Ľavičiari a ľavičiaci - ideologická polemika
V roku 1981 sa v Bonne-Hofgartenwiese stretli Joschka Fischer, Rudolf Scharping a Gerhard Schröder. Všetci mali dlhé mastné vlasy a vyblednuté džínsy. Protestovali proti jadrovému zbrojeniu a proti NATO. Ústredné heslo zhromaždenia znelo "Dajte peniaze na blahobyt, nie na pershingy!" Vymyslel ho Scharping.
Významný český filozof Václav Bělohradský v tejto súvislosti poznamenal, že vojnu v Kosove vedú bývalí pacifisti z roku 1968 a odporcovia vojny vo Vietname, ako napríklad Bill Clinton a Tony Blair. Generálny tajomník NATO Javier Solana zasa na začiatku 80. rokov ako mladý socialista kráčal na čele demonštrácií proti vstupu Španielska do Severoatlantickej aliancie a z plného hrdla kričal: "Nechceme NATO, nechceme americké základne!" Dnes to znie ako rozprávka. Naopak, bývalý šéf americkej diplomacie Henry Kissinger, bývalý generálny tajomník NATO lord Carrington, bývalá britská premiérka Thatcherová či bývalý predseda českej vlády Václav Klaus momentálne vystupujú ostro proti vojne.
ZNAKY ĽAVIČIACTVA
Ako tvrdí Bělohradský v Lidových novinách z 10. apríla tohto roku, tento fakt nie je vôbec paradoxný a potvrdzuje jeho názor, že vojna v Juhoslávii je "ľavičiacka vojna". Pritom tento filozof prísne rozlišuje medzi ľavičiarmi a ľavičiakmi. Podľa neho ľavičiacky prístup ku konfliktu v Kosove charakterizuje morálne vydieranie, ideologizácia, démonizácia nepriateľa, systematické dezinformácie, zastieranie nezamýšľaných dôsledkov vlastného konania a najmä totálne ignorovanie štátnych záujmov Juhoslávie.
Bělohradský používa nesporne silné argumenty, ktoré dokážu v prvom momente nabúrať aj silné ľavicové presvedčenie. Jeho teória má však viaceré slabiny. V prvom rade aj Kissinger, aj Carrington, aj Thatcherová boli plní nadšenia, keď sa vyrukovalo do vojny proti Falklandom - a podobných príkladov by sa dalo nájsť viacero. Odpor voči vojne sa zrejme nedá stotožňovať s ľavicovým či pravicovým presvedčením a akýkoľvek pokus o zovšeobecňovanie v tomto smere vedie vždy k falošným záverom. Bělohradský brojí proti ideologizácii konfliktu a sám skĺzol do ideologickej argumentácie. Podobne ako britský filozof Roger Scruton, ktorý v Independente zo 14. decembra minulého roku napísal, že súčasná moderná kultúra je odpad. Potiaľto sa s ním dá súhlasiť. Scruton však rozvíja túto tézu v tom zmysle, že úpadok západnej civilizácie sa začal vtedy, keď sa kultúra vzdala svojej konzervatívnej línie a začali ju formovať "pokrokári", čiže ľavičiari. Ako typický produkt úpadkovej kultúry označil britskú hudobnú skupinu Spice Girls. Isteže má pravdu, zabudol však dodať, že dievčatá z tejto kapely obdivujú Margaret Thatcherovú a zbožňujú monarchiu...
SELEKTÍVNY HNEV
Vráťme sa však k Bělohradského myšlienkam o ľavičiakoch. Ani "selektívny hnev" nemožno označiť za produkt ľavicového myslenia. Ako autor správne poznamenáva, že ľavicová mládež sa nikdy nebúrila proti útlaku na Kube, iba proti Pinochetovi, potom možno to isté (ibaže z opačnej strany) tvrdiť o pravicovej mládeži, ktorá nikdy neprotestovala proti Pinochetovi, zato sa angažovala v odpore voči Castrovmu režimu. Skrátka, Bělohradský si nevybral dobré východisko pre svoju kritiku vojny na Balkáne. Ideové podhubie, ktoré umožnilo tento konflikt a ktorého charakteristické črty Bělohradský veľmi výstižne vypichol, nájdeme totiž v každej dobe a v každom politickom tábore. Zbabelosť, neobjektívnosť, falošné moralizátorstvo, prospechárstvo - to sú, žiaľ, typické ľudské vlastnosti, ktoré sa nevyhýbajú ani ľavici, ani pravici. Týmto smerom diskusiu viesť nemožno.
Túto fatálnu chybu západného spoločenstva by mala ľavica využiť na to, aby znovu definovala ciele svojej zahraničnej politiky. Akosi sa totiž vytrácajú klasické tézy o podpore mierového riešenia konfliktov, akosi bledne myšlienka o solidarite medzi národmi. Po novembrových udalostiach v roku 1989 sa v rozpočte rezortu diplomacie škrtla kapitola fondu rozvojovej pomoci - doteraz na Slovensku neexistuje. V tomto nás už predbehla aj Česká republika, ktorá na svojom ministerstve zahraničných vecí zriadila humanitný fond. Ľavica jednoducho musí prekročiť tieň obligátnych strategických záujmov a jej koncepcia zahraničnej politiky sa musí opierať o morálne zásady. Vyjadrenie podpory pre Organizáciu spojených národov v tomto smere znamená prihlásenie sa k hodnotám medzinárodnej solidarity.
VOLANIE PO DISKUSII
Zahraničnopolitické uvažovanie ľavice sa nemôže končiť na hraniciach Európskej únie či NATO. V ľavicovom myslení bola vždy štipka idealizmu, zo súčasnej sociálnodemokratickej zahraničnej politiky ho však necítiť a necítiť dokonca ani realizmus - skôr, paradoxne, konzervatívnu snahu o udržanie status quo. Ľavica sa prestala zapájať do kampane za prehlbovanie spolupráce a porozumenia medzi národmi a oveľa aktívnejšie vstupuje do konfliktov. Analýza politiky Tonyho Blaira v minulom čísle SLOVA jasne ukazuje, ako sa ľavica (nielen demokratická) postupne vzdáva tradične poňatého internacionalizmu a čoraz viac zdôrazňuje štátne či národné záujmy, čo ju nebezpečne posúva do zóny nacionalizmu. Je to rezignácia na historické ciele, ideologická nedôslednosť alebo politická bezradnosť? V každom prípade, ľavica musí absolvovať rozsiahlu diskusiu, ktorú, zdá sa, má už pravica za sebou. Internacionalizmus a solidarita totiž nie sú okrajovými, ale kľúčovými aspektami ľavicovej ideológie. Treba si uvedomiť, že ak chce niekto siahnuť aj po týchto princípoch a ospravedlňuje to modernizáciou sociálnej demokracie, siaha na podstatu ľavice.
