Reklama
Reklama

Kto a ako sa podieľal na terajšej kríze v Kosove

Tragické udalosti sprevádzajúce rozpad titovskej Juhoslávie po leteckých útokoch NATO vrcholia. Kto je za celú krízu zodpovedný? V USA a v západoeurópskych krajinách znie jednohlasne: hlavnými vinníkmi sú Miloševič a Srbi.
Počet zobrazení: 1085

Tragické udalosti sprevádzajúce rozpad titovskej Juhoslávie po leteckých útokoch NATO vrcholia. Kto je za celú krízu zodpovedný? V USA a v západoeurópskych krajinách znie jednohlasne: hlavnými vinníkmi sú Miloševič a Srbi.

To je ale tvrdenie dosť jednostranné, a preto vzdialené od reality. Za krvavý rozpad titovskej Juhoslávie nesú predovšetkým zodpovednosť tamojší vedúci činitelia, nielen dnešný juhoslovanský prezident, ale aj predstavitelia Slovinska, Chorvátska, Bosny a Hercegoviny, a súčasne kosovskí albánski politici.

Zároveň nie je možné zabudnúť ani na podstatnú úlohu, ktorú v tomto tragickom procese zohrala politika USA a západoeurópskych krajín: bola poznačená jednak omylmi a chybami, ale aj cielene jednostrannou podporou všetkých protisrbských etník v Juhoslávii.

Dezintegrácia titovského štátu prepukla v 90. rokoch s rozpadom komunistického bloku a mnohonárodných štátov. Vtedy juhoslovanskí politici nahradili starú ideológiu Zväzu komunistov Juhoslávie, ktorého boli členmi, nacionalizmom a úzkymi záujmami svojich rodných republík. Slovinsko, najbohatšie a ekonomicky najvyspelejšie zo všetkých zväzových republík, si vztýčilo zástavu nezávislosti ako prvé a po krátkych bojoch s federálnou armádou ju získalo. Z etnického hľadiska tam bola situácia jednoduchá, talianska a chorvátska menšina boli nepatrné. Po tomto príklade sa volanie po nezávislosti ozvalo z Chorvátska. Etnická situácia však bola veľmi zložitá: žilo tam viac ako 300 000 Srbov, ktorých predkovia sa tam v mnohých prípadoch usadili už pred stáročiami. Srbi nechceli byť v novom štáte nevýznamnou menšinou, keďže doposiaľ patrili v Juhoslávii spolu s Chorvátmi a Slovincami k hlavným štátnym národom. Po krátkych bojoch s juhoslovanskou federálnou armádou začal nový chorvátsky štát žiť vlastným životom bez akéhokoľvek predbežného jednania so srbskou menšinou, na základe unitárnej chorvátskej ústavy, s istými spomienkami na vojnový fašistický ustašovský štát. Srbi tiež zareagovali po svojom: v Krajine, kde tvorili obrovskú väčšinu, vytvorili vlastnú administratívu a bojom sa zmocnili aj východného Slavónska.

Vtedy ešte existovala nádej riešiť vzniknutú výbušnú situáciu politicky, zvlášť, keď začiatkom 90. rokov Bushova vláda chcela udržať Juhosláviu pohromade, hoci v novej a zdemokratizovanej forme. To sa však nestalo. Do politickej hry vstúpilo nové zjednotené Nemecko. Začalo na Balkáne presadzovať vlastnú mocenskú zahraničnú politiku. Hlavným cieľom bola podpora nezávislého Chorvátska. Nemecko preto ako prvé uznalo v roku 1991 Chorvátsko za samostatný štát, a to bez akejkoľvek predbežnej dohody s členmi EHS. Hans - Dietrich Genscher prišiel s týmto uznaním do Maastrichtu na zasadanie spoločenstva už ako s hotovou vecou.

KONTINUITA CHÝB

Francúzsky prezident Mitterand až neskôr priznal, že EHS tento krok so škrípaním zubov schválilo a postupne Chorvátsko uznalo len preto, aby si zachovalo pred svetom a USA jednotu. To bol prvý fatálne chybný krok, ktorý urýchlil rozpad Juhoslávie na nacionálnych princípoch. Po Chorvátsku sa hlásila k nezávislosti Bosna a Hercegovina, hoci sa proti tomu postavila srbská menšina, ktorá tam tvorila 36 percent obyvateľstva. Nezávislosť presadzovali predovšetkým moslimskí politici, s cieľom vytvoriť v Európe prvý islamský štát. Verili, že ich spoluveriaci, ktorí tvorili asi 46 percent obyvateľstva, budú mať vďaka vysokej natalite skoro v krajine väčšinu. Pritom chorvátska menšina nesledovala tieto plány s nijakým nadšením, mala rozhodne bližšie k Záhrebu ako k Sarajevu.

