Úskalia misie Eduarda Kukana
Vymenovanie Eduarda Kukana za osobitného splnomocnenca generálneho tajomníka OSN pre riešenie krízy v Kosove je pre Slovensko nepochybne cťou a významnou šancou na posilnenie nášho vplyvu na medzinárodnej scéne. Po odbornej stránke môže šéfa našej diplomacie s jeho dlhoročnými skúsenosťami na pôde Spojených národov len ťažko niekto spochybniť. Osobne však krútim hlavou nad morálnou stránkou celej veci a rád by som sa pristavil pri niektorých rizikových faktoroch tejto sprostredkovateľskej misie.
Je zaujímavé (a neviem, komu to malo dôjsť skôr - Kofimu Annanovi či Eduardovi Kukanovi), že na tento post je dosadený človek, ktorý hneď od počiatku súhlasil s bombardovaním Juhoslávie. Paradoxne sa tak dostal do situácie, kedy on, ktorý podporoval vojnu, ju má teraz zastaviť. Pripomíname, že druhý splnomocnenec je z neutrálneho štátu, čo však zodpovedá zvyklostiam v takýchto prípadoch - neštandardné je skôr menovania Kukana ako zástupcu štátu priamo zainteresovaného na strane aliancie. Aký postoj k takémuto "nestrannému" vyjednávačovi zaujme Juhoslávia? Nepripomína vám to pozíciu šéfa UNSCOM v Iraku Richarda Butlera? Čo sa chce takouto provokáciou dosiahnuť? A prečo sa nevyužili ponúkané služby Ukrajiny, ktorá v rámci východoeurópskej skupiny zaujala neutrálny postoj? Hoci na druhej strane nevylučujem, že tu môže ísť aj o celkom inú hru: o výsledok úspešného lobovania v prípade našej ambície stať sa nestálym členom Bezpečnostnej rady OSN, kde je Ukrajina protikandidátom Slovenska.
Odhodlanie Eduarda Kukana zotrvať na svojom ministerskom poste však nie je príliš šťastné riešenie. Nejde o to, že by svoju funkciu nestíhal plniť - v takých prípadoch ho vie vždy úspešne zastúpiť štátny tajomník. Ide o to, že ak predpokladáme pokračujúcu podporu slovenskej vlády akciám NATO a na druhej strane sa člen tej istej vlády bude usilovať robiť akéhosi mierového rozhodcu medzi Bruselom a Belehradom, dostane sa Eduard Kukan nevyhnutne do schizofrenickej polohy hodnej vari len postoja SNS k členstvu v Severoatlantickej aliancii počas ministrovania Jána Siteka.
Čo si z tohto postoja odnesú naši občania, je naozaj otázne. Veď premiér Dzurinda sa už v tomto smere začína správať ako jeho predchodcovia. Ak v televíznom Pressklube označí takmer dve tretiny občanov, ktorí sú proti členstvu Slovenska v NATO za ľudí konajúcich proti záujmom štátu, v čom sa odlišuje od tých našich predstaviteľov, ktorých sme v minulosti počuli o nás hovoriť ako o nepriateľoch národa či, ešte včaššie, o protištátnych živloch? Zasa chce ktosi vymeniť národ...
Takáto arogantná komunikácia sa, pochopiteľne, míňa účinkom. O potrebe vstupu do NATO ešte nikto nikoho nepresvedčil urážkami či planou demagógiou. Žiaľ, v podobnom tóne sa nesú aj články našich novinárov. Ak nejaký politik pochybuje o aureole Severoatlantickej aliancie, ihneď ho zotrú pod čiernu zem. A to všetko bez toho, aby sa vecne, bez zaujatosti diskutovalo o dôvodoch jeho stanoviska, o tom, čo je to NATO a kam smeruje. Vcelku však chápem, že takejto diskusii sa zástancovia vstupu do NATO za dnešnej situácie radšej vyhýbajú...
