Gombíková vojna
Militarizácia politickej kultúry, ktorá sprevádza bombardovanie Juhoslávie (JZR), tvrdo zasiahla strednú Európu. Vojnová krutosť sa stáva samozrejmosťou, eskalácia násilia sa vydáva za morálnu povinnosť - vojna sa zmenila na užitočné remeslo postavené takmer na úroveň medicíny. Politici sa predbiehajú v prísahách vernosti vojenským štábom, o ktorých činnosti nemajú ani potuchy. Novinári ochotne šíria informácie, ktorých pôvod a funkciu nepoznajú. Liberálny politik sa v posledných týždňoch zmenil na živý dôkaz, že pôvodnou profesiou štátnika bolo stáť na čele vojsk. Každý politik má historicky v génoch zakódované reflexy vojvodcu. Politik má vždy sklon zjednodušovať si povinnosť analýzy obrazom nepriateľa, ktorého je treba zničiť. Dnes sa z nadšených obdivovateľov protivojnových bonmotov lekárov zo seriálu M.A.S.H stali horliví propagátori strategickej leteckej vojny.
LETECKÁ VOJNA
Keď bol v roku 1794 poprvýkrát vo Francúzskej revolúcii použitý balón na vojenské účely, nikto nemohol tušiť, že sa začína rodiť sen mnohých vojakov, na ktorého konci je predstava víťazstva dosiahnutého zo vzduchu. Prvá vízia strategickej leteckej vojny je záležitosťou obdobia po 1. svetovej vojne a pochádza od talianskeho generála G. Douheta a prvého veliteľa Kráľovských leteckých síl Veľkej Británie, H. Trencharda. Hlavnou úlohou letectva sa malo stať zničenie priemyselného potenciálu protivníka, rozrušenie komunikácie a systému zásobovania, vyvolávanie paniky a strachu, rozvrátenie morálneho ducha armády a obyvateľstva. Za zvlášť zraniteľné sa vyhlásili civilné centrá, ich bombardovanie malo viesť k masovým búrkam, kolapsu vlády, revolúcii - a ku kapitulácii. "Kto má nadvládu vo vzduchu a má tomu zodpovedajúce úderné sily, ten si chráni celé svoje územie a moria pred nepriateľskými leteckými útokmi a súčasne zmenožňuje protivníkovi vykonávať pomocou letectva akúkoľvek inú podporu pozemných a námorných operácií", písal v 20. rokoch G. Douhet. Dodal, že takáto prevaha sa získava momentom prekvapenia, čo vyžaduje, aby údery letectva predchádzali vlastnému vyhláseniu vojny.
Americká a britská stratégia zanechala za sebou po bombardovaní Hamburgu v roku 1943 40 tisíc mŕtvych, po bombardovaní Drážďan v roku 1945 30 tisíc mŕtvych civilistov. Zvrhnutie 2,6 milióna ton bômb na "nemeckú Európu" síce malo vojenský význam, nebolo ale rozhodujúcim nástrojom víťazstva. Po skončení svetovej vojny obdobnú úlohu zohralo napríklad aj masívne bombardovanie Hanoja a Haifongu v roku 1972 v priebehu vojny v Indočíne: počas 12 dní sa vtedy zvrhlo 36 tisíc ton bômb, čo bolo viac, než za celé obdobie od roka 1961. Vzhľadom na dobrú vojenskú a civilnú obranu zahynulo len 1600 civilistov a o vojne, v ktorej celkovo padlo približne 2 milióny ľudí, rozhodnuté nebolo.
Skutočným sviatkom strategickej leteckej vojny bola vojna v Perzskom zálive v roku 1991, ktorej sa na strane spojencov zúčastnilo viac ako 2 250 lietadiel a za 5 týždňov bolo zvrhnutých viac než 88 tisíc ton bômb. Vtedy sa zrodil onen "optimistický" model vojny, ktorý sily NATO realizujú aj v Juhoslávii:
- po zničení protilietadlovej obrany nasleduje
- bombardovanie vojenských, politických a prípadne ďalších centier, zničenie infraštruktúry, a všetko sprevádza či nasleduje
- hrozba pozemnej operácie alebo obmedzená pozemná operácia, ktorá donúti protivníka ku kapitulácii.