Výsledkom bola dlhá krvavá bratovražedná vojna, v ktorej sa USA a Európska únia bezvýhradne postavili na podporu Moslimov a Chorvátov. Spojené štáty a ich západoeurópski spojenci podporili moslimsko-chorvátsku vládu v Sarajeve politicky aj diplomaticky v OSN, poskytli jej peniaze a zbrane. USA napriek svojmu ostrému protiiránskemu postoju vtedy tolerovali vyslanie iránskych mudžahidov do radov moslimskej armády v Bosne, rovnako ako dodávky zbraní z moslimských štátov. Nakoniec pod falošnou zámienkou, že Srbi bombardovali civilnú tržnicu v Sarajeve - hoci to, ako sa neskôr ukázalo, spáchali moslimskí bojovníci - Američania napadli a zničili vojenské zariadenia na územiach obsadených Srbmi v Bosne a Hercegovine. Neskôr to zdôvodňovali tým, že bolo nutné vyrovnať sily obidvoch táborov.

Vtedy aj USA a Nemecko umožnili Chorvátsku vyriešiť prípad odtrhnutej Krajiny. Chorvátska armáda vedená americkými dôstojníkmi mimo služby a vyzbrojená zbraňami prevažne zo skladov bývalej NDR, ľahko porazila milície krajinských Srbov bez toho, aby brala ohľad na modré prilby OSN dohliadajúce na prímerie, a Krajinu obsadila. Súčasne vykonala masovú etnickú čistku a vyhnala odtiaľ viac ako 200 000 Srbov. Západ to nechcel vidieť a o tomto masovom exoduse mlčal.

To bola druhá mimoriadne závažná chyba USA a západoeurópskych krajín.

SITUÁCIA PO DAYTONE

Potom sa uzavreli Daytonské dohody, v ktorých zohral prezident Miloševič priaznivú úlohu, keď sa vzdal podpory krajinských a bosnianskych Srbov. Podľa Daytonu bola Bosna a Hercegovina formálne jednotná, avšak rozdelená na dve entity: na moslimsko-chorvátsku Federáciu Bosny a Hercegoviny vrátane Sarajeva, a na Republiku srbskú.

Aj tu začali USA a EU vykonávať jednostrannú politiku, keď väčšinu pomoci poskytovali moslimsko-chorvátskej federácii bez toho, aby sa vmiešavali do jej politického života. Naopak, Republike srbskej sa od začiatku vmiešavali do jej vnútorných záležitostí úplne bez škrupulí, a to prostredníctvom poverenca EU a síl SFOR. Zasahovali do vysielania rozhlasových a televíznych staníc, ktorých zameranie sa im nepáčilo, presadzovali svojich ľudí do administratívy, ovplyvňovali voľby a keď v nich ich kandidáti neuspeli, európsky poverenec prezidenta Poplašena pokojne zosadil. Podobne sa správala Európska únia a USA k Srbom vo východnom Slavónsku. Keď ho vyčistili v prospech Chorvátov na základe sľubu, že sa 100 tisíc srbských utečencov bude môcť vrátiť, chorvátske úrady tomu zabránili a USA aj západná Európa to strpeli.

To boli nepochybne ďalšie zásadné politické chyby, ktoré aj v tých najdemokratickejších Srboch hlboko otriasli vierou v americké a západoeurópske sľuby.

Znásoboval to postoj Washingtonu a ďalších západoeurópskych metropolí k otázke utečencov. Všetka pozornosť a pomoc sa zamerala predovšetkým na moslimských utečencov z Bosny a Hercegoviny v Nemecku a v iných západoeurópskych krajinách, pričom otázka 700 000 srbských utečencov z Chorvátska a Bosny a Hercegoviny žijúcich v Srbsku sa jednoducho nebrala na vedomie. Niet teda divu, ako nedávno upozornil mimoriadny poverenec OSN pre Juhosláviu Jiří Dienstbier, že srbskí politickí činitelia majú preto hlbokú nedôveru k dohodám so štátmi NATO.

To sa naplno prejavuje predovšetkým teraz, v kosovskej kríze.

V Belehrade vládne presvedčenie - a opiera sa to o podporu USA a EU albánskej kosovskej UCK a ďalších kosovských albánskych politikov - že pokiaľ Juhoslávia stiahne svoje sily z Kosova a pustí tam podľa dohody z Rambouillet okolo 30 000 vojakov NATO, tí neurobia nič, až pokiaľ Albánci vyhlásia na tomto území nezávislosť.

Rozhodnutie Západu riešiť celý prepletenec problémov masovým bombardovaním je podľa mojej mienky tou poslednou, teda najhoršou chybou USA a Únie. Jej dôsledkom je doposiaľ len smrť a utrpenie tisícov.

Kto bude teraz schopný dostať celú situáciu zo slepej uličky násilia a barbarstva k politickému riešeniu?

Autor je nezávislý publicista, podľa Práva z češtiny preložila L.K.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama