... o nových formách totality
Keď francúzsky politológ Ignacio Ramonet vystúpil s tézou, že prežívame obdobie prechodu od totalitných režimov ku globalitným, americký intelektuál Noam Chomsky s priamosťou jemu vlastnou oznámil svetu, že z politologického hľadiska možno režim vo veľkých firemných korporáciách označiť za totalitný, korporativistický, a teda (tak to povedal) fašistický. Zmysel tohto zjednodušenia treba skôr vidieť vo varovaní. Priveľmi sme si zvykli triediť najväčšie hrozby pre zdravý vývin spoločnosti na fašizmus a komunizmus. Odhliadnuc od toho, že do tejto skupiny patrí aj rovnako obludný kolonializmus, takéto zjednodušovanie nás môže vohnať do pasce nových foriem totality, o ktorých povahe možno nemáme ani tušenie. Nemáme predsa skúsenosť, kam až môže dospieť prudký nárast korporativizmu, naša spoločnosť má vybudované obranné mechanizmy iba voči známym formám totality. Ak dnes obrat General Motors predstihuje hrubý národný produkt Dánska, ak dnes necelá stovka korporácií kontroluje 70 percent svetového obchodu, bolo by naivné sa domnievať, že tieto zoskupenia nechcú mať vplyv na politické rozhodnutia, že nechcú pomocou lobbistických združení skonfiškovať demokraciu a premeniť strany, odbory a slobodnú tlač na systém svojich prevodov a pák.
Navyše, z politického spektra sa nám postupne vytráca civilizačná opozícia v pôvodnom zmysle slova. V čase, keď sa rozdiely medzi veľkými štandardnými zoskupeniami ľavice a pravice stierajú, predstavujú skutočnú opozíciu iba extrémistické sily alebo strany s nepatrným vplyvom ako nacionalisti, komunisti a zelení. Okrem toho, rast vplyvu politických vodcov skrývajúci sa za akúsi nikým nedefinovanú charizmu výrazne ohrozuje demokratické spravovanie moci. Táto absencia ozajstnej alternatívy a jej nahradzovanie obyčajným variantom, premena socialistov na to, čo som nazval virtuálnou ľavicou, je pre zdravie spoločnosti veľmi nebezpečným trendom.
Rozčúlený občan si možno povie, že sme nebojovali proti diktatúre jednej strany preto, aby sme ju nahradili diktatúrou jednej firmy. A čo ak áno? Naozaj si myslíme, že nepriateľmi slobody, spravodlivosti a demokracie sú iba klasickí diktátori? Dnes už existujú oveľa rafinovanejšie spôsoby, ako zlomiť vnútorný odpor a podriadiť si masy. O to väčšmi sa takéhoto vývoja obávam. Boj za udržanie skutočnej demokracie dnes nadobúda oveľa hlbší zmysel, ako v časoch bývalého režimu. Ešte totiž nevieme presne definovať protivníka.
