Dlhá cesta k volebnému právu

Je ešte len deväťdesiat rokov odvtedy, čo existuje v Rakúsku všeobecné volebné právo. Ak odrátame jedenásť rokov obidvoch fašizmov, zostane 79 rokov parlamentnej demokracie, z toho takmer 16 v prvej a 52 v druhej republike.
Počet zobrazení: 1468

Je ešte len deväťdesiat rokov odvtedy, čo existuje v Rakúsku všeobecné volebné právo. Ak odrátame jedenásť rokov obidvoch fašizmov, zostane 79 rokov parlamentnej demokracie, z toho takmer 16 v prvej a 52 v druhej republike.

Štrnásteho mája 1907 sa v Rakúsku poprvýkrát volil parlament podľa demokratických princípov. Jednako, všeobecné volebné právo sa zaviedlo len v rakúskej časti dvojmonarchie a len pre mužov nad 24 rokov. Ženy z neho zostali vylúčené až do vyhlásenia republiky. Avšak predsa bolo obrovským pokrokom smerom k dovtedy platiacim pravidlám pre voľby do Ríšskej rady (tak sa vtedy nazýval rakúsky parlament). A boli to sociálni demokrati, ktorí ho vybojovali.

Po krvavom potlačení revolúcie v roku 1848 vládol mladý cisár Franz Joseph krajine ako jediný vládca, rovnako ako jeho predchodcovia. Až porážka Rakúska v bitke proti Prusku (1866) ukázala, aký spráchnivený bol absolutistický režim a ako veľmi brzdil hospodársky vývoj štátu. Teraz mohlo liberálne obyvateľstvo konečne presadiť ústavu, v ktorej boli pevne zakotvené základné práva občanov (toto štátne právo prežilo monarchiu až doposiaľ). Parlament, tzv. Ríšska rada, bol každopádne veľmi vzdialený od skutočného zastupovania ľudu. V jeho prvej komore, "Komore pánov" (Herrenhaus), sedeli len zástupcovia šľachty, a cirkvi. Pre druhú komoru, "Komoru poslancov"(Abgeordenetnhaus), existovali pár rokov priame voľby - ale volebné právo bolo obmedzené na občanov, ktorí zaplatili ročnú daň minimálne 10 guldenov. Patrili sem len tí bohatí - šesť percent obyvateľov.

Robotníctvo mohlo využiť akceptovanie základných práv na založenie spolkov pre výchovu robotníkov a už v roku 1869 zdvihli viedenskí robotníci svoje hlasy za všeobecné volebné právo. Odpoveďou vlády bol proces proti organizátorom demonštrácie z dôvodu velezrady. Hnutie robotníkov, zničené výnimočným stavom, sa rozdelilo. Až po tom, ako lekár chudobných Victor Adler zjednotil na prelome rokov 1888/89 v Hainfelde rozličné smery, hnutie znova získalo politickú váhu.

Panujúci ale prijímali demokratické volebné právo len krok za krokom. Odkedy sa začalo voliť, bola komora poslancov rozdelená do štyroch "kúrií" (veľkostatky, mestá, obchodné komory, dediny), ktorých hlasy mali nerovnakú váhu. Masové strany tvoriace sa na konci storočia - vedľa proletárskych sociálnych demokratov predovšetkým malomestskí kresťanskí socialisti - žiadali rozšírenie volebného práva. Stúpenci kresťanských sociálistov, ktorí našli v neskoršom starostovi Viedne, Karlovi Luegerovi, svojho populistického, aj antisemtsky agitujúceho ľudového tribúna, sa uspokojili so znížením príspevku na 5 guldenov (1882). Táto daňová hranica nadlho vylúčila robotníkov z volebného práva. O pár rokov neskôr sa vláda podvolila ústupku zavedenia všeobecného volebného práva pre novovytvorenú piatu kúriu. Čo táto "reforma" znamenala konkrétne, vyplýva z toho, že v rakúskom parlamente disponovalo 5 000 veľkostatkárov 85 mandátmi, z ktorých 72 mandátov predstavovalo 5 miliónov voličov piatej kúrie. Jednako, teraz prišli na rad aj niektorí sociálni demokrati, avšak nie z Viedne - tam "pekný Karl" zobral takmer všetky mandáty.

Ako bol aj samotný autokratický cár prinútený revolúciou dať sa na parlamentnú cestu po porážke Ruska proti Japonsku v roku 1905, nemohla sa rakúska vláda uzatvoriť pred búrkovými žiadosťami sociálnych demokratov - vo Viedni doviedli v rámci svojej veľkej demonštrácie za ľudské práva štvrť milióna ľudí na ulicu, aby s panovníkmi "rozprávali po rusky". Teraz konečne zaviedli všeobecné volebné právo pre všetkých mužov vo veku viac ako 24 rokov. Prvé voľby sa konali v roku 1907. Stali sa úspechom nových masových strán - predtým prevažujúci veľkomeštiacki liberáli stratili svoj vplyv. Kresťanskí sociáli poslali 96, rôznorodé nemecké národné listiny spolu 90 a sociálni demokrati 87 mandatárov do Komory poslancov.

Samozrejme: habsburský štát sa už nedal zachrániť pomocou príliš neskorej, nedobrovoľne poskytnutej demokracie. Sociálni demokrati Karl Renner a Otto Bauer zbytočne predkladali návrhy, ako by sa ríša mohla udržať v rovnoprávnej mnohotvárnosti svojich národov. Ale panujúci a nacionalisti všetkých farieb zostali nemí. Tak sa dunajská monarchia kĺzala k svojmu zániku.

Podľa Österreich Magazin preložila a spracovala L.K.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984