V priebehu 100 hodín bolo oslobodené mesto Kuwait a desiatky tisíc irackých vojakov bolo zabitých, zajatých alebo rozohnaných. V čase, kedy bolo vedenie Iraku donútené kapitulovať, predstavovali celkové straty protiirackej koalície 149 mŕtvych a 513 ranených. Takto sa vojna zmenila na predstavu chirurgicky presného rezu, ktorý navyše vďaka priamemu televíznemu prenosu dostal podobu počítačovej hry, vo vojnu, v ktorej sa dá iba stláčaním gombíkov na diaľku cez obrazovky počítačov ničiť zlého protivníka. Tak sa mala potvrdiť predstava, že vojenské víťazstvo sa dá dosiahnuť bez 58 tisíc zinkových rakví a 153 tisíc zranených, dopravených do USA z bojísk Vietnamskej vojny.
KOSOVSKÉ PASCE
Dnešné postavenie USA je také, že ich taktickým vzdušným silám - skladajúcim sa z masovo nasadených lietadiel, striel s plochou dráhou letu, presne navádzaných bômb a v neposlednom rade lietadlových lodí a spojovacích družíc - nemôže klasickou cestou čeliť žiadny štát či koalícia. Navyše sú USA schopné viesť letecké vojny tohto typu na niekoľkých miestach sveta naraz. Stále tu však zostáva jeden dôležitý problém: možnosť ako premeniť leteckú prevahu na úplné politické víťazstvo.
Čiernym tieňom celej operácie sa stala otázka vierohodnosti. NATO po mesiaci bombardovania nasadzuje do operácie proti malej Juhoslávii štvornásobok svojich pôvodných síl, ale bez hmatateľného víťazstva. Jediné, čím sa dnes môže Brusel pochváliť, sú vedľajšie dôsledky bombardovania, o ktorých možno hádať, či boli zakalkulované, predvídané, alebo dokonca chcené: * Juhoslávia sa mení na ruiny, čím došlo k zjednoteniu národa pod vedením, ktoré malo byť podľa oficiálnych vyhlásení potrestané či dokonca odstránené. Národná jednota sa javí ako veľký vklad do ďalších bojov, a to zvlášť v prípade pozemných operácií NATO. Je ale nutné pripomenúť, že dnešná izolácia JZR je z mnohých stránok väčšia, než bola v období hrdinských bojov v čase 2. svetovej vojny, medzinárodná podpora je slabšia a vyčerpá sa rýchlejšie než sklady bômb. Nie je ani možné robiť zjednodušené analógie s vietnamskými bojmi: chýba priama podpora Číny a Sovietskeho zväzu a existuje množstvo techník, ako poraziť partizánsku vojnu. Je možné tak urobiť napríklad fyzickou likvidáciou politických štruktúr odboja, ako to urobili po 2. svetovej vojne napríklad Briti v Malajzii, a ako to vo Vietname po roku 1967 skúšala CIA v operácii Fénix. * Šíri a prehlbuje sa utrpenie kosovských Albáncov, ktorí mali byť ochránení. Štátnici aj hovorcovia NATO sa tvária prekvapene - čo je buď pokrytectvo, alebo prejav nezmieriteľnej hlúposti a je otázkou, ktorý z týchto variantov je horší. Každá z vojen na Balkáne, a dnes prebieha piata v tomto storočí, bola spojená s etnickými posunmi. Je nezmyselné vyčítať juhoslovanskej armáde, že sa v podvečer očakávaného útoku NATO rozmiestnila a rozptýlila v Kosove. Bol to najlogickejší ťah s cieľom zabrániť leteckému zničeniu a zároveň spôsob, ako si zaistiť územné provincie pred pozemným útokom. Bomby potom rovnako logicky smerujú na kosovské územie. Strašná eskalačná logika tak núti Albáncov aj Srbov utekať z Kosova. * Západoeurópska verejnosť sa časťou odvracia či odvráti od vládnucich ľavicových a zelených