Rekviem za diskusiu, ktorá nebola
Naše krajiny sú zahalené do hustej mediálnej hmly, v ktorej skratky a heslá vytláčajú z verejného priestoru povedomie o problémoch, ktorých riešenie rozhodne o podobe Európy v budúcom storočí. Otázka dôsledkov rozširovania NATO sa týka jedného z epochálnych politických rozhodnutí v tomto "krátkom storočí". U nás však bola zredukovaná na heslo "Česi konečne medzi svojimi" a prehlušená propagandistickým pokrikom, ktorý čo do povrchnosti, jednostrannosti a oportunizmu možno porovnať len s bieločiernym videním sveta 50. rokov.
Prospelo veci zahmlenie obrovského počtu kritických analýz, ktorú stratégia rozširovania vyvolala medzi väčšinou amerických politológov? Akú úlohu plnia v spoločnosti novinári a zahraničnopolitickí komentátori, keď otázky a argumenty najvýznamnejších amerických politológov, ktoré nemohli nepoznať, verejnosti zatajili? Čo z tohoto cenzurujúceho a prezieravého postoja mediálnej moci voči verejnosti plynie pre budúcnosť našej demokracie?
Je rozšírenie NATO šťastným zavŕšením päťdesiatich rokov boja za demokraciu v Európe, alebo je naopak temným tieňom studenej vojny, ktorý sa hrozivo rozprestrel i nad postkomunistickou súčasnosťou? Samozrejme, neexistuje jednoznačná odpoveď, ale je jednoznačne zlé, že sa u nás tak málo ľudí na to pýtalo.
NEMORÁLNA POLITIKA
Napísal som, že americká povojnová medzinárodná politika bola jednou z najväčších katastrof tohto storočia. Nemám ani tak na mysli nešťastnú americkú úlohu v rozdelení sveta podľa Jaltskej dohody, ktorú ospravedlňujem historickou neskúsenosťou novej veľmoci, ale oveľa viac nemorálnu vojenskú a finančnú podporu, ktorú v 50. a 60. rokoch USA v rámci "boja proti komunizmu" ponúkali rôznym diktátorom v Latinskej Amerike, Ázii a Afrike.
Dlhodobé dôsledky latinskoamerického chaosu a biedy, vietnamské vojny, plytčiny demokracie a modernizácie v Ázii, masakrov v Afrike spadajú na vrub tejto stratégie, založenej na ochrane výsad úzkej vrstvy privilegovaných, výmenou za ich "antikomunizmus".
Bola to krátkozraká politika, ktorá viedla do bludného kruhu: americká moderná pokroková demokratická identita a kultúra sa dostala do hlbokého morálneho a intelektuálneho rozporu s reakčnou mocenskou úlohou USA v povojnovom svete, v ktorom v mene geopolitickej rovnováhy medzi blokmi bránila sociálne i morálne neprijateľný status quo. Tí, ktorí verili v "menej vyvinutom" svete v demokraciu a modernosť, tí, ktorí čítali Federalist Papers a vstrebávali americkú politickú kultúru, končili vo väzení a na popraviskách, kam ich miestni diktátori posielali s americkou podporou.
Pani Albrightová v prejave na jednej latinskoamerickej univerzite statočne pripustila "strašné omyly americkej zahraničnej politiky" a i prezident Clinton sa nedávno v Guatemale ospravedlnil za spôsob, akým tam americká moc presadzovala svoje záujmy v 50. rokoch. Pápež sa (nie príliš výrazne) ospravedlnil i za mlčanie cirkvi v tejto tragickej dobe.
INŽINIERI ĽUDSKÝCH DUŠÍ
Myslím si, že neexistencia verejnej diskusie u nás o jednom z najzásadnejších rozhodnutí tohto storočia (videné predovšetkým zo strany USA) je ťaživým dedičstvom pre našu demokraciu. Tým ťaživejším, že na rozšírenie NATO existovali aj dobré dôvody. Absencia verejnej diskusie zásadne oslabila našu demokraciu a pripravila pôdu na presadzovanie "silných záujmov" metódou taktického spolčovania médií a mocenských oligarchií. Dnes sme prijali bez verejnej diskusie a referenda rozšírenie NATO, zajtra dostavbu Temelína, pozajtra vstup do EÚ, popozajtra zákon upravujúci slobodu tlače a šírenie informácií, potom zákon obmedzujúci odborovú činnosť. Inžinieri ľudských duší, ktorí vedia, čo je pravým záujmom ľudu, si na kampani za vstup do NATO nabrúsili svoje nástroje. Intelektuáli a novinári nie sú "strážni psi" demokracie, to je naduté preháňanie, na takú úlohu nestačia. Mali by však byť strážcami tej formy komunikácie, ktorú nazývame "slobodná verejná diskusia" a ktorej rysmi sú: intenzívny obeh informácií, alternatívnych hľadísk, teórií, predpovedí a empirickej kontroly tých predpovedí. Myslím si, že masová premena našich médií na obyčajný nástroj kampane za NATO je zlyhaním novinárov a intelektuálov v tejto skromnejšej, ale zato reálnejšej úlohe.
