Gaia ako súčasť globálneho ekosystému
Jednou z moderných koncepcií prírody je predpoklad, že pozemská živá príroda je nielen zložitým celkom, ale možno je aj čímsi viac. Autor sa zamýšľa nad filozofickými dôsledkami tejto koncepcie. Fakt, že veriaci neustále hľadajú trvalú udržateľnosť viery v Boha, kladie v súvislosti s vyhrocujúcou sa ekologickou krízou a teóriou Gaie (životodarnej planéty Zeme) otázku vzťahu Gaie a Boha, resp. či by úlohu Boha nemohla zastávať Gaia.
Predovšetkým, možnosti vzniku života na Zemi sú mimoriadne výnimočné, podľa niektorých expertov sa vo vesmíre obdobné podmienky vyskytujú vo vzdialenosti asi jednej miliardy svetelných rokov od seba. Život na Zemi podľa súčasných poznatkov trvá asi 3,5 mld. rokov. Za tú dobu nebol nikdy prerušený, napriek najrôznejším katastrofám oceány nikdy nezamrzli, ani sa nevarili. Iste sa na tom významne podieľala mimoriadne vhodná poloha Zeme, jej veľkosť a mimoriadna stabilita Slnka. Už táto ohromná zhoda priaznivých okolností núti mnohých, aby ju vysvetľovali ako veľký zázrak, ktorý mohol uskutočniť iba Boh. Samozrejme, nemožno všeobecne tvrdiť, či ide o zázrak prírody a alebo o dielo Boha.
Veľký ekológ J. Havellock vo svojej slávnej knihe Gaia alebo nový pohľad na planétu Zem, český preklad Praha, Mladá fronta 1994, zistil, že k mimoriadne vysokej stabilite podmienok priaznivých pre život na Zemi výrazne prispieva aj sama živá príroda. Vznikla pred asi 3,5 mld. rokov v teplom oceáne. S rozvojom života si postupne vytvorila významné mechanizmy pomáhajúce udržať podmienky priaznivé pre život na Zemi, ktoré boli veľmi dobrým doplnkom k priaznivým podmienkam daným neživou prírodou Zeme a Slnka. Ekológovia tieto mechanizmy nazvali globálnymi životodarnými ekosystémami, na rozdiel od bežných ekosystémov.
HYPOTÉZA GAIE
Ekológovia hypotézu Gaie napospol prevzali. Aj napriek niektorým, postupne sa skôr zmenšujúcim než zväčšujúcim medzerám vo výklade gaiských mechanizmov, ju uznávajú. Predpokladám, že právom. V tejto súvislosti treba dať materialistickú odpoveď na otázku úlohy prírody a Boha na Zemi. Zakladatelia dialektického materializmu K. Marx a F. Engels nemohli mať v 19. storočí k dispozícii poznatky vedy nášho storočia. Navyše, v rámci deľby práce mal riešiť filozofické problémy prírody F. Engels, ktorý ale po Marxovej smrti venoval rozhodujúcu silu dokončeniu Kapitálu, takže jeho Dialektika prírody ostala iba konceptom.
Aj keď vedy, predovšetkým prírodné, postupne vytesnili Boha z mnohých oblastí, náboženstvo nezmizlo. Príčinou pritom nebola iba zaostalosť, nevzdelanosť a pod. Nie všetko dosiaľ moderná prírodoveda objasnila (úplne nie je dosiaľ objasnený napr. vznik života na Zemi, pričom aj narodenie dieťaťa možno považovať za zázrak, resp. dielo božie), početné nebezpečenstvá číhajúce na ľudí a frustrácia s rozbitím stabilizovanej feudálnej spoločnosti a s rozvojom kapitalizmu nezmizli, ale výrazne narástli. Sociálne príčiny náboženstva sa nepodarilo úplne odstrániť ani v krajinách tzv. reálneho socializmu, hoci v nich mal práve Boh zďaleka najmenšiu šancu.
Fridrich Engels v Dialektike prírody okrem iného zoradil druhy pohybu z hľadiska ich zložitosti po vzostupnej línii. Ako najjednoduchší uviedol pohyb mechanický, zložitejším je pohyb fyzikálny, ďalej nasledujú pohyb chemický, biologický a najzložitejší je pohyb spoločenský. Každý vyšší pohyb obsahuje v sebe aj nižšie pohyby. Na to, že bol koniec 19. storočia, to bola možno geniálna systematika, ale túto systematiku typov pohybu dnes do značnej miery narušujú tzv. pohyby geografické a gaiské, o ktorých prírodoveda nemala v 19. storočí ani potuchy.