strán. Víťazstvo na zjazde sociálnej demokracie napríklad v pomere 1:3 znamená pri rozdelení volebných základní týmto spôsobom víťazstvo pravicových strán. Rastúca popularita niektorých vojnu podporujúcich ľavicových štátnikov je daná ako podporou zo strany pravicovej časti verejnosti, tak aj v dôsledku vojnovej propagandy. Podpora verejnosti sa udržiava pomocou militarizácie politickej kultúry, čo je zásadné ustúpenie od humanistických ideálov ľavice. * Mení sa koncepcia zahraničnej politiky USA. B. Clinton stále viac približuje svoj vojenský a zahraničnopolitický program tým republikánskym plánom, ktoré pred voľbami kritizoval. V dobe vrcholiaceho škandálu amerického prezidenta vyhlásila H. Clintonová, že ide o pravicové sprisahanie. Dnes môžeme dodať, že sprisahanie bolo úspešné. Clinton zvýšil vojenské výdaje, obnovuje program hviezdnych vojen, pokračuje kvalitatívne zdokonaľovanie strategických aj taktických zbraní. USA bombardovaním JZR dali jasne najavo, že sa pri presadzovaní svojich predstáv nebudú viazať medzinárodným právom vo všeobecnosti a Chartou OSN zvlášť. * Rusko sa zjednocuje na pozíciách proti NATO a USA. V roku 1989 z vnútropolitických dôvodov hádzal Kremeľ cez palubu jedného svojho spojenca za druhým. Dnes z rovnakých vnútropolitických dôvodov musí podporovať Juhosláviu. Vzhľadom na pomery na ruskej politickej scéne je možné očakávať, že aj JZR bude súdené spoznať, že opierať sa o upadajúcu veľmoc je beznádejné. B. Jeľcin svoje radikálne výroky o presmerovaní balistických rakiet a možnosti vtiahnuť Rusko do vojny na Balkáne predniesol v období, keď žil nádejou na zrušenie impeachmentu v Dume. Dnes, keď už vie, že sa tomuto procesu ťažko vyhne, vráti sa k svojej prozápadnej politike, ktorú si koniec koncov vynucuje aj ekonomická slabosť Ruska. Je možné, že Spojené štáty v snahe pozdvihnúť upadajúcu slávu V. Černomyrdina ako najprijateľnejšieho kandidáta na post budúceho ruského prezidenta, spolu s Ruskom pripravia určitý kompromis, ktorý však bude ťažko prijateľný pre JZR. A tak radikalizácia ruskej verejnosti v dôsledku agresie NATO na Balkáne bude slúžiť ako katalyzátor vnútroštátnych procesov, tie budú mať iné časovanie než vojna v Juhoslávii. * V tieni rozvalín medzinárodného práva odskúšali India a Pakistan novú balistickú raketu stredného doletu. Právny nihilizmus, ktorý zachvátil medzinárodnú politiku, učí nielen Rusko, ale aj Čínu, Indiu a ďalšie štáty, že len sila im môže zaručiť samostatnosť v súčasnom svete. Mesiac po začiatku bombardovania JZR sa ukazujú základné slabosti stratégie leteckej vojny v moderných podmienkach. Medzi státisícami utečencov z Kosova televízne štáby márne hľadajú aspoň jedného Albánca, ktorému bomby pomohli pri obrane jeho práv. Zároveň podobne ako pri bombardovaní Nemecka za 2. svetovej vojny, ale aj pri masovom bombardovaní severného Vietnamu a Iraku, sa ukazuje, že verejnosť vníma letecké útoky ako natoľko hrubý nástroj, že sa zjednocuje k odporu. Popri optických efektoch horiacich skladov paliva, mŕtvych civilistov a zničených nevojenských objektov hrá pravdepodobne psychologicky významnú úlohu aj predstava, že porážka by znamenala dostať sa do područia barbarského protivníka.