Od 60. rokov vedie západná priemyselná demokracia intenzívny boj za slobodu verejnej mienky, kolonizovanej stále brutálnejšou logikou utajovania a autoritarizmom vojensko-administratívno-priemyselného komplexu, ktorý nepovažuje demokraciu za efektívny spôsob rozhodovania. Známy politológ Ralph Dahrendorf hovorí o singapurskom syndróme - o plánoch vládnucich oligarchií na odtrhnutie kapitalizmu od liberálnych hodnôt a prepojenie trhovej ekonomiky s autoritarizmom. O stále komplexnejších otázkach je zbytočné diskutovať verejne, tvrdia rôzni manažéri priemyslu, armády, bánk. Pod krycím heslom globalizácia singapurský syndróm nakazil všetky štáty.
I keď viem, že mediálnu hmlu nemožno rozptýliť, na to je písané slovo príliš slabé, predsa len by som sa chcel pokúsiť zhrnúť svoju kritiku českého prístupu k rozširovaniu NATO.
PÄŤ DôVODOV PROTI NATO
Poprvé teda absencia verejnej diskusie, o čom sme hovorili. Stala sa nebezpečným precedensom na riešenie všetkých "naliehavých a kľúčových" otázok. Keď to šlo raz, prečo by to nemalo ísť zakaždým?
Podruhé: pozerať sa na svet prizmou historických tráum znamená vidieť súčasnosť skreslene, pretože v nej hľadáme predovšetkým kompenzáciu minulých krívd. Redukcia politiky na hľadanie kompenzácie za traumy minulosti robí z budúcnosti začarovaný kruh, pretože kompenzácia traumy jedných sa deje väčšinou cez obnovené traumy iných. Čo keď Rusi budú chcieť kompenzáciu za traumatizujúcu biedu a poníženie, v ktorom sa teraz potácajú? Na čí vrub tá kompenzácia pôjde? Nielen Michail Gorbačov, i mnoho západných publicistov porovnáva rozširovanie NATO s Versailleskou zmluvou, ktorá nezmyselne a nespravodlivo traumatizovala Nemecko. Vyháňanie Ruska z našej civilizácie je o to nemorálnejšie, že Rusko nielenže žiadnu vojnu neprehralo, ale v oboch svetových vojnách bojovalo na rovnakej strane ako USA. Jeho súčasná bieda je navyše dôsledkom celkom chybnej transformačnej stratégie, ktorú prijalo pod tlakom západných expertov.
"12. marca sa Česká republika postavila na vlastnú stranu," napísal Týden. Chce sa tým povedať, že pokiaľ bude v Európe ďalšia deliaca čiara, budeme stáť na vlastnej strane, teda na strane tej civilizácie, do ktorej patríme. Ale nenaučili nás disidenti Jan Patočka a Václav Havel chápať podstatu rozdeleného sveta hlbšie a osudovejšie? Môže existovať v rozdelenom svete nejaká správna strana? Je možné byť na správnej strane v nukleárnej vojne, ktorá je vždy totálna? Čo znamená byť na správnej strane pri planetárnej ekologickej katastrofe?
Áno, trauma z pocitu, že sme zatiahnutí do civilizácie, do ktorej nepatríme, je typicky stredoeurópskou skúsenosťou. Tak nemecky hovoriaci Rakúšania chceli byť súčasťou veľkého Nemecka, pretože medzi Slovanmi sa necítili "na vlastnej strane". V prvej svetovej vojne sme zasa my prebiehali na "vlastnú stranu". Počas druhej svetovej vojny naši kolaboranti - a boli medzi nimi i ľudia, ktorí verili v to, čo hovorili - chceli stáť "na vlastnej strane", teda v Novej Európe. Po vojne sme opäť chceli byť "na vlastnej strane", tentoraz na tej slovanskej, a preto Nemci "von z nášho štátu".
Kompenzácia tráum jedných je traumou pre druhých. Jediná "vlastná strana", na ktorej môžu stáť slobodní mysliaci ľudia v znovurozdelenom svete, je strana tých, ktorí bojujú proti rozdeľovaniu sveta.
NÁVRH AJ PRE SLOVENSKO
Mojím tretím dôvodom je to, že NATO ako vojenský pakt bohatých bielych národov nemôže byť dobrým nástrojom intercivilizačného dialógu, ktorý je dnes podstatou politiky. Fašizujúce heslá ako "OSN je bezmocné, pretože tam sú štáty ako Čína a Rusko, ktoré majú iné záujmy než my" sú príznakom povýšenosti, ktorá môže iba zvýšiť celkovú sumu utrpenia vo svete.
Európske štáty a Vatikán sa proti takémuto egocentrickému poňatiu politiky stále rozhodnejšie stavajú, ako dokazuje oficiálna návšteva iránskeho prezidenta Chatámího v Taliansku alebo francúzska kritika bombardovania Iraku. Vo vnútri NATO rastie napätie medzi americkým "rambovstvom" (spomeňme si na beztrestné zabitie dvadsiatich ľudí v Taliansku americkým pilotom) a európskym zmyslom pre intercivilizačný dialóg ako morálny a kultúrny imperatív globalizácie. Zásah kdekoľvek bez súhlasu OSN je vojenskou agresiou, i keby bol zdôvodnený nevyhnutnosťou brániť niekde "ľudské práva". Vyvlastňovanie OSN je najväčším nebezpečenstvom tejto doby a je historickou a morálnou povinnosťou nás Európanov mu odporovať.
