok sa rimavskosobotskí podnikatelia jednoducho vykašľali. Navyše takmer 9000 ton z dodávky bola pšenica nie potravinárska, ale kŕmna, ktorú SŠHR vôbec nemá ako hmotnú rezervu skladovať, a teda ju nemá ani kupovať. Napriek tomu to jej predstavitelia urobili a bez mihnutia oka zaplatili aj za tovar, ktorý si neobjednali! Nespomínajúc fakt, že 540 ton potravinárskej pšenice malo nižšiu kvalitu, než bola dohodnutá.

Oveľa šokujúcejšia je však cena, ktorú SŠHR za obilie zaplatila. Kontrola NKÚ totiž z informácií Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory zistila, že v čase tohto nákupu bolo na našom domácom trhu takmer 400 tisíc ton potravinárskej pšenice, ktorú naši poľnohospodári potrebovali predať. SŠHR zo štátnych peňazí napriek tomu zaplatila za dovezené obilie a to sumu, ktorá výrazne prekročila ceny na Slovensku. Za tonu kvalitnej potravinárskej pšenice zinkasovala firma BETAPOL 6450 korún (vrátane cla, dovoznej prirážky a prepravných nákladov dokonca 6665,40 Sk), hoci u nás sa dala kúpiť za 4200 korún. Ešte väčší rozdiel je pri kŕmnej pšenici: dohodnutá cena bola aj v tomto prípade 6450 Sk, hoci slovenským výrobcom by stačilo 3200 korún. Dokopy takto súkromná firma získala a SŠHR prišla o 49,5 milióna korún!

Dozaista nikto neverí, že vtedajšie vedenie SŠHR nevedelo, čo robí a nemalo dostatočné informácie, lebo o prebytku potravinárskej pšenice z domácej produkcie sa hovorí už niekoľko rokov. Že išlo o zámer dokazuje aj fakt, že SŠHR predala prakticky čerstvo dovezenú pšenicu z Maďarska potravinárskym firmám za 4350 Sk za tonu, hoci pri nákupe za ňu zaplatila 6665,40 Sk (náhodná zhoda s cenou obilia zo SNŠ?). Touto transakciou prišla takmer o 9 a pol milióna korún. Spolu ide pri jednej komodite o stratu 60 miliónov korún iba v priebehu jedného roka, čo je veľmi "slušný" výkon.

...a 10 miliónov na úrokoch

Zaujímavý príbeh "spolupráce" Správy štátnych hmotných rezerv a firmy BETAPOL sa však týmto nekončí. Po podpise zmluvy nepokračoval dodaním oných necelých 19 tisíc ton pšenice, ale vysokou zálohovou platbou - aj pri cene 6665,40 Sk za tonu (vrátane všetkých nákladov) by za 30 tisíc ton mala SŠHR zaplatiť 199 962 000 korún, lenže už 30. decembra 1997 (teda 7 dní po podpise zmluvy a deň pred Silvestrom) "odišlo" na účet firmy BETAPOL 200 340 000 Sk. A od 30. mája 1998 (zmluvný termín pre dodávku obilia) rimavskosobotská "eseročka" zadržiavala neoprávnene 70 miliónov korún, ktoré vrátila na účet SŠHR až 14. júla 1998.

Záloha okamžite (od 1. januára 1998) putovala na úložku v banke CLB Slovakia, a. s. za ročný úrok 20%. Pritom prvú platbu za obilie uskutočnila firma BETAPOL až v marci, takže do 1. marca mala na tejto výhodnej úložke celých 200 miliónov. Až do 14. júla potom zvyšných 70 miliónov. V tejto súvislosti je viac ako zaujímavý fakt, že bežne sa pri takýchto obchodoch ukladajú zálohové platby do zúčtovacieho strediska Bratislavskej medzinárodnej komoditnej burzy (BMKB) a až po písomnom oznámení kupujúceho, že predávajúci si splnil všetky zmluvné povinnosti, ich BKMB prevedie na účet obchodníka. Vedenie SŠHR teda zálohovou platbou priamo na účet BETAPOL, s. r. o. konalo mimoriadne nezvyčajne.

