Hľadanie buržoáznych nacionalistov
Pred 45 rokmi sa konal veľký súdny proces proti tzv. slovenským buržoáznym nacionalistom. Ale kampaň a honba na nacionalistov začali už o niekoľko rokov skôr. Ťaženie hlboko poznačilo slovenskú politickú scénu a štátoprávne slovensko-české vzťahy. Súdne politické procesy a následné perzekúcie postihli široký okruh ľudí na Slovensku. Trauma obvinení zo slovenského nacionalizmu sprevádzala slovenských politikov viac ako dve desaťročia.
GENÉZA ŤAŽENÍ PROTI ÚDAJNÝM NACIONALISTOM
Súdne politické procesy proti tzv. nacionalistom v štátoch sovietskeho bloku predstavovali len jednu, ale veľmi dôležitú časť politických represií a perzekúcií. Ich genézu treba hľadať v začiatkoch studenej vojny v roku 1947, keď Sovietsky zväz sa usiloval o premenu svojej záujmovej sféry na pevný a jednotný blok. Na unifikáciu politických systémov ľudových demokracií podľa sovietskeho modelu bolo v septembri 1947 založené Informbyro komunistických strán. Diktát Stalina presadzovaný cez Informbyro narazil na rozhodný odpor zo strany J. B. Tita v Juhoslávii. Tito odmietol rôzne obvinenia Informbyra a nepodriadil sa Moskve. Sovietsko-juhoslovanská roztržka sa od polovice roka 1948 ďalej stupňovala a prehlbovala. Jej dôsledkom nebola len ostrá a nenávistná propagandistická kampaň proti Juhoslávii, ale aj vytváranie podozrení, že "titovskí špióni" sa nachádzajú v iných krajinách.
Skutočnosť, že Juhoslávia od roku 1948 odolávala tvrdým útokom zo strany štátov sovietskeho bloku, prinútila Stalina zmeniť taktiku pri vytváraní pevného "socialistického tábora". Sovietske vedenie kritizovalo rôzne "národné cesty k socializmu", ktoré, mimochodom, schvaľoval Stalin v rokoch 1944-1946. V roku 1948 boli v ideologickom oddelení sovietskej komunistickej strany vypracované dokumenty o chybách v komunistických stranách Juhoslávie, Československa, Poľska a Maďarska. Chyby týchto strán spočívali predovšetkým v názoroch o vlastnej ceste k socializmu, ktorú sa ideológovia okolo M. Suslova v sovietskom vedení usilovali dokumentovať. Stalo sa tak ešte pred zasadaním Informbyra v júni 1948, kde juhoslovanskí komunisti boli kritizovaní.
Dokumenty o chybách uvedených strán mali byť zrejme len ideologickou prípravou na ťaženie v oveľa širšom meradle s cieľom odstrániť aj ďalších lídrov v komunistických stranách. Odpor Tita podriadiť sa prinútil Stalina prejsť od zamýšľaných plošných čistiek ku konštruovaniu veľkých súdnych procesov proti "nacionalistom" v jednotlivých krajinách. Vyhľadávanie "nacionalistov" sledovalo odstránenie z vedení komunistických strán všetkých tých, ktorí v minulosti kritizovali sovietsku politiku, napríklad pakt s Nemeckom z roku 1939, nedoceňovali "úspechy" ZSSR v socialistickej výstavbe, znižovali význam oslobodenia danej krajiny Sovietskou armádou alebo zapochybovali o prospešnosti obchodnej výmeny so ZSSR. Súčasne Stalin dával jednoznačnú podporu všetkým tým, ktorí "výzvami k bdelosti a vyhľadávaniu nepriateľov vo vnútri komunistických strán" presadzovali sovietsky systém vo vlastnej krajine.
Do podozrenia z nacionalizmu sa dostávali predovšetkým funkcionári, ktorí počas vojny patrili k západnému odboju, interbrigadisti zo Španielska, predstavitelia domáceho odboja a široký okruh ľudí, ktorí nejakým spôsobom v minulosti udržiavali kontakty s Juhosláviou. Tento okruh bol dôležitý pre "výrobu" politických procesov proti nacionalistom. Na ich príprave sa podieľali sovietski poradcovia. Do Československa prišli v októbri 1949 potom, keď Stalin vyvinul nátlak na Gottwalda počas jeho dovolenky na Kryme, aby na vyhľadávanie nepriateľov u nás pozval sovietskych poradcov.
PODNET Z MAĎARSKA
Medzi vodcami komunistických strán mal Stalin aj veľmi oddaných žiakov. Nepochybne medzi nich patril vedúci predstaviteľ maďarských komunistov, M. Rákosi. V septembri 1948 M. Rákosi poslal Stalinovi informáciu o situácii v Komunistickej strane Slovenska. Uvádzalo sa v nej, že KSS sa rozložila na frakcie a na čele jednej stojí G. Husák - predseda Zboru povereníkov. Členmi tejto frakcie sú V. Clementis a L. Novomeský a podporuje ju slovenská inteligencia. Frakcia má výrazný nacionalistický, antisemitský a protimaďarský charakter. Druhú frakciu mal predstavovať V. Široký, J. Ďuriš a K. Bacílek.
Existencia dvoch skupín vo vedení KSS nebola žiadnym tajomstvom už od polovice roka 1945, hoci sa o tom nehovorilo. Až vo februári 1949 členovia predsedníctva ÚV KSS medzi sebou diskutovali o tom, kto z členov tohto orgánu patrí k skupine Husáka a Širokého. Diskusia ale vznikla z iného podnetu. Bol ním materiál, ktorý našli bezpečnostné orgány pri zatknutí A. Púčika, kde sa v podobnom duchu hovorilo o frakciách vo vedení KSS. Existencia frakcií v komunistických stranách bola pre Stalina prízrakom zla. Výklad dejín boľševizmu bol aj na konci 40-tych rokov chápaný ako boj leninovcov - stalinovcov proti trockizmu a rôznym úchylkám. Túto bdelosť nad jednotou vedení komunistických strán si v stalinskom duchu osvojovali aj lídri v ľudových demokraciách. Najmenší, čo len náznak vybočenia od názoru Stalina, znamenal pre hierarchiu komunistických funkcionárov životné nebezpečenstvo. Vysokí stranícki funkcionári jednotlivých krajín vzájomne súperili medzi sebou o priazeň Moskvy.
Aj v jednotlivých stranách existovalo skryté napätie a súperenie, ktoré zohrávalo tiež dôležitú úlohu v hľadaní a vzájomnom obviňovaní sa z nacionalizmu.
Podnetom z Maďarska k ťaženiu proti slovenským nacionalistom bolo vyhlásenie jeho čelných komunistov - M. Rákosiho a M. Farkasa, že L. Rajk v súdnom procese v septembri 1949 uviedol svoje spojenie so sieťou "titovských spojencov" v Československu. Tým maďarské vedenie, možno aj na podnet sovietskych poradcov, ktorí proces s L. Rajkom pripravovali - dalo tomuto procesu medzinárodný rozmer. Podnety z Maďarska mali svoje pokračovanie. M. Rákosi v liste Gottwaldovi z konca roka 1949 uviedol 60 mien československých vysokých funkcionárov podozrivých z nepriateľskej činnosti. Upozornenie zopakoval ďalším listom Gottwaldovi v marci 1950. V tom čase sa už kampaň proti údajným slovenským nacionalistom rozbehla na plné obrátky.