Bolo by celkom nerealistické vytvoriť napríklad s Rakúskom, Fínskom, Švédskom, Írskom, Slovenskom a Slovinskom skupinu štátov, ktoré nikto nemôže považovať za potenciálnych agresorov, ale ktoré vďaka svojej kultúrnej sile by mohli hrať veľkú úlohu v intercivilizačnom dialógu globalizácie? NATO ako vojnová strana stratilo dnes akúkoľvek kredibilitu ako sprostredkovateľ. Boli by sme užitoční!
Náš útek pod nukleárny dáždnik sa nezdržiaval ani takými otázkami, ako je nebezpečenstvo kultúrnych a ekonomických vojen medzi EÚ a USA. Navyše je tu jeden základný rozpor: NATO je aliancia medzi zvrchovanými štátmi, zatiaľčo EÚ je založená na postupnom prenášaní štátnej zvrchovanosti na európske inštitúcie. Tento rozpor bude potrebné nejako riešiť. Ako? Počul som nadšených zástancov rozširovania NATO tvrdiť, že by sme nikdy nemali vstúpiť do EÚ, ale byť lietadlovou loďou USA v Európe. Narastajúce rozpory medzi EÚ a USA, ktoré bombardovanie Juhoslávie len zviditeľnilo, nás stavia pred nový problém: aký bude vzťah EÚ ako celku k NATO?
Mnoho amerických politológov tiež upozorňuje na strašné nebezpečenstvo vyplývajúce z eventuálneho spojenia Ruska, niektorých arabských krajín a Číny. Dôsledkom by boli ďalšie "preteky v zbrojení", koniec intercivilizačného dialógu, rastúca váha zbrojárskej lobby v demokracii, nová priepasť medzi Západom a zvyškom sveta. Ďalšou nezodpovedanou otázkou je, či rozšírenie NATO bolo len obmedzeným symbolickým krokom alebo signálom, že chce byť stále otvorenou organizáciou demokratických národov. Je včlenenie Ruska jedným z hlavných cieľov NATO? Ak nie, kam až sa smie rozširovať, aby neohrozilo spoluprácu s ním? Častušky režimových slávikov nás na tieto otázky nijako nepripravili.
OHROZENÁ DEMOKRACIA
Môj štvrtý dôvod je prostý, ale koniec-koncov najdôležitejší: Demokracia už ďalšiu studenú vojnu neprežije. Z prvej vyšla veľmi pošramotená, ako dokazujú odtajnené americké dokumenty a nielen tie. Princíp utajovania a kontroly, špehovania a fízlovania bol na Západe oveľa rozšírenejší, ako sme si mysleli. Čiara deliaca svet na dva bloky pripravené viesť proti sebe nukleárnu vojnu zavádza do demokracie princíp "utajovaných skutočností" a kontroly ľudí; politici si začnú myslieť, že klamať a zabíjať je niekedy (často) nevyhnutné, fízlovanie mnohých začne byť zárukou slobody všetkých, ako sa hovorilo v mccarthyovských 50. rokoch.
Nie, demokracia druhé delenie sveta neprežije, ani na "vlastnej strane", ani na tej druhej. Kedysi bolo v tejto krajine veľa intelektuálov, ktorí to vedeli, ale teraz sa radujú z nového bezpečia pod atómovým dáždnikom. Opakujem: na rozdelenom svete je strašné to, že oddelené časti si vzájomným strachom zdôvodňujú svoj rastúci despotizmus.
Posledným mojím dôvodom, trochu nostalgickým, to nepopieram, je sám koniec strednej Európy. Áno, existencia nás Stredoeurópanov je plná tráum, ale predsa len sme odolávali úspešne vláde mediálnych tyranov, imagológov, ako im hovorí Milan Kundera. Žili tu i v tomto zlom storočí Jaroslav Hašek, Karel Čapek, Václav Havel, Bohumil Hrabal, bola tu veľká poézia, veľké divadlo a hlavne zvláštna zmes irónie a humanizmu, ktorá mi všade inde veľmi chýba. Proste platilo tu, čo povedal Musil o Kakánii: "Génius tu často bol považovaný za hlupáka, ale hlupák tu nikdy nebol považovaný za génia."
Myslím si, že toto všetko sa u nás rýchlo vytráca. Dnes sa stávame kolóniou hollywoodského imagologického priemyslu, obrovskej proliferácie táranín a rozptyľovania pozornosti, ktorá je najúčinnejšou formou kontroly informácií v súčasnom svete. Možno je dobre, že stredná Európa sa premenila na západnú, bola veľmi dvojznačná a otvárali sa v nej hrozné priepasti. Viem však, že jej ironický, neideologický duch, mi už začína chýbať.
Autor je popredný český filozof a sociológ, v súčasnosti pôsobí ako univerzitný profesor v Taliansku
