... o kultúre mieru

Výročie skončenia druhej svetovej vojny je dnes aktuálnejšie ako kedykoľvek predtým. Už to nie je viac-menej rutinná spomienka na udalosti, ktoré väčšina z nás pozná iba z rozprávania. Dráma v Juhoslávii nám sprítomňuje memento, ktoré sa nám s bežiacimi rokmi čoraz ťažšie oživuje.
Počet zobrazení: 1186

Výročie skončenia druhej svetovej vojny je dnes aktuálnejšie ako kedykoľvek predtým. Už to nie je viac-menej rutinná spomienka na udalosti, ktoré väčšina z nás pozná iba z rozprávania. Dráma v Juhoslávii nám sprítomňuje memento, ktoré sa nám s bežiacimi rokmi čoraz ťažšie oživuje. Čas bol vždy nepriateľom pamäti. Dnes sme svedkami toho, že aj politici, ktorí by mali niesť najväčšiu ťarchu zodpovednosti za túto planétu, si prestávajú uvedomovať zmysel a ducha Charty OSN. To, čo sa dnes deje, sa mohlo stať aj preto, lebo berieme tento základný dokument medzinárodnej bezpečnosti oveľa menej vážne, ako jeho tvorcovia, poznačení skúsenosťou šesťročnej celosvetovej agónie a ničenia.

Naozaj sú vojny nevyhnutným sprievodcom dejín ľudstva? Naozaj spočíva zmysel našej pozemskej púte iba v čakaní na Armagedon? Nemecký filozof Immanuel Kant už pred dvesto rokmi upozorňoval na skutočnosť, že zvyčajne moralizujúci politici pod zámienkou, že človek nie je schopný konať dobro podľa idey, ktorú predpisuje rozum, zvečňujú porušovanie práva. Oháňanie sa pragmatizmom môže byť teda dobre maskovaným konzervativizmom. Naša civilizácia je vo svojej podstate militaristická. Jej charakteristické črty ožívajú vždy, keď hodnoty mieru prehluší chuť bojovať. Generálny riaditeľ UNESCO Federico Mayor preto správne hovorí, že ak chceme tejto planéte zabezpečiť skutočne trvalú a nefalšovanú mierovú budúcnosť, musíme sa naučiť pestovať kultúru mieru. OSN túto ideu podporila tak, že rok 2000 vyhlásila za Medzinárodný rok kultúry mieru.

Kultúra mieru by sa mala začať už pri jazyku. Všimnime si, ako sa nálady ľudí, ich myslenie a vzťah k vojne formuje už použitými výrazovými prostriedkami. Ako sa obyčajné bombardovanie skrýva za spojenie "letecká kampaň". Ako sa operácia po zuby ozbrojených jednotiek nazýva "mierovou inváziou". Tony Blair hovorí o spravodlivej vojne a naši politici na priamo položenú otázku, či súhlasia s bombardovaním, odpovedajú, že vojny vždy boli aj budú a že keď sa vojna začne, tak vojaci neradi prehrávajú a že veď vojna sa aj tak napokon skončí mierom atď. Prirodzene, jedným dychom v týchto dňoch prednášajú farizejské prejavy o mieri, ktorí si všetci samozrejme želajú, ale najprv je potrebné poraziť nepriateľa?

Na summite balkánskych štátov pred dvoma rokmi Macedónsko navrhlo, aby sa ministerstvá obrany jednotlivých štátov premenovali na ministerstvá bezpečnosti. Bol by to symbolický krok k novému chápaniu armády v dnešnom svete. Žiaľ, táto idea zatiaľ nenašla odozvu, hoci by nešlo o prvé podobné premenovanie rezortu. Krátko po prvej svetovej vojne sa vtedajšie ministerstvá vojny začali nazývať ministerstvá obrany, čo malo zvýrazniť hlavné poslanie ozbrojených síl vo svete.

Zodpovednosť politikov za zmýšľanie ľudí je obrovská. Táto zodpovednosť je však skôr zneužívaná ako využívaná. Aj preto som presvedčený, že úctu širokých más k hodnotám humanizmu, mieru a spravodlivosti nezabezpečia inak nevyhnutné medzinárodné dohody, ale iba trpezlivé dlhodobé pestovanie kultúry mieru. To však už nie je iba úloha pre politikov. Kultúra vojny sa môže z našich sŕdc vytratiť iba vtedy, ak ničenie a zabíjanie prestaneme považovať za nevyhnutnosť či dokonca samozrejmosť.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984