Strategická voľba pre Poľsko

Každý pokus o vymedzenie strategického cieľa pre nejakú formáciu núti k premýšľaniu o tom, v akých historických podmienkach by mal byť tento cieľ realizovaný. Strategický cieľ totiž nie je súhrnom "zbožných prianí", utopických snov o dokonalom svete, ale zasadenou do historicky sformovaných reálií víziou toho, čo daná formácia môže a chce zrealizovať v priebehu života jednej alebo niekoľkých generácií.
Počet zobrazení: 1376

Každý pokus o vymedzenie strategického cieľa pre nejakú formáciu núti k premýšľaniu o tom, v akých historických podmienkach by mal byť tento cieľ realizovaný. Strategický cieľ totiž nie je súhrnom "zbožných prianí", utopických snov o dokonalom svete, ale zasadenou do historicky sformovaných reálií víziou toho, čo daná formácia môže a chce zrealizovať v priebehu života jednej alebo niekoľkých generácií. Pre určenie strategického cieľa poľskej ľavice je teda najdôležitejšou vecou odpoveď na otázku, aké sú základné parametre voľby, pred ktorou dnešné Poľsko stojí a bude stáť v priebehu najbližších desaťročí.

DOBEHNÚŤ CIVILIZAČNÉ ONESKORENIE

Hlavnou súčasťou strategickej voľby je definovanie vzťahu k procesom nadnárodnej integrácie. Demokratické Poľsko deklarovalo svoju vôľu vstúpiť do európskych a atlantických štruktúr. O čo menej zásadných sporov vzbudzuje otázka vstupu Poľska do NATO a môže byť považovaná za rozhodnutú, o to má vstup krajiny do Európskej únie zložitejší charakter. Všeobecná zhoda v tejto otázke je klamlivá, keď značná časť politikov (zvlášť národno-katolíckej pravice a tiež ľudového hnutia) vznáša proti integračnému programu ďalekosiahle výhrady, verejná mienka zase, ako vyplýva medziiným zo sociologických prieskumov, odmieta integračnú koncepciu všeobecne menej ako pred niekoľkými rokmi. Poľsko má výnimočnú šancu dohnať civilizačné meškanie, ktoré nevzniklo, ako to tvrdia najzúrivejší antikomunisti, počas 45 rokov Ľudového Poľska, ale je produktom poľských dejín prinajmenšom od 16. storočia - od čias reformácie a protireformácie. S týmto meškaním sa nespája iba úroveň hospodárskeho rozvoja a stále nízka životná úroveň obyvateľov našej krajiny, ale aj stáročiami ustálená mentalita, sťažujúca naše nájdenie seba samých v zjednotenej Európe, čo je prinajmenšom rovnako dôležité ako stav poľských ciest, úroveň HDP, či ukazovatele nezamestnanosti a inflácie. Risknem vysloviť tézu, že pre Poľsko bude ľahšie dobehnúť hospodársky rozdiel deliaci nás od Západu, ako prekonať civilizačný odstup. V tej druhej otázke totiž niet najmenšej zhody, či je toto prekonanie vôbec žiadúce. Nikto v Poľsku nepopiera, že krajina musí dosiahnuť podobné hospodárske ukazovatele, aké charakterizujú ekonomiky vysoko rozvinutých štátov Európy. Spor sa môže týkať tempa tohto procesu a zvlášť rozdelenia spoločných nákladov. Z národno-katolíckych zákopov vychádzajú hlasné protesty proti ničeniu "národných hodnôt", zriekania sa "národného dedičstva" a predovšetkým proti hrozbe podľahnutia systému hodnôt, v ktorom sa vidí ohrozenie kresťanskej identity poľského národa. Najrozhodnejší hlásatelia tohto postoja vyjadrujú otvorene názor, že práve Poľsko, vstupujúc do Európy, má dokončiť jej rechristianizáciu, ako to urobil politik ZChN (Zjednoczenie Chrzesciansko-Narodowe), ktorý zaskočil európskych poslancov tvrdením, že "buď bude Európa kresťanská alebo nebude žiadna". Rozruch spôsobený v záujme obrany ohrozených hodnôt nie je výsledkom neporozumenia. Nik nemá zámer vytrhnúť Poľsko z jeho národného povedomia alebo prenasledovať kresťanstvo v našej krajine. Naopak, novodobá demokratická Európa sa integruje na základe systému hodnôt, ktorý je nezlučiteľný s takým chápaním národa a viery, aké sa sformovalo v tábore poľskej pravice. Tolerancia k rôznorodosti a chápania štátu ako inštitúcie neutrálnej voči všetkým náboženstvám (a tiež ateizmu), rovnako ako uznanie za nevyvrátiteľnú zásady skutočného zrovnoprávnenia všetkých bez ohľadu na národnosť, rasu či vyznanie, sú v rozpore s koncepciou poľského štátu, ktorú vyjadroval Roman Dmowski, keď ju definoval ako "katolícky štát poľského národa". Hoci od vzniku tejto formulácie ubehlo veľa desaťročí, žije naďalej v myslení poľskej ľavice. Pre ľavicu už nie je vec európskej integrácie jedine problémom v oblasti zahraničnej a hospodárskej politiky, ale vecou zásadnej voľby, od výsledku ktorej vo veľlkej miere závisí, aké bude Poľsko.