Moderná prírodoveda zistila existenciu geografického pohybu, ktorý spôsobuje najmä pohyb kontinentov, výbuchy sopiek, zemetrasenia, pády veľkých meteoritov a pod. Je to akýsi mechanický gigapohyb na Zemi, s určitým podielom pohybu fyzikálneho a chemického. Nie je problémom ho pričleniť k Engelsovej systemizácii typov pohybov na Zemi ako bočnú vetvu pohybu mechanického s určitými väzbami na pohyb fyzikálny a pohyb chemický.
KLASIFIKÁCIA POHYBOV
Čo je gaiský pohyb? Je známe, že jednotlivé rastlinné a živočíšne druhy a jednotlivé ekosystémy svojimi životnými procesmi menia svoje stanovištia, aby si zlepšili možnosť uspokojovať svoje potreby. Ich dopad na ekosystémy ale býva poväčšine veľmi úzko lokálny. V tomto prípade ide o bežný pohyb biologický, popísaný F. Engelsom v Dialektike prírody. Okrem toho sa na Zemi rozvinuli ekosystémy, ktoré okrem obvyklých funkcií ekosystémov významne regulujú životné podmienky v celoplanetárnom meradle. Havellock predpokladá, že ide najmä o ekosystémy početných baktérií žijúcich v pevninských šelfoch a o ekosystémy tropických dažďových pralesov. Tie vytvárajú tzv. gaiský pohyb, t. j. predovšetkým formujú globálny kolobeh uhlíka a ďalších biogénnych prvkov a významne prispievajú k stabilite globálneho podnebia na Zemi. Na účinnej ochrane týchto globálnych životodarných ekosystémov do značnej miery závisí možnosť prežitia živej prírody i ľudí na Zemi.
Dôležitou zložkou globálnych životodarných činiteľov je tiež tvorba stratosferického ozónu, ale na nej sa nezúčastňuje biosféra. Kozmické žiarenie štiepi molekuly kyslíka na atómy, ktoré sa potom spájajú s molekulami kyslíka a vzniká ozón. Tiež deštrukcia ozónu, tzv. freóny, má s biosférou spoločné len to, že freóny vyrobil a do ovzdušia vypustil človek.
Gaiský pohyb možno teda považovať za vyššiu formu pohybu biologického. Možno ho pričleniť v rámci Engelsovej systemizácie typov pohybu ako akýsi špecifický biologický megapohyb, ale iný v porovnaní so spoločenským pohybom spôsobovaným ľuďmi. Viaže sa najmä na pohyb biologický, rozvíja ale aj pohyb mechanický, fyzikálny a chemický. Stále viac ho v posledných rokoch narušuje ľudská spoločnosť.
MATERIALISTICKÝ POHĽAD
Vo filozofii sme dosiaľ poznali tri základné typy materializmu: naivný živelný materializmus materialistických filozofov antického Grécka, mechanický materializmus francúzskych osvieteneckých filozofov 18. storočia a dialektický a historický materializmus K. Marxa, F. Engelsa a ich nasledovníkov. Do pomerne nedávnej doby bol najvplyvnejším materializmus dialektický. Jeho zakladateľmi sú K. Marx a F. Engels. Určitú formu dialektiky však možno nájsť napríklad v práci Ch. Darwina O pôvode druhov a v prácach ďalších významných prírodovedcov.
Otázkou je, v čom spočíva špecifickosť tzv. gaiského materializmu a gaiskej dialektiky. Je nesporne súčasťou skutočne objektívne existujúcej dialektiky prírody. Vyznačuje sa predovšetkým tým, že si pozemská príroda do určitej miery prostredníctvom globálnych životodarných ekosystémov sama udržuje globálne podmienky priaznivé pre život.