SCENÁR ŤAŽENIA PROTI SLOVENSKÝM "BURŽOÁZNYM NACIONALISTOM"
O nacionalizme v Komunistickej strane Slovenska prvýkrát hovoril V. Široký v septembri 1948. Jeho zmienka o meštiackom nacionalizme bola neadresná, skôr bola reakciou na závery Informbyra o kritike Zväzu komunistov Juhoslávie. Po upozornení M. Rákosiho na nepriateľov vo vedení KSS nasledovali už konkrétne kroky. Štátna bezpečnosť sledovala a zhromažďovala "argumenty" proti slovenským nacionalistom. Za podozrivých vytipovala V. Clementisa, G. Husáka, L. Novomeského, D. Okáliho, I. Horvátha, L. Holdoša a iných. Ďalej už bol scenár podobný alebo totožný s procesmi, ktoré sa predtým uskutočnili v Poľsku, Maďarsku a Bulharsku. Jeho základné články tvorila stranícka kritika chýb konkrétnych funkcionárov, ktorá sa časovo vzťahovala na povojnové obdobie. Na zvýraznenie chýb bola bagatelizovaná ilegálna alebo odbojová činnosť počas vojny, prípadne aj z medzivojnového obdobia. Po kritike nasledovala ponižujúca sebakritika na spôsob rôznych "úchylkárov" v Sovietskom zväze v 20. a 30. rokoch. Sebakritika sa obyčajne končila prísľubom vernosti komunistickej strane so žiadosťou, aby kritizovaní mohli svoje chyby a omyly napraviť. S kritikou a sebakritikou boli dotyční zbavovaní významných straníckych a štátnych postov a preraďovaní na bezvýznamné funkcie. Predposledným článkom scenára politických procesov proti "nacionalistom" bolo zatýkanie bez konkrétneho obvinenia a za neobvyklých podmienok. Zatknutí "údajne" chceli ilegálne opustiť štát a podobne. Posledná časť scenára pozostávala z väzby, vyšetrovania a výkonu trestu. Pre zatknutých bola najstrastiplnejšia a s tragickými koncami.
Scenár súdnych politických procesov vo viacerých smeroch ovplyvnili sovietski poradcovia. Ale iniciátormi a vykonávateľmi vykonštruovaných procesov boli vedúci činitelia komunistickej strany, štátna bezpečnosť a justícia.
Novým prvkom - okrem krutého fyzického a psychického nátlaku - počas vyšetrovacej väzby bolo konštruovanie tzv. otázkových protokolov a režijných kníh. Odsúdení sa museli naspamäť naučiť svoje odpovede podľa réžie vyšetrovateľov. Pred súdnym procesom sa konal "proces v kocke", v ktorom sa urobila kontrola, či obžalovaní odpovedali na otázky sudcov vopred pripravenými a naspamäť naučenými odpoveďami. Podľa tohto scenára prebiehal proces s "protištátnym centrom", v ktorom bol súdený V. Clementis a potom aj G. Husák a jeho skupina.
PROCES PROTI V. CLEMENTISOVI
Väčšina podozrivých zo slovenského buržoázneho nacionalizmu bola zatknutá vo februári 1951. Ale ich osud nebol rovnaký. Po zatknutí R. Slánskeho v novembri 1951 sa začal pripravovať jeden z najväčších politických procesov na čele s R. Slánskym. Medzi obvinenými bol v tejto skupine zaradený aj V. Clementis.
Podľa obžaloby, obvinení vysokí stranícki a štátni funkcionári vytvorili druhé centrum moci, pripravovali sprisahanie, sabotovali spojenectvo so ZSSR a socialistickú výstavbu. Osobitne v tomto procese vynikla antisemitská stránka konštruovania celého procesu, nakoľko jedenásť z trinástich malo židovský pôvod. V. Clementis bol okrem protisovietskych činov obžalovaný aj z buržoázneho nacionalizmu. Politické koncepcie, činnosť a ideové zmýšľanie boli podľa obžaloby V. Clementisa už od jeho mladosti považované za prejav "zákonitej cesty k protištátnym činom" . Pretože, ako sám musel vypovedať, "pre moju minulosť je charakteristické to, že som sa skoro stále pohyboval v reakčnom prostredí a už preto nemôže byť moja ideológia ideológiou komunistickou".
Proces s "vedením protištátneho sprisahaneckého centra" sa konal v novembri 1952. Tresty boli rozhodnuté už predtým vo vedení komunistickej strany. Tretieho decembra 1952 sa skončil aj život V. Clementisa. Tým sa ale ťaženie proti slovenským nacionalistom neskončilo. Vo vyšetrovacej väzbe boli G. Husák, L. Novomeský, D. Okáli, I. Horváth a L. Holdoš. Na svoj proces čakali do apríla 1954.
Autor je pracovníkom Politologického kabinetu SAV