KTO ZÍSKAVA A KTO STRÁCA

S tým sa však spája podstatná komplikácia. Ľavica, definujúca sa ako proeurópska sila, musí hneď vyjsť v ústrety obavám, ktoré voči európskej integrácii vyslovujú ohrozené spoločenské vrstvy, alebo sa samy za také považujúce. Liberáli, ktorých spoločenskou oporou sú vrstvy najviac profitujúce z výsledkov prebiehajúcich zmien, si môžu dovoliť tieto obavy ignorovať, hoci za to platia nedostatkom podpory v početnejších vrstvách, ktoré z doterajšej ekonomickej transformácie získali len málo alebo veľa stratili. Ľavica si to nemôže dovoliť, a to najmenej z dvoch dôvodov. Po prvé - jej morálny étos pramení zo solidarity so slabými a ukrivdenými, z presvedčenia, že sú to oni, a nie silní a vplyvní, kto potrebuje organizovanú ochranu zo strany sociálnodemokratických strán, podnikových zväzov a iných ľavicových organizácií. Po druhé - zabúdajúc na vrstvy ohrozené procesmi premien, by sa ľavica odsúdila na politické nebytie. Preto musí ľavicový program európskej integrácie obsahovať reálne odpovede na obavy, ktoré trápia ekonomicky najslabšie vrstvy. Obzvlášť sa to týka dvoch okruhov - poľnohospodárstva a trhu práce.

V ďalekej perspektíve prinesie európska integrácia Poľsku zmodernizovanie poľnohospodárstva a zníženie nezamestnanosti, a umožní takto vyriešiť dva špecifické problémy, sužujúce naše poľnohospodárstvo a spoločenský život. Odvolávanie sa na túto vzdialenú perspektívu však nie je uspokojivou odpoveďou na dnešné starosti a obavy. Nutné je vytvorenie realistických strednodobých programov spolu s našimi západnými partnermi v oblasti prestavby poľnohospodárstva a vytvárania pracovných miest. Ostatne, obe tieto úlohy spolu tesne súvisia, keďže modernizácia poľnohospodárstva vyvolá redukciu počtu nadbytočných pracovníkov, čo sa zase môže uskutočniť len vtedy, keď sa budú objavovať pracovné miesta (ako v mestách, tak na vidieku), umožňujúce pohltiť nadbytok pracovnej sily. Realizácia tohto zámeru vyžaduje udržanie vysokej úrovne hospodárskeho rastu počas mnohých nasledujúcich rokov. Poľská ľavica sa môže preukázať tým, že v rokoch 1993 - 1997, keď spoluvládla, prišiel vysoký ekonomický rast spojený so znížením inflácie a nezamestnanosti. Kritici vravia, že rast bol dôsledkom predchádzajúcich reforiem v časoch vlády Tadeusza Mazowieckého. Som ďaleko od negovania významu tých odvážnych reforiem. Bez nich by Poľsko prežívalo chronickú krízu, ktorá je údelom našich východných susedov. Treba však mať na pamäti, že reformy z prvých rokov tohto desaťročia vyvolali veľmi silné spoločenské napätie, prejavom ktorého boli štrajky a protesty v prvej polovici roku 1993. Predčasné parlamentné voľby, ktoré vyhrala ľavica, umožnili uskutočnenie ľavicovej korekcie v hospodárskej politike, následkom čoho boli konflikty zažehnané alebo výrazne oslabené a hospodárstvo získalo značnú dynamiku rastu. Dnes znovu vyvstáva otázka ekonomickej politiky. Realizácia strategických cieľov ľavice si vyžaduje udržanie vysokej dynamiky hospodárskeho rastu. Je známe, že je to riskantná stratégia, ale pri kompetentnom vedení ekonomickej a finančnej politiky smerovanej týmto cieľom. Pri nízkej úrovni rastu sú možné ďalšie reformy hospodárstva, ale náklady na ne už musia byť vyššie a dopadnú zvlášť bolestivo na chudobných.