V tejto súvislosti možno položiť otázku, či globálne životodarné ekosystémy nie sú tým, čo veriaci nazývajú "Boh". Táto otázka môže prejsť tiež do dualizmu a najmä do teizmu. Z hľadiska náboženstva prírodných národov s polyteizmom, kde v zásade každý Boh odpovedá určitému prírodnému živlu, by nemala prekvapiť. Môže sa ale vyskytnúť aj z hľadiska veľkých monoteistických náboženstiev, kde sa nepochybuje, že Boh je absolútna idea, absolútny princíp nehmotnej, duchovnej povahy a príroda síce objektívne existuje, ale z Božej vôle, v závislosti na nej. Predpokladám, že takto uvažovať nemožno, pretože poznatky modernej prírodovedy jednoznačne hovoria, že:
- príroda bola dávno pred ľuďmi, pričom neživá príroda nutne predchádzala prírode živej, resp. živá príroda vznikla evolučným či revolučným vývojom, skokmi z prírody neživej,
- hoci nepoznáme všetky cesty vývoja živej prírody na Zemi, i súčasné poznatky zreteľne ukazujú hlavné vývojové línie, pričom niet pochýb o tom, že chýbajúce články budú buď postupne objavené alebo sa vzhľadom k nepriaznivým prírodným podmienkam nezachovali,
- tvrdenia o inteligentnej Gaii je možné prijať i odmietnuť. Ak chápeme inteligenciu Gaie ako dokonalejší spôsob regulácie pre život priaznivých podmienok na Zemi, nevybočuje výklad zo zákonitostí dialektického materializmu. Pri porovnávaní gaiských regulačných mechanizmov napr. s mechanizmami regulujúcimi život v mravenisku, kde tisícky mravcov konajú v spoločnom záujme, môžeme oprávnene tvrdiť, že tzv. "inteligencia globálnych životodarných ekosystémov" má rovnako ako v prípade mravcov inštinktívnu povahu. Vzniká obvyklým mechanizmom tisícok či miliónov pokusov a omylov živej prírody, ktoré tak postupne pripravujú stále dokonalejšie mechanizmy regulácie pre podmienky na Zemi, ktoré sú priaznivé pre život. Postupne sa tiež geneticky fixujú. Globálne životodarné ekosystémy zväčša na tú či onú globálnu ekologickú poruchu reagujú rozvojom svojich obranných mechanizmov, a tie ju postupne odstránia. Robia to najčastejšie tak, že sa posilní úloha tých prvkov globálnych životodarných ekosystémov, ktoré ju odstraňujú na úkor ostatných prvkov. Môže sa to uskutočniť tiež rýchlym vyvinutím organizmov nových, ktoré pôsobia v rovnakej, potrebnej funkcii. Poznáme prípady mimo globálnych životodarných ekosystémov, keď na vznik určitého typu znečistenia vyvinuli organizmy v priebehu niekoľkých rokov nové, alebo adaptovali existujúce druhy organizmov, ktoré boli schopné znečistenie likvidovať.
NEÚCTA ZNAMENÁ ZÁNIK
Materialistický výklad globálnych ekologických problémov vrátane teórie Gaie nemôže byť v rozpore s potrebou chrániť prírodu dôsledne a bezpodmienečne, mať ju v úcte priam posvätnej, pretože sme jej súčasťou a bytostne na nej závisíme. Príroda, resp. Gaia sa bez nás ľudí zaobíde ľahko, ľudia sa bez nej ale zaobísť nemôžu.
Ľudia, pravda, dosiaľ obe základné skupiny globálnych životodarných ekosystémov (pobrežné šelfy a tropické dažďové pralesy), ako aj rad ďalších, nemilosrdne ničia. Môže sa ľahko stať, že v nepríliš vzdialenej budúcnosti krehká a dnes už veľmi ťažko zmrzačená príroda problém ľudí vyrieši veľmi rázne materialisticky, totiž že zahubí ľudstvo v procese svetovej ekologickej katastrofy, ktorú ľudstvo svojou bezohľadnosťou vyvoláva. Každý biológ dobre vie, že parazit umiera najneskôr krátko po smrti svojho hostiteľa. Zatiaľ ľudská civilizácia bujnie aj na globálnych životodarných ekosystémoch ako zhubný nádor na zdravom tkanive a napriek všetkým hrozivým faktom sa na tejto trajektórii nič podstatného nemení. Bez zásadnej korekcie svojej rozvojovej stratégie môže byť v dohľadnej dobe neskoro a naši potomkovia budú odsúdení k záhube. Bez fungujúcich globálnych životodarných ekosystémov na Zemi nemôžu prežiť.
Autor je ekológ pôsobiaci v Českej republike