BEZ HRANÍC A PRÁVA
Všetko sa odohráva na pozadí transformácie NATO na podmienky po víťazstve v studenej vojne. Zatiaľ sa z dostupných informácií o novej doktríne a z doterajšieho postupu NATO na Balkáne dá usúdiť, že si vo svojej novej stratégii zakotvilo
- možnosť zaútočiť jadrovými zbraňami ako prví
- v rozpore so svojim vlastným štatútom sa nebude riadiť Chartou OSN
- prestane byť len vojenskou obrannou alianciou členských štátov
- bude používať silu podľa vlastného uváženia v regiónoch podľa vlastného výberu a v konfliktoch podľa vlastného výberu.
To platí bez ohľadu na slávnostné vyhlásenie prednesené pri oslavách 50. výročia založenia NATO. V tejto súvislosti sa bombardovanie JZR javí ako spôsob otestovania solidarity spojencov, slabosti odporcov a nepriateľov v situáciách, kedy aktivity NATO idú mimo rámca platného medzinárodného práva. Postupné upevnenie disciplíny členských štátov NATO v priebehu bombardovania Juhoslávie ukázalo, že priestor pre novú doktrínu v rámci aliancie existuje, hoci je daný ekonomickou závislosťou niektorých krajín a nie ich stotožnením sa s cieľmi. Odporcovia sa ukázali slabí. Technologická prevaha novú doktrínu v zásade umožňuje - hovorí sa tomu právo silnejšieho. Americký časopis TIME vo svojom 15. čísle zverejnil charakteristiku hlavných etnických ozbrojených konfliktov v posledných rokoch. Podľa týchto údajov zahynulo do začiatku bombardovania lietadlami NATO v Kosove viac než 2 tisíc ľudí. Za 30 rokov sektárskych konfliktov v severnom Írsku zahynulo 3,2 tisíc ľudí. V Bosne a Hercegovine zahynulo viac ako 200 tisíc, v Turecku 37 tisíc, v Náhornom Karabachu 35 tisíc ľudí. Boje okolo Kašmíru si vyžiadali život viac ako 25 tisíc ľudí, s konfliktom v Tibete spájajú autori spomenutej štatistiky smrť 1 milióna ľudí, v občianskej vojne na Srí Lanke zahynulo od roka 1981 približne 56 tisíc ľudí, v boji o nezávislosť Východného Timoru od Indonézie 200 tisíc ľudí. Sedemročná občianska vojna v Alžírsku priniesla smrť 65 až 80 tisícom ľudí, za rovnaké obdobie v Libérii zahynulo 250 tisíc ľudí. Ak v konfliktoch v Siera Leone zahynulo 3 tisíc ľudí, potom v Sudáne 1,9 miliónov, v Angole 1 milión, v Demokratickej republike Kongo 10 tisíc, pri stodenných etnických čistkách v Rwande 800 tisíc až 1 milión ľudí, v Eritrei 10 tisíc a v Somálsku viac než 300 tisíc ľudí. Aj táto povrchná matematika znázorňujúca tragiku ľudského osudu na prelome tisícročia ukazuje pasce novej stratégie USA a NATO: zo zmienených konfliktov sa vojensky angažovali len v Somálsku, Bosne a Juhoslávii, pripočítať sa dá ešte intervencia na Haiti v roku 1991, kde zahynuli stovky ľudí. Ak chcú NATO a USA učiniť zadosť svojim propagandistickým záväzkom, mali by zaútočiť na približne ďalších desať miest vo svete. Napriek úplnej silovej prevahe USA a NATO si možno len ťažko predstaviť, že takéto angažovanie by verejná mienka a ekonomiky spomenutých štátov utiahli. Nastúpiť musí teda selekcia lokalít, kde budú ľudské práva hodné pozornosti a kde nie. Oblasť, ktorá si zaslúži pozornosť, sa nevyberie podľa utrpenia obyvateľov, ale podľa záujmov mocností. Zatiaľ je možné len hádať, aké predstavy o svete 21. storočia víťazia vo vojenských štáboch štátov NATO - či je to vízia nezmieriteľného konfliktu civilizácií podľa princípu Západ proti zvyšku sveta, alebo predstava globalizácie zjednocujúcej odlišné a relatívne rovoprávne kultúry, či iná predstava. Každá z týchto koncepcií v sebe nesie sebasplniteľné proroctvo, lebo sa môže oprieť o nesmierny ekonomický a vojenský potenciál.