PRÍSTUP KU VZDELANOSTI

Do hry teda vstupuje spoločenský aspekt prestavby hospodárstva. Liberáli sa snažia zdiskreditovať každé odvolanie sa na sociálnu stránku premien ako údajné vyjadrenie "populistických tendencií". Ak populizmom rozumieme hospodársku politiku presadzujúcu pre chudobnejšie vrstvy výhodný podiel na národnom dôchodku bez zabezpečenia jeho rastu, tak je ľavica povinná byť, bola a musí byť aj v budúcnosti, odporcom populizmu. V dlhodobejšej perspektíve totiž vedie k hospodárskemu úpadku, dôsledky ktorého zaťažujú všetkých, ale najcitlivejšie práve chudobnejšie vrstvy. Protikladom populizmu však nesmie a nemôže byť neoliberálna politika presadzovania modelu rastu, pri ktorom bohatí bohatnú ešte viac a chudobní sa prepadávajú do núdze. Je možné realizovať politiku zlučujúcu hospodársky rast a rozvážne stanovené sociálne ciele. Také ciele si dávajú vládnuce sociálno-demokratické strany v takmer všetkých štátoch EÚ. Sociálnodemokratická sociálna politika, odlišná zároveň od neoliberálnej i populizmu, musí byť súčasťou realizácie strategického cieľa ľavice, akým je ekonomicky sa rozvíjajúce Poľsko, moderné a súčasne v rámci reálnych možností spravodlivé. Takéto Poľsko musí byť krajinou otvorených šancí pre mladých ľudí bez ohľadu na materiálny status rodiny, z ktorej pochádzajú. Z tohto pohľadu sú dôvody biť na poplach. Šance na vzdelanie mládeže z chudobných rodín a zvlášť vidieckej, sú oddávna znižované. Chybná politika vzdelávania v posledných dvoch desaťročiach Ľudového Poľska priviedla k tomu, že sa stagnácia systému vzdelávania, príliš ohraničený počet miest na vysokých školách, nedostatočné financovanie verejnej osvety, najviac dotkla detí a mládeže na vidieku a v malých mestách. Po prevrate v roku 1989 sa tu uskutočnili užitočné zmeny, zvlášť v oblasti dostupnosti vyššieho vzdelania. Existujúci stav je však naďalej zlý. Nutné sú vážne nápravné opatrenia, ktoré boli iniciované v období vlád koalície SLD a PSL. Všeobecne sa však objavila vážna hrozba, že pravica vnúti Poľsku verziu reformy vzdelávania, v dôsledku ktorej sa rozdiel medzi mestom a vidiekom prehĺbi a prístup na vysoké školy bude sťažený zavedením školného. Ľavica sa musí proti takémuto variantu zmien v školstve postaviť. Toto si však tiež vyžaduje vysoký hospodársky rast, keďže len v takých podmienkach bude možné budovanie systému vzdelávania zodpovedajúceho potrebám modernej spoločnosti.

IDE O CHARAKTER ŠTÁTU

Hospodárstvo je veľmi dôležité, ale strategický cieľ ľavice sa nemôže obmedziť iba naň. Voľba sa týka tiež charakteru štátu.

Demokracia je v Poľsku upevnená a nehrozí jej bezprostredne, že by sa mohla zvrhnúť na akýsi nový autoritatívny systém. Konsolidácia demokratického systému je spoločnou zásluhou hlavných politických síl v Poľsku, ktoré ako prvé zo vtedajších socialistických štátov dosiahli politický kompromis, otvárajúci cestu k demokracii a následne dokázali riešiť hlboké rozpory medzi sebou demokratickým spôsobom. Neznamená to však, že by strategický cieľ ľavice nezahŕňal tiež politické prvky, týkajúce sa kvality poľskej demokracie.

Do popredia sa posúvajú dve veci. Prvou je reforma štátu, dôsledne budujúca jeho samosprávne štruktúry a zväčšujúca podiel občanov na riešení vecí verejných. Ľavica nie je osamotená v úsilí o samosprávnu reformu krajiny, ale je veľmi dôležité, aby sa v tejto otázke nenechala vytlačiť na okraj. Obzvlášť dôležité je, aby v organizovanej činnosti ľavice zaujímali samosprávy všetkých stupňov zodpovedajúce miesto. Toto si vyžaduje obrat v spôsobe nazerania na štát. Unitaristická koncepcia štátu, v rámci ktorej sa miestnej moci prenechávalo len málo iniciatívy, vytvorila - a tiež v baštách ľavice - centralistický postoj, ktorý sa vyznačuje chápaním nižších stupňov systému moci ako menej dôležitých a nehodných väčšej námahy. Západní sociálni demokrati vytvorili oddávna model svojej politiky, v ktorom región, mesto, obec tvoria veľmi dôležité územia činnosti, nad ktorými sa vypína, nezastupuje ich však, celonárodný stupeň moci. Reforma štátu musí obrátiť úsilie všetkých poľských ľavicových formácií práve týmto smerom.