Táto nezvyčajnosť však mala pre súkromnú firmu príjemné následky - na úrokoch v spomínanej banke totiž od 1. 1. do 14. 7. 1998 zarobila podľa výpočtov kontrolórov 10 004 000 korún! Tie však podľa zákona patria štátu, je preto viac než podozrivé, že SŠHR ich nežiadala vrátiť spolu s dlžnou sumou. Oveľa podozrivejšie je však to, že aj nové vedenie SŠHR nepožiadalo o vrátenie neoprávneného zisku okamžite po svojom nástupe, ale až v čase kontroly z NKÚ. Navyše nepožiadalo vrátiť 10 miliónov, ale iba 6 a pol milióna. Prečo?

Stratená fazuľa

SŠHR skladovala už od roku 1995 1 000 ton fazule jedlej v skladoch spoločnosti INTERPUKKY, s. r. o. Trnava. Tá však skrachovala, a tak na jar 1998 musela fazuľa putovať do nových priestorov a časť z nej predali na BMKB. Lenže pri jej vyskladňovaní sa zistilo, že zásob je o 30 ton menej, než by malo byť podľa záznamov. SŠHR totiž nevykonávala priebežnú kontrolu v skladoch a tak ani nezistila, kedy a ako fazuľa zmizla. V každom prípade ju (rozumej nás, daňových poplatníkov) tento nezodpovedný prístup stál 650 tisíc korún. Podľa kontrolórov NKÚ je zarážajúce aj to, že v roku 1998 SŠHR naďalej uskladňovala fazuľu v spoločnosti INTERPUKKY, hoci rok predtým jej táto firma na inej komodite - ryži - spôsobila stratu presahujúcu 20 miliónov korún.

Nezaujímavých 100 miliónov

Podobne priateľsky sa vedenie Správy štátnych hmotných rezerv zachovalo aj voči firme TEXICOM-RTZ, s. r. o. Ružomberok. V minulom roku jej požičalo 300 ton bavlny napriek tomu, že ešte v marci dlhovala táto firma vyše 1 milión korún za bavlnu z roku 1997. A ku koncu februára 1998 dosiahli dlhy TEXICOM-RTZ voči SŠHR bezmála 38 a pol milióna korún, okrem toho na seba prevzala táto firma ďalšie dlhy za 60 miliónov od svojho predchodcu. Summa summarum - dlhy vo výške 100 miliónov!

Ani v roku 1998 sa na systéme spolupráce ružomberskej firmy a SŠHR nič nezmenilo. Z Bratislavy odchádzali faktúry za požičanú bavlnu, ale platby z Ružomberka neprichádzali. Napríklad na základe zmluvy č. 517/240/97 bola vystavená faktúra na 2 747 737 Sk (zápožičné dohodnuté v zmluve). "Uhradené 0 Sk," lakonicky konštatujú kontrolóri z NKÚ. Podobne bez povšimnutia ostala aj iná faktúra na viac ako pol milióna. Aby toho však nebolo málo, TEXICOM-RTZ nedodržiaval ani termíny, do ktorých mal požičanú bavlnu vrátiť. Dokopy tak včas nevrátil viac ako 400 ton bavlny (vrátane bavlny požičanej ešte v roku 1997), ktorej hodnotu vyčíslili kontrolóri na sumu presahujúcu 24 a pol milióna korún.

Tento údaj je dôležitý, lebo na základe písomnej zmluvy o pôžičke bavlny mala SŠHR uplatniť voči ružomberskej firme sankcie, vrátane úrokov. Aj v tomto prípade však prejavila neuveriteľnú veľkorysosť, lebo žiadne sankcie neuplatnila, čím ukrátila štátny rozpočet (a, samozrejme, pomohla súkromnej firme) o takmer 10 miliónov korún.

Opäť - podobne ako pri obilí - je však zarážajúci aj postoj nového vedenia SŠHR. Podľa informácií kontrolórov z NKÚ totiž aj ono mieni pokračovať v spolupráci s firmou TEXICOM-RTZ, lebo prijalo návrh, aby práve ona ochraňovala a skladovala cca 350 ton bavlny z moblizačných rezerv štátu.

Všade samé rozkrádanie

Správa štátnych hmotných rezerv takmer neurobila obchod, pri ktorom by nespôsobila štátu stratu. V prípade potravinárskych komodít (mäso a maslo) dosiahli rozdiely cien pri nákupoch a následných odpredajoch takmer 6 a pol milióna korún. Tieto straty vznikali doslova umelo - jeden príklad za všetky.