Vízia obrany západných hodnôt na balkánskom bojisku je síce lákavá, ale stále vracia otázku, čím vlastne tieto hodnoty sú. Nedávno sa v Hospodářských novinách pýtal český orientalista M. Mendel, či ich predstavuje Turecko svojím bojom proti Kurdom, ktoré navyše zažilo od svojho vstupu do NATO tri vojenské diktatúry, spojené so stovkami politických popráv v 50. a 80. rokoch. Predstavovalo západné hodnoty Salazarovo Portugalsko ako členský štát NATO, alebo čierni plukovníci v Grécku? Ani pod tlakom propagandy nemožno zabudnúť na brutalitu britských kolonizátorov do roku 1975, na masové vyháňanie obyvateľov, internačné tábory a politické popravy za diktátorov v Grécku. A čo kultúrne Francúzsko s jeho špinavou vojnou v Alžírsku, smutne preslávenou vykorenením celých vidieckych oblastí a masových deportácií vidiečanov do internačných táborov?
VOJNOVÉ ZLOČINY
Vojnová krutosť patrí k európskej tradícii - a tejto časti tradície je potrebné sa vzpierať. Kritika flagrantného porušenia medzinárodného práva, ktorého sa dopustilo NATO bombardovaním JZR neznamená, že by nebolo nutné hľadať nástroje potrestania zločinov, ku ktorým v tejto vojne na Balkáne dochádza. Naopak, je potrebné usilovať sa o to, aby každý Srb, Albánec, Chorvát, ale aj Američan alebo Brit, ktorý sa dopustil protiprávneho konania, bol potrestaný. Zločin je ale individuálny, neexistujú zločinné národy. Propagandistická fikcia zosobňujúca akékoľvek zločiny piatej balkánskej vojny v postave S. Miloševiča a srbského národa je nezmyselná. Na Balkáne sa bojuje niekoľko storočí a bolo by vskutku naivné domnievať sa, že konflikty sa zažehnajú niekoľkomesačným bombardovaním, zmenou režimu Juhoslávie a decimáciou jedného národa. Vojna je posledným argumentom v politike, kde aspoň jedna strana postavila inak nedosiahnuteľné ciele či nemala schopnú diplomaciu. Vojna je prejavom zlyhania ľudského rozumu, ktorý nedokáže ochrániť ľudské životy. Samotný pojem vojnového zločinu je zavádzajúci - zločinom je predovšetkým samotná vojna. Vojna vytvára podmienky pre to, aby zlo v ľuďoch dostalo voľný priechod, aby ľudia s násilníckymi sklonmi získali spoločenské oprávnenie pre napĺňanie svojich slabostí a psychických úchyliek. A takíto ľudia sa rodia v každom národe. Vojna je sociálnou objednávkou na vraždenie. Je spoločenskou činnosťou, ktorá vyžaduje a oceňuje ľudí, ktorí najlepšie vedia zabíjať iných ľudí. Ale príklad Švédska, ktoré sa v roku 1809 dokázalo premeniť z veľmoci na štát, ktorý od tej doby nebojuje vo vojne, ukazuje, že sú aj iné možnosti. Ukazuje, že vojna nemusí byť večným sprievodcom ľudstva.
Autor je popredný český politológ