AKÁ POLITICKÁ KULTÚRA

Druhou záležitosťou, ešte dôležitejšou, je vytvorenie politickej klímy, typickej pre zrelé demokracie. Takáto klíma v Poľsku nie je a v tomto storočí ani nikdy nebola. Fanatizmus a zúrivosť, chápanie politického rivala ako nepriateľa - to nie sú len produkty nedemokratických vlád Ľudového Poľska. Politická klíma, v ktorej bol zavraždený prezident Gabriel Narutowicz a potom glorifikovaný ako mučeník, májový prevrat (1926) a represie voči demokratickej opozícii v tridsiatych rokoch (v nich hanebné stránky dejín, ako koncentračný tábor v Bereze Kartuskej) svedčia o tom, že v poľskej politike tohto storočia bolo veľa postojov a spôsobov, nemajúcich s demokratickými normami nič spoločné. Ľavica tiež nesmie zabúdať, že spôsob chápania opozície, a dokonca obvyklej politickej kritiky, v rokoch Ľudového Poľska tieto zlozvyky prehĺbil a upevnil. Dnes však nie je najdôležitejšie, odkiaľ sa vzali, ale skoncovanie s nimi. Po roku 1989 všetky ľavicové zoskupenia dokazujú v praxi, že chcú a vedia postupovať spôsobom zodpovedajúcim demokratickým normám. Ohrozenie demokratickej klímy, tolerancie k iným, prichádza dnes výlučne z pravej strany politickej scény. Odtiaľ vychádzajú myšlienky v zákone zakotvenej diskriminácie ľudí len za to, že sa angažovali v práci pre štát, keď PĽR bola jediným existujúcim a celým svetom uznávaným poľským štátom. Odtiaľ prichádzajú výzvy k ustanoveniu ideologického diktátu v rôznych oblastich štátneho sektora a verejného života. Deje sa tak napriek tomu, že každé voľby ukazujú, nakoľko silná je podpora ľavice v poľskej spoločnosti. Ohrozenie demokracie spočíva skôr v tom, že ak sa nezarazí ideologický fanatizmus pravice, môže si Poľsko zachovať zdanie demokratického štátu, stávajúc sa v skutočnosti štátom ideologickým.

Zabránenie realizácii takéhoto scenára si vyžaduje budovanie sily ľavice. Tomuto cieľu musia byť podriadené aj vnútorné spory. Skúsenosť z volieb, zvlášť z roku 1977 ukázala, k čomu vedie politika ľavicových strán, stojacich proti sebe. Keby celá poľská ľavica vystúpila v roku 1997 v zomknutom šíku, mohla by získať rovnako silnú reprezentáciu, akú v pravici predstavuje AWS. Jednota ľavice je teda dôležitou podmienkou úspechu politiky, ktorá ochráni štát pred uskutočnením myšlienok fanatickej pravice.

NEBYŤ ZAJATCOM MINULOSTI

K tomu je však potrebné, aby bola demokratická politika vedená podľa konkrétne stanoveného strategického plánu pre budúcnosť. Je treba poctivo a v zhode s historickou pravdou hovoriť o minulosti, ale ľavicová politika sa nesmie ustavične točiť v kruhu historických delení. Ľavica, ak chce skutočne formovať budúcnosť Poľska, sa musí naučiť oddeľovať diskusie o hodnotení dejín od aktuálnej politiky. Ona totiž formuje nový život, a nie prežívanie ešte raz toho, čo patrí do histórie. V poľskej ľavici niet takých programových rozdielov, ktoré by odôvodnili jej rozbitie. Sú rozdiely v životopisoch. Tie treba opatrovať, ale neslobodno byť ich väzňom. Novodobé Poľsko, demokratické, orientované na Európu, nutne potrebuje silnú, schopnú vyhrávať voľby a úspešne vládnucu ľavicu. Nie je tomu tak preto, že takéto sú záujmy ľavicových strán a ich činiteľov, ale preto, že ambiciózne strategické ciele sa nedajú zrealizovať ináč ako úspešnou politikou.

Autor je profesor na Varšavskej univerzite, text z poľštiny preložil E. Nežinský

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984