SŠHR skladovala mrazené hovädzie a bravčové mäso vo firme ALTEA, s.r.o. Žilina. V priebehu celého roka však nevykonávala kontroly a tak sa stalo, že až na začiatku ďalšieho zistila neoprávnené použitie mrazeného mäsa v celkovej hodnote viac ako 11 miliónov korún. Správa navyše vytvorila zvláštnu stupnicu zliav pri predaji mäsa z hmotných rezerv žilinskej firme, ktorá polročné mäso mohla odkúpiť bez zľavy, ale ročné už so zľavou 10%. Nie je jasné, na základe čoho poskytovala SŠHR takéto zľavy, konštatujú kontrolóri NKÚ. Avšak je jasné, že polročné mäso sa nepredávalo, vždy sa predávalo staršie, čím vznikla (evidentne umelo) strata vo výške 1 788 147 korún.

SŠHR v mnohých prípadoch nerešpektovala zákon verejnom obstarávaní. Napríklad podpísala zmluvu na projekt aj dodávku plynofikácie v závode Kopaničiar v Čachticiach s firmou ASCONIA, s.r.o. Bratislava, hoci to bolo v rozpore s výmerom ministerstva financií. Navyše dve ďalšie firmy ponúkli rovnaké práce za sumy o takmer 200 tisíc, resp. 70 tisíc nižšie. Ešte arogantnejšie postupovala výberová komisia pri súťaži na výmenu vstupných brán skladov Brodnianka v Kysuckom Novom Meste. Zmluvu na túto akciu, ba dokonca zmluvu o budúcej zmluve na ďalšie podobné podpísala SŠHR s firmou FELACON, s.r.o. Bratislava. Lenže podľa kontrolórov NKÚ rozhodli členovia komisie neobjektívne, lebo nevybrali najvýhodnejšu ponuku. FELACON totiž predložil návrh s najvyššou cenou a s najdlhšou dobou dodávky a montáže, čo boli ťažiskové kritériá. Ponúkaná cena druhej v poradí žilinskej a. s. DS MONT bola o viac ako 76 tisíc korún nižšia.

Zaujímavý vzťah

Viac pozornosti by si určite zaslúžil i vzťah vtedajšieho vedenia SŠHR k a. s. LoCo Bratislava, ktorá 15. 10. 1998 podpísala kúpnu zmluvu na 264 ton elektrolytického zinku. Už stanovená cena bola pod úrovňou vtedy aktuálnej na medzinárodnej burze. Celkom prišiel štát pri tomto obchode o viac ako 1 milión korún, lebo LoCo (podobne ako ďalšie dve firmy) odobrala v dohodnutom čase iba zlomok z uvedeného množstva. SŠHR jej (a obom ďalším firmám) dodatkom predĺžila termín tak, aby nemusela platiť zmluvné penále.

LoCo v minulom roku realizovala aj predaj 150 000 ton čierneho energetického uhlia, hoci zmluvu na tento obchod podpísala SŠHR s PPS Detva Holding, a. s. Pritom predošlé dva roky to bez cenového rozdielu medzi kúpeným a predávaným uhlím zabezpečovali Slovenské elektrárne, ale z neznámych príčin už pripravenú zmluvu na rok 1998 SŠHR nepodpísala. Iba na rozdielnych cenách tak stratila 12 750 000 Sk, okrem toho nevyrubila penále za nižšiu akosť uhlia a certifikáty vydané na LoCo, hoci zmluva bola uzatvorená s PPS Detva Holding.

Navyše kontrolóri zistili, že podľa výpisu z obchodného registra je predseda predstavenstva, dozornej rady a konateľ LoCo tiež konateľom ABH, s. r. o Bratislava. A táto firma dlhovala už v tomto čase SŠHR 60 miliónov korún!

Otvorené otázky

Zdá sa, že peniaze napríklad za bronzové busty sú len zlomkom z toho, čo unikalo zo štátnych hmotných rezerv. Nie je preto jasné, prečo sa o tejto inštitúcii hovorí tak málo. Nie je jasné, prečo jej nové vedenie nezverejnilo viac zistení o nehospodárnom nakladaní s našimi daňami. Nie je jasné, prečo nevieme takmer nič o vyvodení konkrétnych dôsledkov voči zodpovedným osobám. Nie je jasné, čo sa urobilo pre skončenie doterajších praktík. SLOVO sa na tieto otázky pokúsi ešte odpovedať.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama